Slovensko skrýva nevšedných umelcov. Jedným z nich je aj mladý muž pochádzajúci z dedinky na Kysuciach zvanej Dolný Vadičov. Tridsaťjedenročný Peter Neománi má neobvyklého koníčka. Vyrába historickú zbroj. Pravdepodobne jediný na Slovensku ovláda dávno zaniknuté remeslo, akým je platniarstvo.
Metóda pokusov a omylov
Mladého muža už od malička lákala história. No až po skončení strednej školy v odbore umelecký rezbár sa rozhodol zhotoviť svoju prvú zbroj. „Začiatky boli veľmi ťažké, keďže neexistovali žiadne výrobné postupy ani záznamy. Nič sa nezachovalo. Je to aj preto, že každý výrobca zbroje si svoje tajomstvo prísne strážil,“ hovorí Neománi, ktorý svoje prvotiny vyrábal metódou pokusu a omylu. Zaujímavosťou je, že mladý Kysučan nemal nikdy k dispozícii skutočnú zbroj. Ani exponáty vystavené v slovenských múzeách mu veľmi nepomohli, keďže podľa jeho slov slovenské hrady disponujú väčšinou nie príliš vydarenými kópiami. Inšpiráciu čerpal teda šikovný remeselník najmä z fotografií a nákresov, ktoré získal z kníh alebo z internetu.
Výroba jednej zbroje tridsaťjedenročnému Kysučanovi trvá približne mesiac a viac. Záleží však predovšetkým od jej náročnosti. „Dôležité je držať sa originálu a nevymýšľať si hlúposti, pretože každý detail plní svoju funkciu. Ak je zbroj kvalitne spravená, mal by v nej človek dokázať urobiť kotrmelec,“ tvrdí Peter Neománi, pre ktorého netradičného koníčka spočiatku jeho blízki nemali pochopenie. „Určite to je nie nič atraktívne pre ženy, ak by to niekto chcel robiť len preto, že chce na ne zapôsobiť,“ dodáva so smiechom mladý muž.
Železná móda a znak moci
Platniarstvo sa v minulosti veľmi cenilo. Zbroj bola totiž nielen ochranou toho najcennejšieho, ale aj odrazom bohatstva a spoločenského postavenia jej nositeľa. Preto sa na bojovom odeve prejavovali všetky výdobytky umu a technológie danej doby. Výrobcovia zbrojí, ktorí dokonale ovládali svoje remeslo, sa tešili prestížnemu spoločenskému statusu. „Každá odchýlka, chyba znamenala smrť. Každý kúsok musel plniť svoj účel a mal svoj význam, preto majiteľovi zbroje záležalo predovšetkým na jej kvalite,“ hovorí Neománi. Spoločenské postavenie nositeľa brnenia prezrádzalo najmä zdobenie a spôsob konečnej úpravy.“Radoví vojaci mali jednoduchú černenú zbroj. Tí majetnejší vlastnili leštený bojový odev a samozrejme si mohli dovoliť aj bohatú výzdobu, akou bolo napríklad zlátenie, cizelovanie, rytie, leptanie, tauzovanie, nielo či email. To už potom často išlo o skutočné umelecké diela a majstrami v tomto remesle boli Nemci a Taliani, pričom každý vyrábal špecifické brnenie. Zbroj od Nemcov bola ľahšia, nositeľovi umožňovala pružnejšie sa pohybovať. Taliani vyrábali masívnejší a ťažší bojový odev,“ dodáva mladý majster netradičného remesla, ktoré nebolo na Slovensku bežné ani v minulosti.
Aj zbroj podliehala móde. Snažila sa kopírovať tú civilnú, no musel sa však zachovať jej pôvodný účel. Každý bohatší rytier mal svoju výbavu vojenských odevov zvanú garnitúru, ktorá bola určená na konkrétne spoločenské podujatia. „Existovala zbroj, ktorú nosili pri takých príležitostiach ako dnešný smoking. Potom vlastnili aj turnajové brnenie, v ktorom sa predviedli na turnajoch a tiež samozrejme poľnú zbroj, určenú do boja,“ hovorí šikovný Kysučan, ktorý by sa rád na chvíľu pozrel do tej doby. Žiť by v nej vraj ale nechcel. Najmä kvôli moru, chorobám a inkvizícii. Zručný remeselník si však atmosféru vojenského tábora a stredovekého života už viackrát vyskúšal. Okrem tohto koníčka totiž pôsobí aj v zoskupení Cech Terra de Selinan, ktoré zasväcuje návštevníkov hradov a zámkov do života stredovekých bojovníkov.
Aký bol život rytierov s 30 kilovou ochranou?
Vojak musel vydržať v bojovom odeve celý deň a často v ňom aj spával. Poľná zbroj vážila od 18 až do 30 kilogramov.Turnajová dokonca až 40 kíl. Ako sa v tom dalo vydržať? „Váha výzbroje sa rozložila na celé telo, takže to nebolo až také zlé a dalo sa to zvládnuť.“ Horšie to bolo v prípade krúžkovej zbroje, ktorá sa vyrábala na samom začiatku. Tento bojový odev vyzerá síce ľahšie, pretože pozostáva z drôtu namotaného na guľatinu, ale jeho nosenie bolo omnoho nepohodlnejšie.“Muž v krúžkovej zbroji musel vydržať váhu celého odevu iba na ramenách, čo bolo oveľa náročnejšie.“
Skrytý boj zbrojárov a zbraniarov
Zbroj, ktorá neplnila svoj účel a neposkytovala dostatočnú ochranu bola odsúdená na zánik a takisto zbraň, ktorú zastavilo každé brnene, nechcel nikto vlastniť. Preto sa okrem bitky na skutočnom bojisku viedol paralelne boj celkom odlišného charakteru. A to zápolenie zbraniarov a zbrojárov, ktorí sa predbiehali každý vo svojom umení. „Keď výrobca zbraní zhotovil zbraň, ktorá prešla bojovým odevom, museli na to platniari okamžite zareagovať a vyrobiť ešte lepšiu zbroj, ktorá by ochránila život lepšie,“ informuje Neománi. Tento súboj sa skončil až vynálezom perkusnej pušky v 19. storočí, ktorú nedokázal zabrzdiť žiadny bojový odev.
Rytierska zbroj a dnešné zbrane
Zastavila by historická zbroj dnešnú zbraň? „Nie. Guľky vystrelené z dnešných zbraní majú oceľové jadro, ktoré bojovým odevom prejde, ale na druhej strane zbroje dokázali ochrániť pred strelou z muškety, ktorá mala dosť slušnú úsťovú rýchlosť, a to okolo 420 m/s (na porovnanie revolver má úsťovú rýchlosť cca 350 m/s). Možno strelu vystrelenú zo slabšej zbrane a z veľkej vzdialenosti by to dokázalo zastaviť,“ hovorí Neománi. Brnenie bolo konštruované do špica, aby sa guľka odrazila do strán a poskytovalo ochranu najmä pred sečnými zbraňami. „Najúčinnejšia ochrana bola proti meču, preto sa meč v boji používal skôr ako vedľajšia zbraň. Slúžil najmä ako symbol rytierskeho stavu. Pechota mala ťažké obojručné meče, ktorých účelom bolo zraziť piky a halapartne (sečné stredoveké zbrane,pozn. redakcie) k zemi, aby mohli rozbiť formáciu,“ hovorí Neománi, ktorý priznáva, že by nechcel byť rytierom, pretože podľa jeho slov mali krátku životnosť.
Aj zbroj prechádzala testom kvality
Predtým, ako sa zbroj dostala do rúk jej budúceho majiteľa, musel sa tento výrobok pred jeho očami otestovať.“Okolo roku 1500 v Taliansku sa začal robiť test nástrelom, čiže zbroj musela zniesť dve rany z muškety a dve rany z pištole.“ Bojový odev nebol nikdy nalepený priamo na telo. „Existoval tam priestor, ktorý plnil funkciu podobnú ako airbag, čiže mal zabrzdiť energiu guľky či sečnej zbrane,“ hovorí zručný výrobca historickej zbroje.
Na výrobe bojového odevu sa podieľalo viacero remeselníkov, nielen platniar. „Keďže jednotlivé platne železa sa spájali cvočkami a nitmi ( na jedno brnenie sa použilo od 200 nitov a viac), spolupracovali pri výrobe i cvočkári, či iní remeselníci ako tepnári a podobne,“ hovorí Neománi, ktorý už zhotovoval aj zbroje do filmov, či známej českej rozprávky. Čo je jeho cieľom do budúcna? „Veľmi rád by som sa živil iba touto prácou, pretože teraz ju mám iba ako koníčka a samozrejme sa chcem stále zlepšovať. Takou veľkou výzvou je pre mňa Greenwichská zbroj, ktorá vďaka svojej veľkolepej výzdobe predstavuje vysokú školu platniarov,“ prezrádza svoje sny mladý muž a dopĺňa: „Chcel by som tiež vyrobiť zbroje aj do slovenských hradov i zámkov, pretože je tam toho pre mňa z nepochopiteľných príčin veľmi málo a ľudia chcú vidieť nádheru historickej zbroje.“ To, že ide o skutočne unikátne skvosty, sa môžete presvedčiť aj vy na priložených fotografiách.
