BRATISLAVA 7. januára (WebNoviny.sk) – Prezident Andrej Kiska dnes pri príležitosti 23. výročia vzniku Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenania 15 osobnostiam z rôznych oblastí spoločenského, vedeckého, kultúrneho či športového života. Tri vyznamenania Kiska udelil in memoriam.
Ako prezident uviedol vo svojom príhovore, dnes oceňuje úsilie o právny štát, demokratickú integritu, vysokú profesionalitu a príkladnú ľudskosť pri starostlivosti o chorých, o naše deti, oceňuje tvorivosť, odvahu hľadať, ale aj odvahu pri hľadaní sa pomýliť a nenechať sa odradiť. „Oceňujeme schopnosť správať sa zodpovedne k vlastnému talentu – a schopnosť podeliť sa oň, ktorá prináša poznanie, spoločný zážitok, radosť a krásu,“ dodal prezident.
Kiska si minútou ticha uctil aj pamiatku zosnulého kňaza Antona Srholca. „Dnes ráno nás opustil výnimočný muž, výnimočný dobrý človek, výnimočný syn nášho národa, nositeľ Radu Ľudovíta Štúra Slovenskej republiky – dôstojný otec Anton Srholec,“ uviedol Kiska.
In memoriam boli vyznamenané tri osobnosti
Hlava štátu vyznamenala Radom Bieleho dvojkríža I. triedy in memoriam za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti umenia a kultúry a za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí opernú speváčku Luciu Popp. Vynikala najmä v dielach Wolfganga Amadea Mozarta a Richarda Straussa. Lucia Popp zomrela po nečakanej a zákernej chorobe na konci roka 1993. Vyznamenanie prevzala jej teta Kamila Konečná.
In memoriam Kiska vyznamenal aj právnika Ernesta Valka, ktorému udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a rozvoj práva. Valko bol v roku 1990 Verejnosťou proti násiliu kooptovaný do Federálneho zhromaždenia, kde sa podieľal na príprave ústavného zákona k Listine základných práv a slobôd či ústavného zákona o referende.
Bol jediným predsedom Ústavného súdu Československej federatívnej republiky, a hoci tento súd fungoval necelý rok, na jeho rozhodnutia dodnes nadväzujú ústavné súdy na Slovensku i v Česku. Zomrel 8. novembra 2010 za doteraz nevyjasnených tragických okolností. Vyznamenanie prevzala jeho dcéra Jana Valková.
Martinovi Porubjakovi udelil Kiska Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a rozvoj v oblasti kultúry a divadla. Porubjak stál v roku 1968 pri zrode bratislavského Divadla na Korze. Po sovietskej okupácii Československa v roku 1971 zlikvidovali nielen divadlo, umelecké pôsobenie zakázali i Porubjakovi.
V 90-tych rokoch pôsobil ako dramaturg v Činohre Slovenského národného divadla, ako režisér v Štúdiu L+S, v Radošinskom naivnom divadle i na divadelných doskách v zahraničí. V roku 1989 patril k spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu. V rokoch 1991 a 1992 bol prvým podpredsedom slovenskej vlády. Martin Porubjak zomrel 27. marca 2015, vyznamenanie prevzala jeho dcéra Zuzana Porubjaková.
Zásluhy za rozvoj demokracie neostali nepovšimnuté
Kiska vyznamenal samizdatového básnika a predstaviteľa slovenského disentu Olega Pastiera Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a za literárnu a vydavateľskú činnosť. Pastier začiatkom 80-tych rokov stál pri zrode časopisu Fragment-K, ktorý vychádzal ako revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a politiku. Od roku 2003 pôsobí aj ako zodpovedný redaktor časopisu Romboid, pravidelne spolupracuje so Slovenským rozhlasom. Je nositeľom literárnej Ceny Dominika Tatarku a držiteľom ocenenia Biela vrana za dlhodobý občiansky a kultúrny prínos a životnú konzistenciu. Vyznamenanie prevzala jeho dcéra Lucia Čarná.
Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd vyznamenal aj Dalmu Špitzerovú. Po vypuknutí Slovenského národného povstania pracovala na tlačovom oddelení partizánskeho hnutia. Jej rodičov a dvoch mladších súrodencov týždeň pred oslobodením Liptovského Mikuláša zastrelili nacistickí vojaci pri pokuse dostať sa na oslobodené územie. Vyštudovala Dramatickú akadémiu, pôsobila v martinskom Komornom divadle, neskôr na Novej scéne v Bratislave a v Tatra revue. Počas normalizácie ju i jej manžela vylúčili z umeleckej činnosti.
Prezident ocenil aj Hegerovú a Szomolányi
Speváčke, šansoniérke a herečke Hane Hegerovej udelil Kiska štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry Slovenskej republiky. Hegerová z kádrových dôvodov nemohla študovať na vysokej škole. Navštevovala súkromné hodiny spevu, krátko baletnú prípravu a dramatický odbor na bratislavskom konzervatóriu.
Zo svojho prvého angažmán v žilinskom Divadle Petra Jilemnického vkročila na scénu legendárnej bratislavskej Tatra revue, potom pražských divadiel Rokoko, Semafor a Kdyby tisíc klarinetů. Nasledovali sólové vystúpenia, koncerty a recitály hlavne v nemecky hovoriacich krajinách, ale aj v Argentíne či Kanade. Vyznamenanie prevzal jej vnuk Marek Heger.
Prezident takisto udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy sociologičke Soni Szomolányi za zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj v oblasti spoločenských vied. Szomolányi viedla Inštitút stredoeurópskych štúdií, pôsobila na Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied. Desať rokov viedla katedru politológie na Filozofickej fakulte UK.
Je autorkou, spoluautorkou a editorkou významných monografií mapujúcich kritické body demokratizácie našej krajiny a spoločnosti po roku 1989 ako napríklad Kľukatá cesta Slovenska k demokracii, Španielsko a Slovensko: dve cesty k demokracii či Spoločnosť a politika na Slovensku: cesty k stabilite.
Sudca Holländer sa zaslúžil o rozvoj práva
Radom Bieleho dvojkríža II. triedy Kiska vyznamenal právnika a sudcu Pavla Holländera za mimoriadne zásluhy o ochranu ľudských práv a slobôd a rozvoj práva. Po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky zostal Holländer pôsobiť najmä v Prahe. V rokoch 1993 až 2013 bol sudcom Ústavného súdu Českej republiky a desať rokov bol aj jeho podpredsedom.
Je autorom niekoľkým zásadných nálezov Ústavného súdu, a práve do tohto obdobia spadá aj jeho ocenenie o intelektuálne najvplyvnejšieho českého právnika. Vo svojej odbornej práci sa venuje predovšetkým oblastiam právnej teórie, filozofie práva, právnej logiky a otázkam ústavného práva.
Udeľovali sa aj Pribinove kríže
Prezident dnes udelil dvom osobnostiam aj Pribinov kríž I. triedy. Maliar, grafik, fotograf a pedagóg Rudolf Sikora si prevzal vyznamenanie za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia. Jeho tvorba bola súčasťou jedinečného fenoménu v slovenskom umení – alternatívnej neoficiálnej výtvarnej scény 70-tych a 80-tych rokov, ktorá sa zrodila po nástupe normalizácie.
Prozaik, básnik, televízny a filmový scenárista a rozhlasový dramatik Dušan Dušek si prevzal vyznamenanie za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky a literárnu a pedagogickú činnosť. Publikoval v Mladej tvorbe, Romboide a Slniečku, neskôr pracoval vo vydavateľstve Smena, v časopisoch Tip, Kamarát i Slovenské pohľady.
Dvom osobnostiam udelil Kiska Pribinov kríž II. triedy. Za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenska v oblasti zdravotníctva prezident vyznamenal pediatričku Júliu Horákovú. V roku 1995 stála pri zrode Transplantačnej jednotky kostnej drene, kde aj odvtedy pôsobí. Významne sa podieľala na projekte výstavby novej a kapacitne väčšej Transplantačnej jednotky kostnej drene ako aj projektu rekonštrukcie a modernizácie Detskej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny.
Architektovi Vladimírovi Dedečkovi hlava štátu udelila štátne vyznamenania za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR v oblasti architektúry. Dedeček sa na prelome 50-tych a 60-tych rokov v ateliéri Rudolfa Miňovského podieľal na návrhoch experimentálnych škôl na Slovensku. Najvýznamnejším projektom tejto autorskej dvojice je areál Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Medzi významné samostatné práce Vladimíra Dedečka patria budovy Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, dostavba Slovenskej národnej galérie, Slovenský národný archív či budova ministerstva spravodlivosti a Najvyššieho súdu SR.
Hokejista Handzuš dostal Medailu prezidenta SR
Kiska dnes udelil Medaily prezidenta SR trom osobnostiam. Pedagogičke Márii Smrekovej Medailu prezidenta udelil za dlhoročné významné zásluhy v oblasti školstva, výchovy a vzdelávania. V roku 1991 založila s podporou svojich kolegov prvé súkromné gymnázium v Bratislave na Čapkovej ulici a od roku 2006 je jeho riaditeľkou. Medailu prezidenta SR za dlhoročné významné zásluhy v oblasti školstva, výchovy a vzdelávania Kiska udelil aj Helene Pašiakovej. V roku 1992 sa stala riaditeľkou evanjelického bilingválneho gymnázia – školy, ktorú založila de facto na „zelenej lúke“ a bez výraznejších skúseností s takýmto typom vzdelávacích inštitúcií na Slovensku.
Štátne vyznamenanie Medailu prezidenta SR Kiska udelil aj hokejistovi – útočníkovi Michalovi Handzušovi za významné osobné zásluhy o rozvoj v oblasti športu a za významné šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí. Handzuš od roku 1998 odohral sedemnásť sezón v zámorskej NHL. Viackrát úspešne reprezentoval Slovensko na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji, vrátane tých najslávnejších a víťazných v roku 2002. Bol členom reprezentácie našej krajiny na zimných olympijských hrách v Salt Lake City, vo Vancouveri i v Soči. V sezóne 2012/2013 získal spolu so svojím tímom Chicago Blackhawks aj najprestížnejšiu klubovú hokejovú trofej sveta, Stanley Cup.
Vážený pán predseda Národnej rady,
Vážený pán predseda vlády,
Vážení hostia,
Excelencie,
Dámy a páni.
Šťastný je ten, kto má bohatý zmysel života, šťastný je ten, kto dokáže poctivým úsilím aspoň sčasti uskutočniť svoje ideály.
Je mi cťou o malú chvíľu v mene Slovenskej republiky oceniť 15 žien a mužov, ktorí svojím dielom, svojimi skutkami a svojím poctivým úsilím uskutočňovali svoje ideály a sny. Žili a konali tak, že pomohli náš svet robiť lepším, krajším, múdrejším, humánnejším. A ktorí robili a robia česť svojej vlasti u nás doma aj za hranicami
Vyznamenávame 15 žien a mužov. V ich príbehoch nájdeme osobnú statočnosť a veľa správnych osobných rozhodnutí. Profesionálne majstrovstvo, uplatnený talent, za ktorým je ale aj obrovské množstvo každodennej poctivej vytrvalej neúnavnej práce. V ich príbehoch nájdeme ale aj nepriazeň osudu, v dávnejšej aj nedávnej minulosti. V horších časoch, ktorým sme boli vystavení, ktoré sme však aj spoluvytvárali alebo ktorým sme sa niektorí prispôsobovali. Ale boli tu vždy ľudia, ktorí sa ideálov nevzdávali.
Štátne vyznamenania sú predovšetkým individuálnym ocenením. Ale vždy im rozumieme aj ako vyznamenanie všeobecného úsilia o to, na čom musíme stavať, ak nemáme stratiť ideály a sny. Na čo by sme mali myslieť a o čom rozmýšľať, aby sme ideály nestratili. Ako krajina, ako štát, ako spoločenstvo, ako národ.
Dnes ráno nás opustil výnimočný muž, výnimočný dobrý človek, výnimočný syn nášho národa, nositeľ Radu Ľudovíta Štúra Slovenskej republiky – dôstojný otec Anton Srholec. Chcem vás požiadať, aby sme mu venovali našu spomienku a symbolickú minútu ticha.
Ďakujem vám.
Dovoľte mi, aby som zmienil krátky úryvok z rozhovoru, ktorý som s otcom Srholcom viedol pred viacerými mesiacmi. Zaujímalo ma, ako on, ktorého život skúšal toľkým bezprávím… kto videl a zažil toľko zla, nespravodlivosti a utrpenia, na vlastnom osude aj okolo seba… a kto si zachoval takú presvedčivú vieru v človeka, vo svoj národ a ideály humanizmu… ako mi odpovie na moju otázku: „V čom by sme sa teda mali navzájom ako ľudia, a ako krajina dnes povzbudzovať najviac. Čo dnes Slovensko najviac potrebuje?“ Svojím milosrdným, chápajúcim a láskavým spôsobom mi vtedy povedal jediné slovo – kultúrnosť.
Pod slovom kultúrnosť mal na mysli pravidlá nášho ľudského a občianskeho spolunažívania. Pod slovom kultúrnosť mal na mysli spôsob, akým sa správame k svojmu okoliu, prostrediu, svetu. Kultúrnosťou mal na mysli aj pravidlá a ideály slobodnej, demokratickej spoločnosti a humanizmu – a ako ich nestratiť, ale naopak opatrovať a povzbudzovať. Myslím, že mal na mysli vnímavosť k tomu, čo naše Slovensko potrebuje a čo mu svedčí.
Bude pre mňa cťou dnes oceniť úsilie o právny štát, demokratickú ústavnosť, ale aj osobitnú úlohu právnych autorít v demokratickom štáte. Oceniť, a týmto aj povzbudiť mravnú integritu a profesionálnu česť osobností, ktoré sa upísali právnickému povolaniu. Oceniť a povzbudiť najvyššie nároky na odbornosť – a súčasne aj mravnú povinnosť a samozrejme zodpovednosť tieto najvyššie nároky dôsledne používať. U seba, aj u ostatných. V justícii, v akademickom svete, v praktickom uplatňovaní práva.
Oceňujeme dnes aj vysokú profesionalitu a príkladnú ľudskosť pri starostlivosti o chorých. V tomto výnimočnom povolaní, ktorému vkladáme do rúk našu nádej, vieru, že sme v najlepších rukách, a na ktoré sa spoliehame. V tejto oblasti, kde máme zároveň obrovský dlh pred občanmi, pred pacientmi, aj pred poctivými a svojmu povolaniu oddanými lekármi a zdravotnými sestrami.
Oceňujeme dnes aj úsilie v starostlivosti o naše deti. Na školách všetkých stupňov, ale aj dnes by som rád zmienil osobitne školy, kde sa cesta našich detí za vzdelaním, poznaním a pochopením sveta začína, a v ktorých sa z detí stávajú dospelí. Aby sme vrátili úctu, rešpekt a vedomie vážnosti tomuto povolaniu – zo strany štátu, vlády, parlamentu, samospráv, spoločnosti, a tiež zo strany rodičov.
Oceňujeme dnes tvorivosť, odvahu hľadať, ale aj odvahu pri hľadaní sa pomýliť a nenechať sa odradiť. Oceňujeme schopnosť správať sa zodpovedne k vlastnému talentu – a schopnosť podeliť sa oň, ktorá prináša poznanie, spoločný zážitok, radosť a krásu.
Oceňujeme ľudí, ktorí ani v komplikovaných situáciách nestratili svoj vnútorný kompas. A čím je doba zložitejšia, tým sú ľudia, ktorí v sebe tento kompas majú, dôležitejší. Pre krajinu, pre všetkých občanov. Pre každého z nás. Vyjadrujeme naše uznanie a vďaku tým, ktorí sa rozhodli uskutočňovať svoje sny a ideály.
Nech nám dnešné ocenenia v mene Slovenskej republiky pripomínajú, že to malo a má zmysel.
