Keď v roku 2006 minister zdravotníctva Rudolf Zajac končil vo funkcii, spomenul, že v zdravotníckych zariadeniach sa k pacientom správajú hrozne. Teraz, o osem rokov neskôr, to zopakoval. A podľa neho je to dokonca v súčasnosti horšie.
To je dané tým, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti stráca motiváciu voči pacientovi. Pre neho pacient znamená skôr záťaž ako prínos. Nemáme totiž dodnes definovaný nárok pacienta. Nárok je kľúčový aj pre poistenca a je kľúčový aj pre poskytovateľa, je kľúčový aj pre poisťovňu a dokonca je kľúčový aj pre štát. Pokiaľ budeme mať dobre definovaný, vymožiteľný nárok, tak môže začať súťaž o to, kto lepšie poslúži poistencom. Ktorá poisťovňa mu nakúpi rýchlejšie a kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť a kde mu ju poskytne. Kým vy neviete, na čo máte právo, tak vám môžu dať čokoľvek, kdekoľvek a budete to brať, že tak to asi má byť. Čo sa významne zlepšilo, je kvalita zdravotnej starostlivosti. Inovácia v zdravotníctve ide prudkým tempom a slovenské zdravotníctvo, chvalabohu, stíha všetky modernizačné kroky. V roku 2007 alebo 2008 boli dokončené dva kardioústavy, to je úžasná revolúcia v poskytovaní kardiologickej komplexnej starostlivosti. A kto neverí, nech tam beží. Košický i bystrický ústav – to sú ústavy tretieho tisícročia, to je významné plus. Ale tá humanizácia je zatiaľ veľmi chatrná. Ja som bol teraz chvíľu aj pacientom, tak viem o tom svoje. Aj za vašich čias boli veľké konflikty o platoch zdravotníckych pracovníkov. Ich situácia sa do veľkej miery zlepšila, aspoň čo sa týka fakultných nemocníc. Sťažnosti pacientov sa však vyskytujú všade.
Nesúvisí teda prístup zdravotníkov s výškou ich platov?
Nezáleží to na platoch, záleží to na ľuďoch. Samozrejme, je dobre, že sa platová hladina takto zdvihla, hlavne pre lekárov. Je zlé, že sa to robilo zákonom a že sa to nerobí na základe diferenciácie práce, ale znova na základe tabuliek. To je katastrofa. To sa vláde Ivety Radičovej nedá odpustiť, nota bene v situácii, keď to robiť nemusela, pretože už tak či tak to mala „za sebou“. Druhá vec je, že tým sa veľmi vážne narušili vzťahy medzi lekármi a sestrami. Práve preto, že lekárske platy išli hore a sesterské platy návrhom lekárskej komory na ústavný súd boli zmrazené, čo je holý nezmysel. Sestry už nemali ani toľko sily v sebe, aby obdobným návrhom zmrazili platy lekárom, pretože ústavný súd by tú analógiu musel dodržať. Tieto platové teátre, žiaľbohu, veľmi poškodili zdravotníctvo do budúcna a hlavne poškodili pacientov, pretože veľmi veľa zdrojov ide teraz na platy. Sú nemocnice, ktoré ledva dajú dokopy peniaze na platy. Pričom ja som posledný, ktorý by nedožičil kolegom, sestrám aj lekárom, čo najlepšie peniaze, ale som prvý, ktorý poviem: diferencovane, podľa kvality a nie podľa veku a podľa toho, čo si vykričím.
Pri odchode z funkcie ste vraveli, že sa vám nepodarilo presvedčiť pacientov, že vaša reforma je pre nich. Brali ju, že je to niečo proti nim, niečo, na čo doplatia. Keď tak teraz pozorujete svet okolo seba, už nie z tej ministerskej pozície, myslíte, že sa nejako zmenil tento postoj pacientskej verejnosti? Zistili, že zdravotníctvo nie je zadarmo?
Nie. Tým, že sú masírovaní posledných osem rokov v podstate nonstop, že majú svoje istoty a štát sa o nich postará, tak naopak. Aj malú mieru zodpovednosti, ktorú sme tam chceli dostať, aj mieru spoluúčasti, ktorú sme tam potrebovali dostať, nahradilo ponúkanie istôt vo verbálnej rovine a úplným chaosom vo výkonnej rovine. Tých rozporov má súčasná vláda viac (a súčasná vláda sa rovná súčasný premiér, tí ostatní pätnásti sú tam na úrovni referentov): musíme sprivatizovať SPP, aby bol najlacnejší plyn – SPP má najdrahší plyn. Musíme vetovať sankcie voči Rusku, lebo poškodzujú našu ekonomiku – ale Slovensko s tými sankciami skoro nič nemá. Navyše je tu ešte jeden dobrý moment, ktorý funguje, a zdá sa, že funguje prekvapivo dlho: zatiaľ sa to dá ešte všetko hádzať na Zajacovu reformu, že rozvrátil zdravotníctvo. Lenže tomu už neuveria ani oni sami, lebo za ten čas pretieklo systémom 30 miliárd eur a to už je dosť peňazí na to, aby to dali do poriadku. Toto je beh na dlhé trate, ale my sme urobili pomerne veľmi slušnú a zdá sa, že aj funkčnú reformu. Desať rokov tie zákony fungujú, ale nepresvedčili sme ľudí. Nepresvedčili sme aj preto, že zdravotníctvo sa stalo priestorom politického kolbišťa. To nikdy predtým nebolo, aby to bol politický boj. Na tom kolbišti sa ľahšie straší a hovorí: „to bude zle, budete umierať na ulici a netvor Zajac chce od vás peniaze, najlukratívnejšie veci zoštátnil a patrí mu 50 lekární“ a neviem, aké voloviny ešte. To sa povie ľahšie ako: „Nie, aj vy musíte na svoje zdravie trošku prispieť, ale my tiež vám musíme pomôcť.“ Ale aj tak je to lepšie, ako to bolo pred desiatimi rokmi a ešte lepšie, ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi, verte mi.
Viete povedať, či niečo z vašich myšlienok vaši nástupcovia rozvili spôsobom, akým by ste to plánovali vy?
Nie. Skôr len sa zavádzalo viac dirigizmu a paternalizmu. Nebudem hodnotiť ministrov za Smer, môžem hodnotiť Roberta Fica, iných ministrov tam nevidím, pretože oni vykonávajú jeho vôľu. Veľmi negatívne však musím hodnotiť pôsobenie ministra Ivana Uhliarika (minister za KDH v rokoch 2010-2012, pozn. red.), lebo od neho sme čakali, že bude pokračovať, že to dokončí, že dočačká, čo nebolo ešte vyčačkané, že odstráni chyby. To znamená, že čiernu kapitolu slovenského zdravotníctva nepíše Robert Fico, on píše svoju kapitolu. Ani som nečakal, že on bude písať svetlejšie zajtrajšky.
Vidíme každoročný boj pri zostavovaní štátneho rozpočtu o to, koľko peňazí pôjde do zdravotníctva. Z vášho pohľadu – je v zdravotníctve málo peňazí, alebo je peňazí dostatok, ale nevyužívajú sa efektívne?
Je dosť peňazí, ale zle sa využívajú, takže je ich tam málo. To máte, ako keď do deravého sudu dolievate vodu. Čím viac vody dolejete, tým viac jej bude vytekať. Žiaľbohu, zdravotníctvo je nízko efektívne, má veľké straty, veľa peňazí sa tam stráca úplne zbytočne.
Kto je v systéme najväčším pôvodcom neefektivity?
Celý systém ako taký, pretože nemá pravidlá. Nemáte zavedený nárok pre poistenca, nemáte tvrdé rozpočtové obmedzenia pre nemocnice, pretože sme ich netransformovali na akciové spoločnosti, kde sa predsa už musia správať inak, i keď nie veľmi. Zmenili sa rôzne parametre pre záchrannú službu, zobrali jej peniaze. Menia sa parametre pre liekovú politiku až tak, že síce sa zaviedlo referencovanie nízkych cien, ale vlastne sa len otvoril priestor pre kšefty s reexportom, paralelným vývozom. Keď veľmi stlačíte cenu lieku tu, tak ten dodávateľ ju sem dodá, ale za hodinu zase vyvezie do Nemecka, kde za to dajú dvakrát toľko peňazí. Takže sa vám stane, že máte dvesto liekov priebežne nedostupných. Nie je to tak, že by tu bol jeden vinník a keď ho chytíme a slávnostne ukrižujeme, tak to bude „zemský ráj to na pohled“.
Čo je to najakútnejšie čo musíme v horizonte jedného, dvoch rokov vyriešiť ak sa chceme niekam posunúť?
To sa musíte spýtať Roberta Fica. Nič, tam sa nemusí diať ešte päť rokov nič, bude len väčší chaos.
Ale z vášho pohľadu, čo by sa malo urobiť?
Nárok. Jasne, transparentne definovaný, vymožiteľný a od neho sa potom bude odvíjať všetko ostatné.
