BRATISLAVA 17. novembra (WEBNOVINY) – Slovensko si počas novembrových udalostí ako prvé vydobylo zrušenie článku 4 ústavy o vedúcej úlohe KSČ. Václav Klaus chcel vtedy podľa spisovateľa a jedného k aktérov novembra ´89 Ľubomíra Feldeka túto skutočnosť ignorovať.
„Ak budeme porovnávať Bratislavu a Prahu, tak Nežná revolúcia sa z pohľadu sveta odohrávala najmä v Prahe. Bratislava bola tak trochu v tieni Prahy, sem nechodili novinári a zdalo sa, že Bratislava je len taký odlesk Prahy, ale nebola to celkom pravda. Možno práve taká slovenská bezstarostnosť, že my nie sme centrum, kde sa dejú základné rozhodnutia každý deň, viedla k väčšej akcelerácii. Ex post je úplne jasné, že sa to akcelerovalo v Bratislave,“ spomína Feldek.
Výtlačky pravdy doniesli do Kňažkovho domu
V Bratislave sa podľa jeho slov celý tlak námestí zjednodušil na jedinú požiadavku – na zrušenie článku 4 ústavy o vedúcej úlohe strany. Základné požiadavky boli dve – druhá bola slobodné voľby, podľa Feldeka išlo o to isté, keďže slobodné voľby môžu byť len tam, kde nie je mocenský monopol.
„Pod týmto tlakom námestia sa v nedeľu 26. novembra vzdal mocenského monopolu Ústredný výbor KSS. Neviem, čo sa odohrávalo na Hlbokej, kto to tam akceleroval, to neviem. To môže rozprávať len niekto, kto bol pritom. Ale fakt je ten, že 26. novembra vydali správu, že ústredný výbor vyhovel požiadavkám Nežnej revolúcie, vzdal sa mocenského monopolu a ruší článok 4 ústavy na Slovensku. O tri dni sme v tomto predbehli Prahu,“ vysvetlil spisovateľ. Správa mala vyjsť v novinách 27. novembra v pondelok.
Po tom, ako členovia VPN ukoristili z tlačiarne prvé výtlačky Pravdy, ktorá bola denníkom ÚV KSS, priniesli ju do domu Milana Kňažka, kde čakali ostatní. „Keď sme to videli čierne na bielom, niekto prišiel s myšlienkou, že v Prahe nám neuveria, keď im to zatelefonujeme a že to tiež musia vidieť čierne na bielom. Delegovali mňa a Vlada Ondruša, aby sme im to zaniesli, a Kresánek aby šoféroval, lebo mal povesť vynikajúceho šoféra, takže keby ho chcela zastaviť ŠtB, unikne,“ konštatoval Feldek.
Vyčkali na správnu chvíľu a vyrazili do Prahy. Noviny nadránom doniesli do Občianskeho fóra, pretože 27. novembra malo vyjsť spoločné vyhlásenie OF a VPN. „My sme to chceli mať v tom spoločnom vyhlásení, že na Slovensku už monopol strany padol. Vtedy Václav Klaus povedal pamätnú vetu – já to tam nečtu. Pritom to tam bolo napísané, ukazoval som mu to prstom. Už vtedy som videl, že medzi ním a Václavom Havlom je konflikt. Pretože Havel hovoril – je to tam, a když to tam chtějí Slováci mít v tom společném vyhlásení, tak to tam míti budou,“ objasňuje Feldek.
Slováci mali trojdňový náskok
Od Klausa počul jedinú vetu, prvý raz ho videl, a už vedel, že je Mr. No, ktorého každá veta má zápornú štruktúru. „Já tom tam nečtu – a odvtedy v každej jeho vete bolo ne. Dodnes, keď počujete Klausovu vetu, každá je záporná. Nehovorím, že je to chyba. Aj dieťa sa stáva plnohodnotným človekom, až keď sa naučí hovoriť nie. Klaus je také veľké dieťa českej politiky, vie hovoriť nie, ale vtedy sme mu to nedovolili,“ dodáva spisovateľ.
Neskôr, 29. novembra, keď prišli na Slovensko Václav Havel a Marta Kubišová a sedeli v Slovenskom národnom divadle, prišla podvečer z Prahy správa, že Národné zhromaždenie zrušilo monopol strany. „Čiže Slováci mali trojdňový náskok, u nás to bolo 26. novembra. Keď si budeme trochu fandiť, môžeme si povedať, aby sa to stalo čo najskôr v Prahe, tak sme to z Bratislavy akcelerovali. Či je to veľmi alebo málo dôležité, neviem. Ale mali by sme si svoje dejiny písať sami a čo nás v dejinách chváli, malo by tam byť,“ konštatuje Feldek.
VPN podľa spisovateľa mala v novembri 12 požiadaviek, komunikovala dve hlavné – zrušenie straníckeho monopolu KSČ a slobodné voľby.
„Námestie si to osvojilo, ocitlo sa to na transparentoch a pochopil to aj Ignác Janák na Hlbokej a ústredný výbor KSS. A taká jednoduchosť išla z Bratislavy. V Bratislave to bolo všetko oveľa jednoduchšie, lebo sa tu neriešili zložité problémy s infiltrovaním a tie kombinácie, ktoré sa riešili v Prahe. Tu sa to neriešilo. Bola VPN, tam bola Hlboká ulica, karty boli rozdané,“ spomína spisovateľ.
Tribúni netušili vývoj situácie
Novembroví tribúni podľa Feldeka sami netušili, ako sa situácia vyvinie. „V histórii sú dni alebo série dní, že jeden deň vydá za desať rokov. Predtým je stojatý čas, keď desať rokov trvá akoby prešlo desať hodín a potom sa to zrazu každý deň ženie dopredu,“ vraví.
Feldek nepochybuje o tom, že po generačnej výmene v KSČ túžili aj mladí komunisti a ľudia zo Socialistického zväzu mládeže. „Preto si myslím, že nastrčili Žifčáka na Národní třídu, že si boli istí, že vedia manipulovať s emóciami davu. A ukázalo sa, že nie, že nevedia, aj ponad nich sa prevalil ten náhle zrýchlený čas. Každý deň sme boli o desať rokov nielen ďalej vpredu, ale aj ďalej vzadu. Najprv sa tá doba vracala k ’68, potom sa zistilo, že sa vraciame k ’48 a potom zrazu pred ’48. Čiže k demokracii sme postupovali, aj sme sa vracali,“ vysvetľuje Feldek.
Spisovateľ s výzvou zrušiť vedúcu úlohu KSČ ako prvý vystúpil podľa vlastných slov najprv 21. novembra v Umeleckej besede a potom 22. novembra na tribúne. „To vôbec neznamenalo, keď sme chceli, aby sa KSČ vzdala komunistického monopolu, že sme si vedeli predstaviť, čo sa za tou pluralitou skrýva,“ konštatuje.
Nežná revolúcia podľa Feldeka dosiahla svoj cieľ 10. decembra, ktorý je Dňom ľudských práv. Symbolicky v ten deň vojaci prestrihli železnú oponu a Slováci slobodne vstúpili do Rakúska. Feldek si spomína, ako mu podvečer toho dňa čašník v Carltone, pán Mandák, doniesol na tanieriku ako zákusok kúsky ostnatého drôtu. „Z kúskov ostnatého drôtu sa stal suvenír a zákusok. To bol 10. december, v tej chvíli dosiahla revolúcia svoj cieľ, zrušila sa železná opona a článok 4 ústavy, s tým bola spojená obnova demokracie, o ktorú išlo. Ale nevedeli sme to dopredu. Nevedel to nikto. My sme sa to učili chápať zo dňa na deň. Dnes je veľa ľudí, ktorí hovorili, že to vedeli dávno predtým. Tak vedeli, boli múdrejší,“ uzatvára Feldek.
