V dvadsiatke sme verili, že láska si nás nájde sama. V tridsiatke ju možno hľadáme medzi pracovnými stretnutiami, rýchlymi nákupmi a scrollovaním pred spaním. A čím sme starší, tým častejšie si kladieme otázku: „Kde mám vôbec stretnúť niekoho normálneho?“
V živote plnom povinností, tlaku a digitálnych ilúzií to často vyzerá, akoby sme láske zabudli vytvoriť priestor. V rozhovore so psychodynamickou terapeutkou Mgr. Zuzanou Sidorovou sa dozviete, že stretnúť toho pravého/tú pravú je možné, nech už ste v akomkoľvek veku. Je však dôležité vedieť pre ňu vytvoriť miesto vo svojom živote.
Veľa ľudí dnes žije rýchly život: práca, povinnosti, večer si už len unavený sadnúť k Netflixu. Dá sa v tomto tempe vôbec ešte „nájsť láska“?
Áno, ale nie v tom istom tempe, v akom stíhame pracovné deadliny. Hľadanie lásky totiž nie je transakcia, ale proces emocionálneho dozrievania a stretávania sa, ktorý si vyžaduje vystúpenie z autopilota.
Krásna, úspešná, nezávislá a stále sama. Kde robia ženy chybu pri hľadaní partnera? - ROZHOVOR
Psychodynamicky povedané: ak žijeme v permanentnej aktivácii ega, teda v stave, kde „fungujeme“, ale necítime, dostávame sa do tzv. afektívnej vyprahnutosti. Láska sa však rodí tam, kde si dovolíme byť v kontakte so svojimi túžbami, zraniteľnosťou a ľudskosťou – nielen výkonom.
„Láska si žiada prítomnosť, nie len prístupnosť.“
Čo môžeme robiť, čo treba zmeniť, aby sme sa vôbec „dostali do priestoru“, kde je možné niekoho stretnúť? Čo ak ma nebavia párty a diskotéky? Dá sa to aj inak?
Jednoducho byť tam, kde je aj naša autenticita. Ak nemáme radi hlučné prostredie, nemusíme sa nútiť do klubov. Autenticita totiž priťahuje podobne naladených ľudí.
Najskôr láska ako z telenovely, následne peklo na zemi. Ako rozpoznať takzvaný love bombing?
Dôležité je zúčastňovať sa života vedome, nielen „ho obísť“. Odporúčam zapojiť sa do komunitných alebo vzdelávacích aktivít, navštevovať miesta, kde ľudia zdieľajú hodnoty alebo záujmy (kurzy, literárne večery, workshopy, výlety), rozvíjať zvedavosť na druhých aj v každodenných situáciách (v kaviarni, v galérii, na prechádzke so psom).
Mnohí hovoria, že „netreba hľadať, ono to príde samo“. Je to pravda alebo len zbožné prianie? Ten pravý/tá pravá nám predsa len asi nezaklopú na dvere…
Čiastočne. Áno, neurotický tlak na nájdenie partnera môže lásku paradoxne odpudiť. Ale zároveň platí, že ak žijeme úplne uzavreto, partner „sám“ naozaj nezazvoní pri dverách (možno tak kuriér).
Zo psychoterapeutického pohľadu je dôležité vnímať rozdiel medzi hľadaním z túžby a hľadaním z úzkosti alebo zo strachu. Ak sa dokážeme otvoriť svetu bez tlaku a s pripravenosťou byť v kontakte, pravdepodobnosť „náhody“ rastie.
Ako zistíme, že sme pripravení na vzťah a nehľadáme ho len preto, že sme sami?
Položte si otázku: „Chcem s niekým zdieľať život – alebo len zaplniť prázdno?“
V psychodynamickej terapii sa stretávame s tým, že ľudia si často mýlia potrebu lásky s potrebou regulovať úzkosť. To vedie k vzťahom plným závislosti, nie intimity.
Pripravenosť na vzťah znamená, že viem byť sám/sama a zvládať vlastnú osamelosť, že nehľadám záchrancu, ale partnera, že viem povedať, čo chcem dať, nielen čo očakávam. Predstava lásky môže byť založená na (nevedomej) detskej potrebe byť „zachránený“.
Sú dnes tradičné miesta zoznámenia (kaviareň, kultúra, známi) nahradené aplikáciami? A čo ak niekto k online zoznamkám nemá vzťah, odporúčate dať im šancu?
Aplikácie môžu byť nástroj, nie však záruka. Súčasný digitálny priestor prenáša do vzťahov nové výzvy, ako je preťaženie výberom („paradox voľby“), objektifikácia či instantnosť. Pre citlivých ľudí to môže byť zneisťujúce.
Žiadny sex po pôrode? Psychologička radí, ako znovu vybudovať intimitu vo vzťahu
Ak má niekto averziu voči online zoznamkám, odporúčam, nehádzať všetky do jedného vreca, nastaviť si vlastné hranice a vnímať to ako experiment, nie ako poslednú nádej. Nie aplikácia, ale úroveň kontaktu rozhoduje o tom, či vznikne vzťah.
Ako sa zbaviť pocitu, že „už je neskoro“ a že sme zaspali všetky príležitosti na lásku? Myslíte si, že láska kvitne v každom veku?
Pocit „zmeškania vlaku“ je častý, no často vyplýva z introjektov (vnútorných predstáv prevzatých z okolia), ktoré hovoria, že „láska patrí mladým“. To je mýtus.
Láska v zrelšom veku má inú kvalitu – nie je o dokazovaní, ale o prežívaní. Nie je náhodou, že ľudia po štyridsiatke často vstupujú do najautentickejších vzťahov, lebo si už dovolili nebyť dokonalí. Láska nezačína, keď sme pripravení, ale keď si dovolíme byť skutoční.
Čo sú najčastejšie mentálne bloky, ktoré ľuďom bránia stretnúť niekoho vhodného a ako s nimi pracovať?
Najčastejšie psychodynamické bloky sú strach z opakovania zranenia (napr. po nevere, odmietnutí), ktorý vedie k obrannému uzatvoreniu, ktoré si človek neuvedomuje; idealizácia partnerstva, keď hľadáme „ideál“, ktorý neexistuje, čím si sami sabotujeme skutočné kontakty; nízka seba-hodnota: „Kto by chcel niekoho ako ja?“ – v nevedomí potom nepríjmame signály záujmu, alebo si vyberáme nevhodných partnerov; ambivalentný vnútorný postoj, pričom vedomie chce vzťah, ale nevedomie sa ho bojí.
Terapia pomáha tieto bloky zviditeľniť a spracovať, aby sme sa nemuseli stále nevedome chrániť pred láskou, po ktorej túžime.
