„Som zlá mama, keď sa teším, že dieťa konečne zaspalo? Keď si potrebujem oddýchnuť? Keď mu dám na chvíľu mobil, lebo nevládzem?“ Takto vyzerá vnútorný dialóg mnohých žien, ktoré denne prežívajú niečo, čo odborníci nazývajú mom guilt – chronický pocit viny, že nerobia dosť pre svoje dieťa.
Výčitky svedomia dnes patria k najčastejším psychickým stavom mladých mám. Googlime: „Som zlá mama, keď…“, „Prečo mám pocit, že nezvládam materstvo?“, „Ako sa zbaviť výčitiek v materstve?“ a odpovede, ktoré nachádzame, nás často len viac zneistia.
Naučili nás, že oddych je slabosť a úzkosť sme prijali ako normu: Psychologička radí, ako z kola von - ROZHOVOR
Sociálne siete nás denne zahlcujú radami o ideálnej výchove, ktoré sa tvária ako univerzálne pravdy. A my, vyčerpané, citlivé a túžiace po tom „robiť to dobre“, máme stále častejšie pocit, že nie sme dosť dobré mamy.
O týchto často nevypovedaných pocitoch mám a ako sa ich naučiť zvládať bez trestania samej seba, hovoríme s psychologičkou Mgr. Katarínou Tekáčovou, ktorá má s touto témou mnoho skúseností zo svojej praxe.
Čo je to „mom guilt“ a prečo je dnes taký rozšírený?
Je to vlna výčitiek a vnútorný pocit matky, že nerobí dosť, avšak tak intenzívny a veľmi často sa opakujúci, že to znižuje kvalitu života ženy, matky a následne tiež rodiny. Výčitky kvôli práci, vlastnému hnevu, sebakritika pri porovnávaní sa s inými mamami a v neposlednom rade výčitky kvôli kojeniu, strave, škôlke a zoznam by mohol pokračovať ďalej. A prečo je tak rozšírený? Podľa mňa je jedným z hlavných dôvodov vplyv sociálnych sietí.
Mamy sú bombardované nevyžiadanými radami
Dennodenne sme vystavované záplave „overených“ rád, návodov a výchovných prístupov, ktoré sa často tvária, akoby boli univerzálne a platné pre každé dieťa, každú rodinu, každú situáciu. Popri týchto informáciách sa zároveň podsúva množstvo upozornení, čo všetko by matka rozhodne nemala robiť, aby dieťaťu nespôsobila traumu, a to vytvára obrovský tlak, najmä na ženy, ktoré sa rozhodli vychovávať svoje deti inak, než boli vychovávané ony samy. Teda rešpektujúco, vedome, s citlivosťou, ktorú samy možno nikdy nezažili. Tieto ženy často nemajú zdravý základ sebahodnoty alebo istotu v materstve, pretože im chýba pozitívna osobná skúsenosť.
Žiadny sex po pôrode? Psychologička radí, ako znovu vybudovať intimitu vo vzťahu
A keď potom denne absorbujú množstvo „výchovného obsahu“, začnú vnímať predovšetkým vlastné nedostatky, zlyhania a chyby, často úplne bežné a ľudské, ktoré však v ich hlavách nadobúdajú neúmernú váhu. Chcú to robiť dobre. Dokonale. A každé drobné zlyhanie vnímajú ako dôkaz, že zlyhávajú úplne. Ich myseľ je dennodenne zahlcovaná obrovským množstvom informácií, čo je na jednej strane úžasné, že ich máme, no na druhej strane je toho naozaj priveľa. Dennodenne spracovávať také množstvo odporúčaní, kontrastných prístupov a „právd“, ktoré na nás internet chrlí, je absolútne zahlcujúce.
Nedokážeme všetko integrovať vedome, s nadhľadom a popritom ešte fungovať v reálnom živote, vo svojej nevyspatosti, v chaose, vo vlastných emóciách aj potrebách.Táto neviditeľná mentálna záťaž čerpá našu energiu, znižuje kvalitu nášho prežívania, a práve preto si mnohé matky odnášajú z internetu nie oporu, ale ďalší zdroj pochybností. Nie preto, že by zlyhávali, ale práve preto, že sa snažia byť lepšími rodičmi.
Prečo máme pocit, že nikdy nerobíme dosť – ani pre deti, ani pre seba?
Tento pocit, že stále nerobíme dosť, v sebe nosí veľa žien. Nie je to len o preťažení úlohami, ale o tom, ako sme boli samy vychovávané, aké sme si odniesli presvedčenia a akú máme osobnostnú výbavu. Veľa z nás vyrastalo v prostredí, kde sa láska podmieňovala výkonom, poslušnosťou alebo tým, ako veľmi „vyhovujeme“ okoliu. Učili nás prispôsobiť sa, byť dobré, nezavadzať. A to znamenalo potláčať vlastné JA, svoje potreby, emócie a našu autenticitu. Z takéhoto prostredia si často odnášame hlboké presvedčenie, že “nie som dosť”. Nie dosť trpezlivá. pokojná, výkonná. A práve toto presvedčenie sa potom stáva našou vnútornou pascou.
Nech robíme čokoľvek, staráme sa, vzdelávame sa, rozvíjame sa, dávame deťom lásku, vždy to náš vnútorný kritik nejako znehodnotí. Povie nám, že by to mohlo byť ešte lepšie. Že niekto iný to zvláda lepšie. Že máme ešte na čom pracovať.
Do toho vstupuje aj náš osobnostný typ: miera neurotizmu, svedomitosti a pod.. Výsledkom je, že máme pocit, že nikdy nerobíme dosť. Pre nikoho a už vôbec nie pre seba. Nie sme zlyhávajúce matky. Sme ženy, ktoré sa učia byť samy sebou popri tom, ako dávajú deťom viac, než samy zažili. A to je celkom nálož.
Ja mám na to svoj termín, Priesvitné mamy alebo Priesvitný rodič (pretože toto zažívajú aj otcovia). Tento termín za mňa vystihuje spojenie toho, čo sme zažívali v detstve a prenášame si to do rodičovstva. Naše odhodlanie a vedomosti o rešpektujúcej výchove jednoducho nestačia.
Nezastaviteľný prúd myšlienok vám ovláda život? Mindfulness pomáha zvládnuť stres aj úzkosť - ROZHOVOR
Problém vidím v tom, že sme si nemali kde osvojiť zdravý emočný repertoár. Nie je to o tom, že by sme nechceli, len nás nikto nenaučil tie emócie cítiť, pomenovať a uniesť. Počúvali sme o sebe len, že sme sa buď hnevali alebo hanbili, alebo neposlúchali alebo plakali “bez dôvodu”.
Naučiť to najprv seba je pre nás veľká záťaž a chce to aj veľa uvedomení, a tak pracujeme s tým, čo máme a naše emócie je pre nás jednoduchšie potláčať, ignorovať a jediné, čo nám ostáva, je aplikovať aspoň to, čo nám ponúkajú knihy o rešpektujúcom rodičovstve na naše deti. Prídeme však do bodu, kedy zisťujeme, že nám to nefunguje tak, ako si želáme a výčitky sú to prvé, čo nám naša myseľ ponúka. Dá sa to zmeniť, chce to však ochotu pracovať na sebe a na súcite so samým sebou.
Som zlá mama, keď si potrebujem oddýchnuť od vlastného dieťaťa? Som zlá mama, keď sa teším, že ide spať?
Nie, žena nie je zlá mama, ak cíti potrebu oddýchnuť si od svojho dieťaťa. Je to človek. So svojimi hranicami, kapacitou, emóciami a potrebami a práve to je zdravé a prirodzené. Napriek tomu sa veľa matiek stretáva s týmto typom vnútorného konfliktu. Vina za túžbu po tichu, po priestore, po chvíli pre seba. Pocit, že by mali byť stále dostupné, že únava je známkou zlyhania, a že každá podráždenosť je dôkazom, že nie sú dosť dobré.
Za týmito pocitmi často stoja hlboko zakorenené presvedčenia, ktoré ženy nadobudli ešte v detstve alebo v dospievaní. V prostredí, kde sa oceňoval výkon, kde sa museli prispôsobovať očakávaniam a kde nebolo veľa priestoru na autenticitu. Naučili sa, že lásku si treba zaslúžiť, že vlastné potreby musia počkať, a že hodnota človeka sa meria tým, ako veľmi sa obetuje. Tieto vzorce sa v dospelosti prenášajú do materstva.
Žena sa môže ocitnúť v presvedčení, že „musí vydržať“, že „by mala byť vďačná“, že „nemá právo byť unavená“. V dôsledku toho potláča svoje emócie a vníma oddych ako niečo, čo si musí vybojovať alebo odpracovať.
Dlhodobé popieranie týchto potrieb však môže viesť k emocionálnemu vyčerpaniu. Frustrácia, podráždenie, hnev až odpor, to všetko sú signály, ktoré nie sú dôkazom toho, že žena nemiluje svoje dieťa. Sú to signály toho, že je preťažená a potrebuje dýchať.
Ak sa v tomto stave objaví desivá myšlienka ako napríklad: „Ja už to dieťa neznášam“, často vyvolá obrovský vnútorný šok a výčitky. No v skutočnosti ide o silné varovanie nervového systému, že hranice boli prekročené, že pomoc a oddych nie sú luxusom, ale nevyhnutnosťou. Oddych nie je zlyhanie. Potreba priestoru nie je slabosť. Matky nie sú menej milujúce, ak priznajú, že niekedy nevládzu. Práve naopak, priznať si to a konať podľa toho je prejavom emocionálnej zrelosti a sebastarostlivosti.
Som zlá mama, keď chcem byť aj ženou, partnerkou, profesionálkou – nielen mamou?
Nie, nie je nič nesprávne na tom, ak aj po pôrode ostávajú žene živé jej ženské túžby po blízkosti s partnerom, po intimite, po naplnení vo vzťahu. Ak sa žena cíti celistvo práve vtedy, keď nie je len mamou, ale aj partnerkou a profesionálne aktívnou ženou, je to úplne v poriadku. Pre mnohé ženy je práve táto rovnováha kľúčová pre ich vnútornú pohodu.
Zároveň je však úplne prirodzené, že u iných žien nastane v období po pôrode dočasné oslabenie prepojenia s partnerom. Mnohé si to vyčítajú alebo cítia tlak, keď od seba samých očakávajú návrat k “pôvodnej” forme. Je to naozaj v poriadku, ak to tak máte. Neznamená to, že milujete svojho partnera alebo dieťa menej.
Ak dieťaťu dávate kvalitný čas a ste tam prítomné, láskavé a vedomé, dávate mu to čo potrebuje aj keď to nie je 24/7. A tieto hodnoty, emócie a energiu vieme odovzdávať iba vtedy, ak máme z čoho čerpať. Bohužiaľ, práve tlak z okolia berie ženám ten vnútorný pocit hodnoty, akoby potrebovali neustále obhajovať právo existovať aj mimo roly matky. A to nie je dobré.
Už len v tomto našom spoločenskom správaní môžeme vidieť ako my, dospelí ľudia, sami máme problém s pochopením toho, čo je “rešpektovať a byť rešpektovaný”. Smutné je, že tento tlak mnohokrát vytvárajú práve ženy, matky matkám.
Je dobrá matka tá, ktorá sa obetuje na maximum alebo tá, ktorá si nastaví hranice?
Matka, ktorá sa obetuje na maximum, často robí všetko preto, aby naplnila potreby svojich detí, niekedy až na úkor vlastných. Spočiatku to môže vyzerať ako oddanosť, no dlhodobo vedie tento model k vyčerpaniu, frustrácii, strate radosti z materstva a paradoxne aj k zníženej citlivosti voči dieťaťu.
Matka, ktorá ide dlhodobo na doraz, už nemá z čoho dávať.
Zo psychologického pohľadu je zdravšia a dlhodobo udržateľnejšia tá matka, ktorá pozná a rešpektuje svoje hranice, pretože tým učí svoje dieťa niečo zásadné, že aj mama je človek. A že je v poriadku mať potreby, emócie, chvíle ticha, priestoru, starostlivosti o seba. Takáto matka nevychováva z pozície obete, ale z pozície autenticity a vzájomného rešpektu.
Nastaviť si hranice neznamená dieťa zanedbávať. Znamená to chrániť vzťah, v ktorom sa obaja cítia v bezpečí, dieťa aj matka. Keď matka dokáže povedať: “Teraz potrebujem chvíľu pre seba“ alebo “teraz sa potrebujem najesť” , dieťa sa to od nej učí.
Učí sa, že aj jeho potreby raz budú mať v živote miesto, že nie je nutné sa pre druhých zničiť, aby sme boli hodní lásky. Pretože ak sa obetujeme a dávame oveľa viac ako vnútorne cítime a potrebujeme, a zároveň ignorujeme svoje pocity a potreby s tým spojené, je otázka času, kedy môže prísť hnev zo sebaobetovania, ten ktorý nás posúva presne tam, kde nechceme.
Ako ovplyvňuje „mom guilt“ dlhodobo psychiku a vzťah s dieťaťom?
Výčitky svedomia sú prirodzenou súčasťou materstva. Každá mama prežíva zodpovednosť, obavy a túžbu byť pre svoje dieťa čo najlepšou oporou. Tento pocit však môže mať rôznu intenzitu a dopad. Kým zdravé pochybnosti nás môžu viesť k reflexii a zlepšovaniu, chronický pocit viny tzv.„mom guilt“ môže dlhodobo vyčerpávať psychiku a negatívne ovplyvňovať vzťah s dieťaťom.
Problém nastáva vtedy, keď si mama vnútorné výčitky osvojí ako pravdu o sebe. Napríklad: “Nie som dosť dobrá,“ “Zlyhávam ako mama,“ alebo “Ubližujem svojmu dieťaťu.“
Ak tieto myšlienky nie sú spracované, ale naopak, mama im podriadí svoje správanie, emócie a hodnotenie samej seba, vzniká začarovaný kruh. Neustále sebaznehodnocovanie, snaha o dokonalosť a porovnávanie sa s ostatnými (napr. cez sociálne siete) vedie k vyčerpaniu, frustrácii a niekedy až k vyhoreniu v materstve. A pritom, dieťa nemá „vypínač“. Potrebuje nás ďalej bez ohľadu na to, ako sa cítime.
Ak však v sebe nosíme hromadiacu sa vinu a frustráciu, prejaví sa to aj v našom správaní. Sme podráždenejšie, menej trpezlivé a unavené. Vzťah s dieťaťom môže byť vtedy napätý práve preto, že si nedávame priestor postarať sa aj o seba.
Ak vás už nič nebaví, nejde o lenivosť: Možno ste vyhorení zo života, hovorí kouč - ROZHOVOR
Nie každá výčitka je toxická. Dôležité je vedieť ju rozpoznať, pomenovať a zdravo spracovať. Niektoré mamy vedia s pocitmi viny pracovať, argumentovať si, prečo nie sú pravdivé, nevnímajú ich ako hrozbu. Iné sú voči nim zraniteľnejšie, najmä ak majú tendenciu k perfekcionizmu alebo sú emocionálne preťažené. Ak si navyše zámerne (alebo nevedome) vyhľadávate informácie, ktoré len prehlbujú pocit zlyhania, napríklad sledovaním obsahu, ktorý zdôrazňuje, čo všetko robíte „zle“, je to už forma sebatrýznenia.
Vtedy je nesmierne dôležité porozprávať sa o tom s partnerom, kamarátkou alebo odborníkom, ak cítite, že vás to zahlcuje. Psychológ vám môže pomôcť získať nadhľad, pochopiť vaše prežívanie a naučiť sa pracovať s výčitkami tak, aby neovládali vaše materstvo. Pretože spokojná mama = spokojné dieťa. A to neznamená mama bez chýb. Znamená to mama, ktorá sa vie starať aj o seba.
Kedy je správny čas vyhľadať pomoc psychológa, ak mám pocit, že zlyhávam ako mama?
Podľa mňa je správny čas kedykoľvek, Hneď ako sa cítite stratená, neistá, keď máte pocit, že si sama neviete pomôcť a okolie vám nerozumie. Často si to ani neuvedomujeme, ale mnohé z nás majú problém požiadať o akúkoľvek pomoc, pretože chceme všetko zvládnuť samy, byť “silné” a “dokonalé”. Ak si všímate, že vás obklopujú negatívne myšlienky či už voči sebe alebo dieťaťu, alebo jednoducho necítite v materstve spokojnosť, je to signál, že pomoc by mohla byť prospešná.
Dôležité je zbúrať mýtus, že psychológ je tu len pre tie “vážne” alebo krízové situácie. Práve naopak, psychológ vám môže pomôcť už vtedy, keď ešte problém nie je na pokraji. Môže vám pomôcť upratať si myšlienky v hlave, spracovať emócie a nájsť nový pohľad na situáciu. Niekedy už samotná jedna návšteva, keď máte pred sebou niekoho nestranného, kto vás vypočuje a podporí, môže priniesť úľavu a vniesť do chaosu jasno.
Takže každá mama, ktorá sa cíti preťažená, zahltená alebo má pocit, že to nezvláda, by mala dať šancu aspoň jednej návšteve u psychológa. Nie preto, že je “slabá”, ale práve naopak, pretože je dosť silná na to, aby sa o seba postarala.
Ako si môžeme odpustiť a prestať sa trestať za každú chybu? Napríklad keď potrebujeme chvíľu pre seba, tak dáme dieťaťu mobil do ruky.
Prvým krokom je uvedomiť si, že mnohí z nás sme sa nikdy nenaučili mať súcit sami so sebou. Vieme byť láskaví a chápaví voči druhým, no seba často posudzujeme prísnejšie a bez milosti.
Jednoduchá, no veľmi účinná rada je predstaviť si, že v rovnakej situácii je moja dobrá kamarátka, mama v podobnej situácii ako ja. Ako by som na ňu reagovala? Odsúdila by som ju? Povedala by som jej, že je zlou matkou?
Alebo by som ju podporila, prejavila jej súcit a pochopenie? Pravdepodobne by som zvolila druhú možnosť. Práve tento postoj si treba vedieť aplikovať aj na seba.
Často totiž máme na seba oveľa prísnejší meter než na iných. Sme na seba krutí, dávame si nereálne požiadavky, ktoré by sme nikdy nečakali od nikoho iného. Keď si uvedomíme, že tie očakávania sú nereálne, môžeme začať byť k sebe láskavejší. A ako teda začať trénovať súcit so sebou? To je téma, ktorej sa oplatí venovať pozornosť, pretože súcit so sebou je základom pre vnútorný pokoj a zdravé rodičovstvo.
