Slovensko má nový symbol kolektívnej hystérie: Zákon o rýchlosti chôdze. Médiá hlásia „obmedzenie na 6 km/h pre všetkých peších“, sociálne siete explodujú memečkami o slimákoch s pokutovými blokmi a politici sa tvária ako strážcovia národného tempa. Ale čo ak je tento cirkus len zrkadlom našej lenivosti – neschopnosti prečítať si paragraf a namiesto toho sa rehoceme z polopravdy? Smejeme sa z nezmyslu, alebo z vlastnej averzie voči realite?
Nič sa nemení
Novela zákona o cestnej premávke, predložená poslancom Ľubomírom Vážnym zo Smeru a schválená parlamentom 28. októbra, nie je manifestom proti svižným krokom.
Podpora ekonomiky a rodín po poľsky - KOMENTÁR
V § 2 ods. 2 sa len taxatívne definuje „rýchlosť chôdze“ ako hranica 6 km/h – nie pre vás, milovníci power-walkingu, ale pre tých, ktorí na chodníkoch fičia na e-kolobežkách, bicykloch či korčuliach. Táto hodnota nie je vymyslená z ničoho nič; vychádza z biológie ľudskej chôdze a štandardov bezpečnosti v EÚ, kde podobné limity chránia slabších pred tými, čo si myslia, že chodník je ich súkromná diaľnica. Cieľ? Zvýšiť bezpečnosť v ére mikromobility.
Na Slovensku sme v roku 2024 zaznamenali nárast nehôd na chodníkoch o 15 percent, hlavne kvôli e-kolobežkám jazdiacim 20 až 25 km/h – čo často končí dolámaným dieťaťom alebo dôchodcom v nemocnici. Zákon vstúpi do platnosti 1. januára 2026, s pokutami 50 až 100 eur. Čo to znamená pre bežných peších? Nič sa nemení. Nikto vám nepovie: „Kráčajte pomaly, inak vás pokutujem.“ Je to o definícii, ktorá pomôže určiť vinníka, ak dôjde k zrážke.
Národ, ktorý miluje škandály
A predsa sa celé Slovensko rehoce. Bulvár ako Pluska kričí „Zákaz behu na chodníkoch!“, čo je zjednodušenie do absurdity, a na X-ku (bývalom Twitteri) sa valí tsunami: Videá s Ferkom, obrázky babiek s časovačmi na paličkách, vtipy o „slovenskom maratóne slimákov“. Je to zábavné – áno, ale ako karikatúra z Kafkovho denníka. Odhaľuje to však hlbší syndróm: našu averziu voči detailom.
Mnohí vtipkári sa pýšia, že „si zákon neprečítali, lebo načo“, a tým ignorujú realitu. Chodníky v mestách ako Bratislava či Košice sa stali bojiskami, na ktorých sa stretávajú generácie – dieťa s loptou, dôchodca s taškou, tínedžer na kolobežke.
Zákon nemá ambíciu byť tyraniou; Je to skromný pokus o empatiu, o poriadok v priestore, kde sa bezpečnosť stáva luxusom. Podobné regulácie fungujú v európskych metropolách, kde mikromobilita sa riadi striktnými pravidlami, aby chránila rytmus mesta. Tu sa dostávame k kritike, ktorá presahuje tento paragraf.
Vláda, najmä Smer-SD, nie je bez viny: Ich legislatívny štýl je často ako starý traktor – pomalý, hlučný a plný zbytočností, čo otvára dvere pre nedorozumenia. Obviňovať ich za snahu o poriadok je však príliš lenivá demagógia. A médiá v tomto prípade nesú najväčšiu zodpovednosť: Namiesto rozboru kontextu – rastúcich nehôd, biológie chôdze – sa vrhnú na senzáciu. „6 km/h ako nezmysel!“ znie titulok, ignorujúc, že toto číslo zachraňuje životy. Sme národom, ktorý miluje škandály, ale opovrhuje detailami; radšej zdieľame meme, než aby sme sa pozreli do zrkadla.
V konečnom dôsledku ide o viac než o rýchlosť – o to, ako sa pohybujeme v zdieľanom priestore, doslova aj metaforicky. Predtým než zdieľate ďalší vtip o „chôdzi v tempe slimáka“, prečítajte si ten zákon. Možno objavíte, že absurdita nie je v 6 km/h, ale v nás: v spoločnosti, ktorá žartuje namiesto konania. A na chodníku? Spomaľte nie z donútenia, ale z ohľaduplnosti – pretože to je jediná rýchlosť, ktorá nás všetkých posunie vpred, bez dolámaných kostí a s trochou ľudskosti.
