Propaganda vojnového slovenského štátu, aj nemecký vyslanec na Slovensku Hanns Ludin označovali Židovský kódex za prísnejšiu protižidovskú právnu normu, akou boli obdobné zákony v nacistickom Nemecku.
Pri príležitosti 78. výročia prijatia tohto právneho predpisu to pre agentúru SITA uviedol historik Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV. Zdôraznil však, že kódex v období jeho prijatia nemal na Slovensku všeobecnú podporu.
Výnimka z účinnosti kódexu
„Takmer mesiac po prijatí kódexu naň reagovali katolícki biskupi v memorande adresovanom prezidentovi Jozefovi Tisovi a predsedovi vlády Vojtechovi Tukovu. Žiadali, aby boli spod ustanovení kódexu vyňatí všetci pokrstení Židia a aby Židom, ktorí boli príslušníkmi katolíckej cirkvi, prezident Tiso ihneď udelil úplnú výnimku z účinnosti kódexu,“ povedal historik.
Slovenskí Židia zomrieť nemuseli. Tri fakty, ktoré o Slovenskom štáte možno neviete
Hlavinka doplnil, že proti kódexu sa ozvali kriticky aj hospodárske kruhy. „Zväz slovenských bánk žiadal novelizáciu niektorých ustanovení, keďže banky boli poškodzované v arizácii a kódex potvrdzoval jej dovtedajší priebeh,“ dodal.
Pripomíname si aj obete holokaustu
Tento rok uplynulo 78 rokov, odkedy vláda vojnového slovenského štátu 9. septembra 1941 vydala Nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex. Od októbra roku 2001 si 9. september pripomíname ako spomienku na obete holokaustu a výzvu k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie.
Z holokaustu sme sa podľa Verešovej nepoučili, niektorí poslanci hovoria o Rómoch ako o parazitoch
Kódex sumarizoval protižidovské právne normy ľudáckeho režimu. V ich dôsledku bolo židovské obyvateľstvo na konci roku 1941 sociálne odkázanou skupinou. Ľudácky režim sa ho preto snažil zbaviť deportáciami.
Transporty Židov
Transport prvých tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku. Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, ako to požadovalo Nemecko.
Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, do koncentračných táborov vyviezli 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko stoviek. Druhá vlna deportácií od jesene 1944 zasiahla približne 13-tisíc ľudí.