„Dúfam, že sa vám bude páčiť moja novinka Slávik v hrsti. Odohráva sa v Glasgowe, čo je tu v Škótsku mesto hudby, a naozaj sa v nej všetko točí okolo hudby, lásky a vykúpenia. Je to veľmi emotívny, napínavý a sexi príbeh. A patrí medzi moje najobľúbenejšie,“ odkazuje vo videu švédska autorka Samantha Youngová špeciálne pre slovenské čitateľky.
Pozrite si Samanthu Youngovú vo videu:
Základnou otázkou je – čo by ste dokázali obetovať pre lásku?
Hlavná hrdinka Skylar kedysi spievala v populárnej rockovej skupine, bola naozaj dobrá, ale tá sláva jej veľmi nesadla. Navyše došlo k nečakanej rodinnej tragédii a Skylar sa vytratila. O rok a pol neskôr ju nachádzame v uliciach Glasgowa, kde si zarába na živobytie spevom. Zatiaľ ju nikto nespoznal, ale všimol si ju Killian, ktorý pracuje v prestížnom hudobnom vydavateľstve Skyscraper Records.
To vydavateľstvo založil jeho strýko a Killian túži po nejakom úspechu, speváckej bombe, ktorú zrazu vidí v neznámej dievčine z glasgowských ulíc. Samozrejme Skylar odmieta, nemá záujem opäť spadnúť do sveta šoubiznisu, hudby, ale v jednej chvíli zažije na vlastnej koži, aké nebezpečné je zarábať si na ulici.
Vtedy je na blízku práve Killian, vytvorí sa medzi nimi akési puto spriaznenosti, no čoskoro Skylar dobehne minulosť a Killian sa zrazu musí rozhodnúť: buď sa zriekne všetkého, na čom dovtedy tvrdo makal alebo stratí Skylar, ženu ktorá mu prenikla do srdca a doslova ho opantala.
Slávik v hrsti z vydavateľstva Ikar je príbeh, ktorý vás chytí a úplne prevalcuje. Samantha Youngová vás opäť vezme do sveta hudby, do umeleckej brandže a ponúkne vám sexi romantický príbeh, ktorému nechýba naozaj nič: má sympatické a silné postavy, nečakané momenty, nechýba romantika a trošku erotiky. Sú tam okamihy, ktoré vás prinútia zamyslieť sa možno prehodnotiť niektoré svoje kroky.
Začítajte sa do novinky Slávik v hrsti:
Tóny mojej gitary sa niesli do diaľky a obklopovali ma ako povedomá bublina v meste, ktoré mi ešte vždy pripadalo cudzie.
Na Buchanan Street vládol zamračený deň. Sivé oblaky zaodeli svetlé budovy do striebornej farby a tlmili odvážne červené odtiene okolitých budov, dotvárajúcich identitu Glasgowa. Rozložila som sa na hlavnej nákupnej tepne prechádzajúcej stredom mesta, dostatočne ďaleko od vchodu do obchodu, aby som neobťažovala personál, no nie až tak ďaleko, aby ma míňal prúd zákazníkov. Hrala som na svojej milovanej gitare značky Taylor a spievala. Na rozdiel od iných pouličných spevákov, s ktorými sme si navzájom konkurovali, som nemala k dispozícii zosilňovač ani mikrofón. Musela som si vystačiť iba so svojím hlasom a s hrou na gitare, ktorými som mala pritiahnuť pozornosť ľudí.
Spievanie v uliciach Glasgowa ma nikdy neotravovalo. Vlastne iba vtedy sa mi toto mesto nezdalo také vzdialené, iba vtedy som si nepripadala ako cudzinka. Cítila som sa ako súčasť mesta, ktoré žije hudbou. Ak by sa dal červený pieskovec, z ktorého bola vystavaná väčšina budov, chápať ako pokožka Glasgowa, potom hudba predstavovala tlkot jeho srdca. Ešte som sa nezmierila s tým, že život ma vrhol do prachu, a predsa vo mne tlela radosť, že som súčasťou rytmu duše Glasgowa.
Niekedy, zvlášť keď som sa v návale optimizmu rozhodla preladiť na nejakú známu popovú alebo tanečnú pieseň, som sa dala vtiahnuť do davu. Zvyčajne sa to stávalo v sobotu, ako dnes, keď ľudia iba nakupovali a neponáhľali sa cez obedňajšiu prestávku späť do práce.
Väčšinou však ľudia len prechádzali okolo mňa alebo mi hodili nejaké drobné do puzdra gitary a svižne kráčali ďalej. Niektorých som dokonca už aj poznala. Drobné mi hádzali pravidelne, akoby zo zvyku. Niežeby mi to prekážalo. Na rozdiel od pouličných muzikantov s luxusnými zosilňovačmi ja som potrebovala peniaze ako soľ. Nešlo mi o to, aby ma moja najlepšia kamarátka nakrúcala na mobil a potom zverejnila moje vystúpenie na mojom kanáli na Youtube. Nechcela som byť tá hudobníčka, ktorú „objavili“ v uliciach Glasgowa.
Hrala som, aby som si mala za čo kúpiť večeru. Ak som mala zvlášť dobrý deň, tak aj preto, aby som sa mohla ísť do miestnej plavárne osprchovať a umyť si vlasy. Keď som nezarobila veľa, ostávalo mi len to, čo miestni bezdomovci volali „sprcha trampov“. Vyzliecť sa v stane a čo najlepšie sa vydrhnúť vlhčenými obrúskami na detské zadočky.
Zadívala som sa na puzdro a ďakovala Bohu. Dnes mi zrejme vydá aj na sprchu.
Vďačne som kývla dvom tínedžerkám, ktoré mi doň hodili mince, a ďalej spievala melancholickú pieseň, ktorú som zvolila vzhľadom na počasie. Someone Like You od Adele. Jej tóny zakaždým pritiahli publikum. Vytiahla som ju z talóna vždy, keď som nutne potrebovala hotovosť. Na piesne od Adele mám dostatočný hlasový rozsah, no ten môže mať hocikto, a predsa sa nemusí vedieť predať. Človek sa musí vcítiť do textu a spievať tak, akoby ho napísal on sám. To je oveľa ľahšie, ak ju naozaj napísal. Keďže som dlho spievala vlastné piesne, zvládala som to ľavou zadnou.
Vystupovanie na ulici je iné ako na pódiu. Ľudia nestoja o neznáme piesne. Pred rokmi by to bol pre mňa problém. Sotva som sa dokázala prevteliť do niekoho iného. A už vôbec nie vcítiť sa doňho.
Zato teraz… smutné piesne som spievala tak, akoby sa mi naozaj lámalo srdce. Pohľadom som prechádzala po tvárach v neveľkom dave, ktorý ma obklopil. Na nejednej z nich sa zaleskli slzy. Páčilo sa mi, že dokážem ľudí dojať. No už nie dôvod.
Slová o uháňajúcom čase a o tom, že naše životy už patria včerajšku, mi rezonovali hlboko v duši. Na slove „životy“ sa mi úmyselne zlomil hlas a v tej chvíli som v dave rozoznala povedomú tvár.
Nevšímala som si zimomriavky, čo mi behali po chrbte. Dívala som sa iba naňho, spievala mu, pohľadom mu hovorila, že na jeho prítomnosť kašlem. Nezľakla som sa ho. Nenahnal mi hrôzu. Nevedel vari, že v týchto dňoch mnou nič neotrasie?
Toho muža som nepoznala. Ani jeho meno. Nevedela som o ňom nič, iba to, že v jeho prítomnosti všetky postavy naokolo vybledli. Bol vysoký, odhadom stoosemdesiat centimetrov, atletickej postavy. Nerozoznala som farbu jeho očí, lebo sa ku mne nikdy nepriblížil. Z diaľky sa javili tmavé a intenzívne. Vyžarovala z neho akási tvrdosť, odstup, ktorý nekorešpondoval s jeho očividným záujmom o moje vystúpenie. Dnes stál obďaleč, ruky vo vreckách džínsov, hlava mierne naklonená, zaujatý, no rezervovaný výraz.
Pri slovách o hľadaní „niekoho ako ty“ som uprela pohľad spod okraja klobúka na tmavnúcu oblohu. Moje tóny navodzovali rovnakú trúchlivú náladu ako ťažké mraky. Po zabrnkaní posledného fis molu, ktorý ostal visieť vo vzduchu, som sklonila hlavu a nechala znieť potlesk.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis