Začiatkom decembra ste boli týždeň trénovať v Tunisku. Bolo to prvýkrát vo vašej kariére, čo ste išli pred Dakarom na špeciálnu prípravu do púšte. Dala sa za ten týždeň dobre natrénovať jazda napríklad cez pieskové duny, ktoré sú na Rely Dakar najväčšou prekážkou? Mohli ste napríklad dobre preveriť aj navigáciu, ktorá je pre mnohých jazdcov hotovým postrachom?
Taká náročná navigácia, aká je na Rely Dakar, sa dá dobre natrénovať iba na veľkých rely súťažiach, ktoré sa jazdia na púšti. Mám na mysli špičkové súťaže ako sú Rely Maroko, Rely Dubaj a podobne. Tie som ešte tento rok, bohužiaľ, nemal možnosť absolvovať. Chcel som niečo odjazdiť aj v púšti, ale pre moje zranenie z Dakaru 2012 som dosť veľkú časť sezóny nútene odpočíval. Preto mi moje plány nevyšli… V Tunisku som veľa kilometrov nenajazdil. Skôr som sa zameral naozaj na tie duny. Boli sme v púšti na juhu Tuniska. Šesť dní som v nich jazdil. Domáci mi tvrdili, že veľa motorkárov v nich nejazdí, lebo sú veľmi ťažké a zradné. Môžem potvrdiť, že hovorili pravdu. Mal som tam trinásťkilometrový okruh, na ktorom som si meral časy. Prvé dni som na ňom sedemkrát padol! Bolo jedno, či tá duna bola náveterná alebo nie. Bola veľmi sypká. Normálne som jazdil a zrazu som bol dolu z motorky! Predné koleso mi uviazlo v piesku a ja som preletel ponad motorku do piesku. Z ničoho nič. Kým som neprišiel na princíp ako cez tie duny jazdiť. V závere pobytu som okruh jazdil už bez pádu. Tie duny som trénoval najmä pre to, aby som sa v Južnej Amerike v podobnom teréne nezranil. Teraz mám väčšiu istotu, viac si verím. Zvýšil som si jazdecké sebavedomie.
Súťažnú motorku, na ktorej pôjdete budúci rok v januári Rely Dakar, ste už dávnejšie poslali loďou do Južnej Ameriky. Už ste zisťovali, či dorazila do cieľa celá a neporušená? Či sa pri plavbe s ňou nič zlé nestalo?
Nie. Nezisťoval som. Keď nepríde mne v poriadku, nepríde nikomu (smiech). Takže v tomto smere sme na tom všetci rovnako (smiech).
Pre jubilejný 35. ročník Rely Dakar ste zvolili motorku KTM 450 s výkonnejším motorom. Motor je jediná vec, čo ste na nej vylepšili?
Ja si myslím, že mám dobrú motorku. Nič navyše sme na nej nerobili. Zo starej motorky sme iba poprehadzovali antény a uvažujeme, že priamo na mieste zmeníme uloženie navigácie. Nejako to konštrukčne zlepšíme. Budeme mať na to takmer päť dní. Chýbal nám jeden držiak, ktorý technik musel doma urobiť. Už to máme do detailov premyslené (smiech). Takže motorka je pripravená tak, aby bez väčších technických problémov mohla absolvovať celý Dakar.
Tvrdíte, že motorka je v Južnej Amerike v dobrej kondícii, v akej kondícii ste niekoľko dní pred odletom do dejiska 35. ročníka Rely Dakar vy? Stihli ste natrénovať všetko, čo ste si pôvodne naplánovali?
Myslím si, že počas tohto roka som urobil dosť pre to, aby som splnil hlavný cieľ, s ktorým na Dakar cestujem. Byť v cieli celej súťaže lepší ako vlani. Aspoň o jedno miesto. Verím, že som všetko podstatné v príprave robil dobre – a že táto moja príprava a systematický tréning sa prejaví aj na želanom výsledku. Usiloval som sa pripraviť tak, aby sa mi hlavne dobre jazdilo. Aby som vládal kondične. A či som všetko stihol? Myslím si, že áno. A ak nie, do ostrého štartu, ktorý bude v Lime 5. januára 2013, ešte mám určitú časovú rezervu, počas ktorej môžem nejaké tie drobné nedostatky ešte dobehnúť (smiech). U nás na Orave práve napadol sneh, tak si pred odletom do juhoamerických púští pôjdem trochu zabehať na lyžiach.
Čo to pre vás znamená, že budúci rok budete na Rely Dakar jazdiť s mimoriadne nízkym číslom šesť?
Tá cifra je dôkazom toho, že som bol naposledy piaty. Ako šiesty pôjdem na štart v Lime. Prvá etapa však bude mať iba trinásť kilometrov. Bude veľmi krátka. Ešte nevieme, či bude ťažká, či sa pôjde cez duny okolo Limy, ale iba po pláži po nábreží ako naposledy. Prvá etapa do poradia nejako zásadne nezasiahne. Škoda, lebo za mnou pôjde dobrý jazdec Lopez, ktorý by ma mohol potiahnuť až do cieľa. Ale keď to bude iba trinásť kilometrov, tak je veľká šanca, že sa ani neuvidíme. Prvá etapa bude iba taká ukážková… Druhá etapa už bude iná ´káva´, lebo tá už bude mať 250 kilometrov. Tá už dobre preverí odolnosť strojov i jazdcov. Podľa mňa už od úvodu to budú veľké a pekné preteky.
S akou taktikou a stratégiou idete štvrtý raz na štart tejto náročnej motoristickej súťaže?
Organizátori už na začiatku dali náročné etapy. Podľa mňa práve tie preveria pripravenosť účastníkov. Takže štartovné pole sa bude riadne triediť hneď od prvých dní. Uvidím, čo to pre mňa bude znamenať. Zo začiatku pôjdem trochu opatrnejšie a na istotu. Uvidím, ako sa bude táto súťaž vyvíjať. Keď budem mať sily a šancu dostať sa v celkovom poradí čo najvyššie, tak to urobím. Určite sa o to aspoň pokúsim. Taktiku súťaženia je teraz ešte zavčasu riešiť. Moja stratégia bude taká ako po minulé roky. Na tom sa nič nezmenilo (smiech). Byť čo najlepší.
Doteraz ste sa na Rely Dakar obávali iba o seba, o svoje zdravie a svoju motorku, teraz ide na Dakar aj váš otec, ktorý bude jazdiť na štvorkolke. Budete budúci rok viac nervózny ako po minulé ročníky, kedy ste jazdili, dá sa povedať, sám za seba, za farby svojho tímu a za Slovensko?
Samozrejme, že hej. Je to predsa môj otec, ktorý ma k motorkám voľakedy dávno priviedol. Navyše, motocyklisti na Dakare prichádzajú do cieľa etapy prví, kým štvorkolky a buginy, ktoré štartujú až po nás, prídu do cieľa až neskoro v noci. A keďže otec nebude mať najrýchlejšiu buginu, tak do bivaku bude chodiť medzi poslednými, čo mi na pokoji určite nepridá. Doteraz som prišiel do cieľa, mechanikovi Ferovi Hostinskému som povedal čo potrebujem opraviť na motorke, išiel som na večeru, na masáž a chystal som si roll book na ďalší deň. Teraz prídem do cieľa a budem rozmýšľať nad tým, ako sa otcovi darí, kde asi je, kedy príde do bivaku a či príde zdravý. Doteraz som po etape s úplne čistou hlavou robil nad roll bookom etapy, ktorá ma čakala na druhý deň, teraz budem rozmýšľať nad otcom (dlhá odmlka). Bude to nová skúsenosť, nový zážitok. Takže aj tá moja nervozita bude väčšia ako bola na Dakare doteraz. Ale, čo už. Chcel ísť, tak ide. Je to jeho veľký sen, ktorý si chce splniť.
Na Rely Dakar budete budúci rok štartovať štvrtýkrát v kariére. Na vlastnej koži ste zistili, čo je to Dakar. Neodhovárali ste otca od tohto motoristického dobrodružstva? Neradili ste mu, aby radšej zostal doma a nikam nechodil? Vysvetlili ste mu, aké je to nebezpečné podnikanie?
Niekoľkokrát som mu o tom všetkom hovoril. Vystríhal som ho pred celým týmto dobrodružstvom! Aj som mu radil, aby radšej zostal doma. Ale on si vytýčil cieľ aspoň raz v živote štartovať na Dakare. Je to jeho veľká túžba. Sme síce radi, že sa mu podarilo zohnať financie na buginu, že našiel ľudí a sponzorov, ktorí mu ten sen pomôžu zrealizovať, ale ja z jeho účasti na Dakare dvakrát nadšený nie som. To hovorím úprimne. Otec je však tvrdá nátura – a čo si zoberie do hlavy, to aj urobí. Nechcem ísť v tejto veci proti nemu. Nechcem mu mariť jeho sny, tak ho musím podporovať. Nič iné mi nezostáva (smiech). Je to môj otec (krátka odmlka). Nedávno sme boli spolu trénovať v Tunisku, aby sa naučil jazdiť predovšetkým cez piesočné duny. Aby zistil ako sa bugina v takomto teréne chová.
Budúci jubilejný 35. ročník Rely Dakar organizátori o niekoľko dní presunuli. Už sa neštartuje hneď na druhý deň po Novom roku, ale až 5. januára. Vyhovuje vám tento presunutý štart? Kedy vlastne odchádzate do Južnej Ameriky a kde budete tráviť Silvestra?
Práve na Silvestra letíme do Limy. Takže posledný deň v roku budeme tráviť na cestách a predovšetkým na letiskách. Osem hodín máme čakať v Madride na let do zámoria. Môže sa stať, že posledné minúty starého a príchod nového roka budeme oslavovať v lietadle. Možno hneď po štarte (smiech). Uvidíme, ako to všetko v praxi dopadne (smiech). Posun štartu sme privítali, lebo aspoň Vianoce môžeme v pokoji prežiť s rodinou a najbližšími. V minulosti som na Vianoce už bol – obrazne povedané – jednou nohou preč z domu. Najmä myšlienkami som už bol na Dakare. Už som sa psychicky na tie preteky pripravoval, lebo už 27. decembra sme pred dvoma – tromi rokmi leteli do Argentíny a Čile. Teraz to vyšlo rovno na Silvestra. Ale mne to neprekáža. Keď nebudem doma s rodinou, tak Silvestra môžem prežiť kdekoľvek. V Amerike, v Európe, na cestách, v lietadle, na tréningu. Kdekoľvek. Ja si zo Silvestra ťažkú hlavu nerobím. Som však rád, že vianočné sviatky oslávim doma. To ma tento rok potešilo.
V januári 2012 sa vám na 34. ročníku Rely Dakar mimoriadne darilo, aj keď ste ho pre bolestivé zranenie ramena dokončili s poriadne zaťatými zubami. Ale dokázali ste vybojovať skvelé 5. miesto medzi motocyklistami. S akými ambíciami idete na 35. ročník tohto podujatia, čo chcete budúci rok na cestách a necestách v Peru, Argentíne a Čile dokázať?
V prvom rade úspešne dôjsť do cieľa (smiech). Potešilo by ma, ak by sa mi podarilo úspešne obhájiť tohoročné 5. miesto. Ešte spokojnejší by som bol, keby som sa v hodnotení motocyklistov budúci rok posunul aspoň o jedno miestečko vyššie. To je môj cieľ, s ktorým idem do Južnej Ameriky. Viem však, že Dakar je veľmi náročná súťaž. Pri mojej premiére v roku 2010 som obsadil 13. miesto, no o rok neskôr sa Dakar pre mňa predčasne skončil už po 8. etape. Pri treťom štarte som sa dostal na spomínané 5. miesto. Takže som na Dakare zažil už všetko. Aj úspech, aj neúspech, aj slávu, aj rozčarovanie z pokazenej techniky. To si teraz často pripomínam a na Dakar idem s pokorou. Nič nebudem riskovať. Budem sa usilovať dôjsť do cieľa najmä zdravý a celý (smiech). Ale ja som súťaživý typ, vždy chcem byť najlepší, najrýchlejší, ale extra riskovať nebudem. Nie vždy sa to môže dobre skončiť. Preto si pred ďalším ročníkom Dakaru tiež prajem, aby nás pri tých ťažkých testoch šťastie neopustilo, aby sme sa všetci Slováci, ktorí budeme štartovať na Dakare, vrátili domov zdraví.
Máme to tak chápať, že sa za každú cenu nebudete usilovať o stupeň pre víťazov, že si pred každou etapou poriadne zhodnotíte svoje reálne možnosti a možnosti svojej techniky?
Ja sa už o stupeň víťazov nemusím usilovať, lebo ja som tento rok na ňom už bol (smiech). Na Rely Dakar sú stupne víťazov urobené pre piatich najrýchlejších v každej kategórii, čiže ja som v januári v Lime pri dekorovaní najlepších nechýbal! Bol to nádherný zážitok, pre ktorý sa oplatilo pätnásť dní sa trápiť na tejto najťažšej motoristickej súťaži. Ale na uplynulom Dakare som urobil zbytočne jednu chybu a doplatil som na to bolestivým zranením ramena. Takmer som Dakar nedokončil… Preto viem, že na tejto súťaži musí byť človek stále mimoriadne koncentrovaný. Musí byť sústredený na to, čo robí, ako jazdí – a najmä kadiaľ jazdí. Stačí malé zaváhanie a už je zle. Ja som to zažil, keď som si roztrhol svaly v ramene.
Favoritmi na celkové víťazstvo sú opäť jazdci ako Marc Coma či Cyril Despres, ktorí už Rely Dakar v minulosti vyhrali. Ale pozície za nimi sú pre vás tiež veľkým lákadlom? Prečo podľa vás práve Marc Coma a Cyril Despres v kategórii motocyklov už niekoľko rokov dominujú?
Oni sú veľmi rýchli. Buď budúci rok bude Despres prvý alebo druhý. Určite to tak bude. Kým ich technika nezradí. Počúvam však, že Coma sa z pretekov už odhlásil, lebo si nestihol vyliečiť zranené rameno. Uvidíme, či to bude pravda. Ak však nebude štartovať, mne sa pôjde o trochu lepšie. Lebo štvrtý jazdec bol v minulom ročníku taký rýchly ako ja. S ním by som si to pokojne mohol v etapách ´rozdať´. V januári 2012 však nejakí dobrí pretekári aj vypadli. Zradila ich technika. Tá je stále nevypočitateľná. Despres teraz tiež prišiel o veľkého rivala. Ale aj o štvrté, piate, šieste miesto je momentálne viac tých uchádzačov. Určite to v našej súťaži bude zaujímavé. Vyzerá to tak, že sa nudiť nebudeme (smiech). Len aby nám vydržala technika.
Čo podľa vás z Rely Dakar robí najťažšiu motoristickú súťaž na svete?. Z čoho máte najväčšie obavy? Sú to pomalí jazdci, veľká prašnosť, vysoké teploty, dlhé etapy v púšti, komplikovaná navigácia, neznalosť terénu alebo niečo iné? Z čoho máte najväčší strach.
To je ťažko definovať a tiež aj vymenovať (krátka odmlka). Uvediem to na príklade. Keď jazdím doma motokros, enduro súťaž alebo cross country, tak tú jazdu si doslova užívam. Teším sa z nej. Lebo viem, že tú trať pôjdem napríklad štyrikrát a poznám ju. Dobre viem, čo bude za najbližšom zákrutou, dobre ovládam trať, viem si rozložiť sily, zvoliť správnu taktiku jazdy a podobne. Na Dakare toto všetko chýba. Etapu mám síce rozkreslenú na roll booku, mám v ňom rôzne značky, upozornenia, výstrahy, ale vôbec neviem, čo ma čaká za najbližšou zákrutou. Vôbec netuším, kam sa dostanem, keď budem jazdiť povedzme vyschnutým riečišťom. Neviem, čo bude, keď vybehnem z rokliny na iný terén. Preto je toho adrenalínu v jazdcoch tak veľa, preto stále jazdíme v napätí, vo zvýšenej nervozite a predovšetkým totálne koncetrovaní. Už som povedal, že stačí urobiť malú chybu a celý Dakar sa pre vás predčasne skončí. A nedá sa hneď zopakovať. V tom je krása tohto podujatia. V tej neistote, v tom dobrodružstve a očakávaní. Taký adrenalín ako Rely Dakar vám žiadna súťaž na svete neponúkne. Preto som si túto súťaž veľmi obľúbil. Preto ju jazdím. Bez Dakaru by sa mi sezóna ´nerátala´. Bez Dakaru by nebola kompletná (smiech). Na Dakar som si zvykol.
Veľkým postrachoch najmä nováčikov je na Dakare navigácia, jazda podľa roll bookov. Ako ste na tom s navigáciou vy, už ste sa naučili jazdiť iba podľa nej a podľa roll bookov?
Ale áno. Už hej. A mám na to dôkaz, na ktorý som hrdý. Počas posledného Dakaru sme išli asi tretiu – štvrtú etapu. Jazdili sme vpredu a prišli sme na miesto, na také rázcestie, kde boli štyri stopy doľava a štyri doprava. Stáli tam dvaja civilisti s džípom, na ktorom mali motorku. A tí nám ukazovali, aby sme išli doprava. Ja som sa pri nich zastavil – a povedal som im, že navigácia i roll book mi radí pokračovať doľava. Ale oni stále tvrdili svoje. Tak som išiel podľa nich, ale, keď sa mi to nepozdávalo, lebo som mal nájsť way point, a nenašiel som ho, radšej som sa včas otočil. Nadbehol som si nejakú roklinu, aby som sa pri tom manévri s nikým nezrazil a išiel som podľa seba a podľa navigácie. Blúdil som tam síce 15 minút, ale potrebný way point som našiel! Tí ostatní, ktorí počúvli civilistov, ho vôbec nenašli a dostali penalizáciu 40 trestných minút, kvôli čomu skončili ďaleko za mnou. Ja som bol sám na seba hrdý, že som to správne vyriešil, hoci v prvých chvíľach som nebol na sto percent presvedčený, že idem dobre. Ale veril som navigácii a roll booku, ktorý som si večer pred etapou poriadne naštudoval (smiech).
Ako máte zabezpečenú hygienu a umývanie ráno a večer po etapách? Máte dosť vody na osobnú hygienu, keď mnohokrát jazdíte aj cez púštne oblasti a vyprahnuté oblasti Južnej Ameriky?
S hygienou nie sú žiadne problémy. Keď celý deň sedíte na motorke, potrebujete sa potom večer poriadne umyť. Vody je v bivakoch dosť, len je neskutočne studená. Niekedy je to však aj dobre, lebo taká ľadová voda vás okamžite preberie k životu. Nech ste akokoľvek uťahaný a zničený. Voda v Južnej Amerike je poriadny životabudič (krátka odmlka). Po takom ľadovom kúpeli začnete žiť, aj keby ste vôbec nechceli (smiech). Mne však studená voda nerobí žiadny väčší problém. Nie som na ňu nejaký háklivý. Veď som z Oravy (smiech).
Pri návratoch z predchádzajúcich ročníkov Rely Dakar ste si vôbec nekládli servítku pred ústa, keď ste hovorili o strave, ktorú ste počas tohto etapového dobrodružstva mali k dispozícii. Kritizovali ste najmä jej jednotvárnosť a veľmi malé porcie. Zmenilo sa v tomto smere niečo?
Nie. Nič. Na Dakare už dlhé roky funguje princíp švédskych stolov. Každý jazdec má na ruke čip a vďaka nemu si môže jedlo nabrať iba raz. Alebo mu kuchári naložia. Najmä na obed. Zo začiatku sú tie naše porcie dosť veľké, ale postupne z nich uberajú. Až sú také, že sa z nich už nenajete do sýtosti. V posledných rokoch ak vám nestačil obed, mohli sme sa ešte nasýtiť rôznymi cestovinami alebo špagetami s paradajkovou alebo hubovou omáčkou. Ale to tiež nemôžete jesť dva týždne v kuse (smiech). Skutočnosť je taká, že ja sa z tých ich porcii nenajem. Preto vždy mám so sebou niečo, čím si energiu doplním. Hladovať sa mi nechce (smiech). Na raňajky máme na výber koliesko salámy, plátok syra, zeleninu, praženicu. Ale skúste to jesť desať dní za sebou! Také jednotvárne menu vám už lezie hore krkom. Máte toho vyše hlavy… Niekedy tie obedy sú naozaj slabé. Niekedy ho ani nezjem… V ponuke sú aj také ich domáce koláče, ale ja im neviem prísť na chuť. Nie je to jedlo pre mňa (dlhá odmlka). Aspoň, že tie večere v bivakoch, kde spíme, bývajú dobré. A večer sa tiež môžeme ešte najesť aj z potravín, ktoré si donesieme z domu. Takto si dopĺňame energiu a sýtime žalúdky (smiech). Strava na Dakare je už dlhšie naozaj slabá. To nie je kritika organizátorov, to je opis reálneho stavu.
Keď spomínate domáce zásoby. Okrem tradičnej slivovice, ktorú nosíte so sebou iba preventívne pre prípad zažívacích problémov, čo si nabalíte do svojho plecniaka budúci rok?
Už niekoľko rokov sa mi na Dakare veľmi osvedčili domáce sušené slivky. Tie mám v zásobách pre dopĺňanie energie počas jazdy. Balíček sliviek nezaberie veľa miesta. Navyše, slivky sú vždy po ruke a sú chutné. Tak isto mám so sebou nejaké energetické tyčinky, sladkosti a také núdzové pochutiny a zdravú výživu. Novinkou na budúcoročnom Dakare však bude domáca slanina! Mama mi zohnala poriadny kus. Kúpila v mäsiarstve bôčik a moja stará mama nám ho zaudila. Takže máme so sebou opäť niečo nové. Rozprával som sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí mi radia okolo stravy. Udenú slaninu mi schválili. Okrem toho, že je dobrá a chutná, udrží aj energiu. Tak si ňou budeme dodávať energiu a ešte si na nej aj pochutíme (smiech). Už na minulý Dakar sme ju chceli zobrať so sebou… Ale nejako z toho zišlo. Mali sme obavu, že sa v tých horúčavách a pri jazde cez púštne oblasti pokazí, ale nie je to pravda. Dobre zaudená slanina aj tieto ťažké podmienky vydrží. Už sa teším, ako si po večeroch v bivakoch na dobrej slanine pochutíme, ako budeme spolu hodovať (smiech).
Máte čas na hodovanie po oficiálnej večeri, keď sa musíte rýchlo pripraviť na ďalší deň? Keď si musíte, povedzme, opraviť motorku alebo podrobne naštudovať roll book?
Tak to som len tak obrazne povedal (krátka odmlka). Sú dni, keď vám ani jesť nechutí. Najmä, ak sa vám nedarí, ak sú problémy s technikou, respektíve ak viete, že na trati ste zbytočne urobili nejakú hlúpu chybu. Ja keď prídem do bivaku a viem, že som niečo z motorky stratil, pokazil na nej, alebo pri páde rozbil a ohol, hneď to poviem Ferovi Hostinskému, aby sme nestrácali čas. Niekedy mu pomôžem vymeniť plášť na prednom a zadnom kolese. Idem na večeru, po nej si začnem robiť roll book. Idem masérovi na stôl. Relaxujem, oddychujem. Ale, ak sa nájde čas a priestor, dokážem sa pokojne aj najesť. Nemám s tým problém. Keď mám chuť, tak si zajem (smiech).
Pokiaľ ide o motorku, predpísali organizátori nejaké obmedzenia čo sa týka výkonnosti a rýchlosti?
Nie. Ale keď spomínate rýchlosť, tá je obmedzená iba vtedy, keď ideme cez dediny, osady alebo okolo nejakých ľudských obydlí. Vtedy musíme dodržať tridsiatku, ktorú miestni policajti veľmi prísne kontrolujú.
Môžu vám policajti za nedodržanie predpísanej rýchlosti dať finančnú pokutu, alebo sa tento dopravný priestupok rieši cez organizátorov a účastník rely dostane časovú penalizáciu?
Policajti zastavia, dajú pokutu. Pokutu oznámia organizátorom, ktorí môžu jazdca za niekoľko takýchto priestupkov voči dopravným predpisom vylúčiť zo súťaže. Keď sa to stane iba raz, vinník dostane časovú penalizáciu. V tomto smere organizátori Rely Dakar nemajú zľutovanie. Sú k nám naozaj prísni. Dopravné predpisy musíme dodržiavať a rešpektovať.
Pokuty platíte v hotovosti alebo šekom?
Ako príde (krátka odmlka). Ja osobne nosím so sebou kartu, aby som si mohol kúpiť benzín. Nádrž na motorke má 34 alebo 36 litrov, tak dosť často najmä pri dlhých a ťažkých etapách tankujeme. Z dokladov mám pri sebe aj cestovný pas. Pre prípad, že by sa mi niečo na trati stalo, aby ľudia vedeli, o koho ide. Dúfam, že pri takejto príležitosti ho nikdy nebudem musieť použiť. Aj keď človek nikdy nevie…Je to dobrá pomôcka aj pre záchranárov a lekárov.
V Južnej Amerike často jazdíte cez púštne oblasti, respektíve cez lokality, v ktorých je voda vzácnosťou. Koľko vody musíte mať povinne so sebou a koľko si jej môžete na etapu zobrať?
Koľko chcem. Na motorke je dvojlitrová nádoba, ktorú musí mať povinne každý účastník rely. Jej obsah organizátori veľmi prísne kontrolujú. Tak isto aj vodu v bag of water, ktorý máme na chrbte. Keď ideme do púšte musíme mať plný bag of water plus dva litre v nádobe na motorke. To je minimum. Keď si však so sebou zoberiem desať litrov, tak budem mať so sebou desať litrov. V tomto neplatí žiadne obmedzenie, alebo nariadenie (smiech).
Prečo ste sa pred tromi – štyrmi rokmi rozhodli, že budete súťažiť na Rely Dakar? Kto vás na toto podujatie nahovoril?
Klasický – ešte africký Rely Dakar – veľmi lákal môjho otca. On ho pravidelne sledoval. Bol to jeho sen dostať sa naň. Viackrát sme nad šancou dostať sa na Dakar uvažovali. Mali sme také plány (dlhá odmlka). Až prišiel môj manažér Maroš Keher s reálnou ponukou, aby sme to skúsili. Oslovil niekoľkých partnerov, pustili sme sa do hľadania podpory. Najmä finančnej a podarilo sa to. Vďaka pochopeniu našich partnerov a sponzorov som mohol v roku 2010 štartovať na Dakare, ale už na jeho juhoamerickej náhrade, lebo rok predtým ho z bezpečnostných dôvodov presunuli z Afriky do Južnej Ameriky. Pri svojej premiére som skončil trinásty a vyhlásili ma za najlepšieho nováčika Rely Dakar 2010.
Prečo ste si zo všetkých športových odvetví vybrali práve motorizmus a konkrétne motokros a enduro?
Otca veľmi bavili motorky. Motorku nám kúpil naraz. Len tak, že sa budeme voziť. Bral to ako hobby šport. To boli také časy, keď pol dediny sa u nás vozilo na jednej krosovej motorke. Raz za mesiac sme sa išli previezť nad dedinu na kopec okolo vodného rezerváru. Tam sme trochu šantili a súťažili medzi sebou. Kto na tej jednej motorke lepšie a rýchlejšie jazdí.
Kedy ste prvýkrát sedeli na motorke? Koľko ste mali rokov?
Neviem, či to teraz môžem povedať (smiech). Mal som možno dvanásť rokov. Ale opakujem ešte raz: to bolo iba také vozenie na motorke. Nemal ma k tomu profesionálne kto viesť. Otec nevedel ako to chodí, nemal ani čas ma trénovať. On fakt chcel, aby to bol iba môj koníček. Previesť sa na nejakých dedinských pretekoch raz za mesiac a dosť. Postupne sme začali na tie preteky chodiť čoraz častejšie. Celý rok na jednej gume (smiech). Také boli moje začiatky. Ale potom ma to začalo čoraz viac baviť. Postupne sme sa do toho zažrali a už nám to zostalo na celý život (smiech).
Na Dakare budete budúci rok súťažiť už štvrtýkrát. Dokážete si túto náročnú súťaž aj vychutnať a užiť? Dokážete sa z tých jázd aj tešiť?
Neviem. Teraz nechcem klamať ani sám seba, ani vás. Naposledy som si na Dakare ozajstne labužnícky užil iba záver poslednej etapy. Keď do cieľa v Lime chýbali iba tri kilometre! Vtedy som si v duchu povedal, že tú motorku na cieľovú rampu aj dotlačím, aby som to úspešne mal za sebou! Ale netuším ako by som moju motorku jednou zdravou rukou v tom piesku tlačil (smiech). Ja som povahou súťaživý typ. Veľmi chcem vyhrávať. Ak niečo robím, chcem to robiť na sto percent! Pre Dakar som veľa obetoval. Veľa som tiež trénoval. Veľmi by ma to sklamalo, keby som tesne pred cieľom vypadol! Pre poruchu motorky, respektíve, pre moje zranenie. Počas jazdy v teréne nie som k dianiu okolo seba ľahostajný. Mám vysoké ambície. Preto som počas súťaže dosť nervózny. Ja ju chcem dokončiť. Za tie roky som si vybudoval iný vzťah a cit k Dakaru ako k pretekom slovenského šampionátu v cross country (dlhá odmlka). Keď vypadnem na podujatí majstrovstiev Slovenska, viem, že o tri týždne bude ďalšie kolo seriálu, kde to môžem napraviť. Ale keď vypadnem na Dakare, na druhý deň sa vrátiť nemôžem! Ani o týždeň, či o mesiac. Ale až o rok. Takže Dakar nie je bežná crossová sezóna. Doma ma možno tri hodiny hnevá, keď pokazím nejaké preteky. Ale keď pokazím Dakar, tak ma to mrzí veľmi dlho. Niekoľko mesiacov, ak nie aj celý rok. V tomto je Dakar pre mňa veľmi špecifická súťaž. Iná ako ďalšie súťaže, na ktoré chodím.
Ako vaša manželka prijala vaše rozhodnutie opäť sa zúčastniť Dakaru v Južnej Amerike?
Nie je dvakrát nadšená, že tam opäť idem. Neteší ju to. Najradšej by bola, keby som v januári bol doma. Ale nepomôže si. Robím to od detstva. Je to môj život. Ja sa na takýchto pretekoch realizujem. Plním si svoje sny. Tak aj manželka musí s týmto počítať. Vedela predsa, do čoho ide, keď si ma v lete brala za manžela (smiech). Nakoniec, moju motoristickú záľubu veľmi intenzívne vníma už dlhé roky, čo sme spolu. Na Dakar som jazdil v časoch, keď sme boli priatelia, na Dakar budem jazdiť aj teraz, keď sme manželia. Ja už iný nebudem (smiech).
Pribalila vám do batožiny aj nejaký talizman pre šťastie, aby vás počas tých januárových etáp v Peru, Argentíne a Čile ochraňoval? Čo to je? Ak to pravda nie je vašim spoločným tajomstvom?
Už niekoľko rokov mám v sprievodnom aute porcelánových anjelikov. Jeden pred dvoma rokmi, keď som predčasne skončil na Dakare po 8. etape pre poruchu motorky, spadol a odpadla mu hlavu. Stále je však tam. Aj taký dochrámaný (smiech). Anjelikov pre šťastie som dostal aj od mamy, aj od manželky. Stále sú tam. Majú mi nosiť šťastie a strážiť moje šťastie. Uvidíme, ako toto pekné poslanie budúci rok od 5. do 20. januára naplnia. Zatiaľ mi šťastie na Dakare dosť žičí (smiech). Verím, že to bude tak aj naďalej. A nie iba na Dakare….
Zhováral sa Štefan Žilka