S akými pocitmi ste odchádzali z 20. ročníka Seneckej ruky? Na čo si z prvej návštevy Slovenska budete najviac pamätať, čo vás v Senci ako legendu svetového armwrestlingu najviac zaujalo?
Súťaž v Senci sa mi páčila. Bolo tam veľa súťažiacich a mnohí z nich mali vysokú kvalitu. Súťaž v ľavej ruke som išiel iba tak zo zábavy. Nechcel som to nejako siliť. Kamarátom som sľúbil, že budem súťažiť aj v ľavačke. Nebolo to dobré rozhodnutie. Najskôr som svoje dva zápasy prehral. Ak mám byť úprimný, už prvý zápas ma trochu zorientoval v tom, akí súperi do Senca prišli. Ale opakujem, ľavačku som išiel iba tak z pasie. Dokonca v najťažšej kategórii nad 95 kg. Viceprezident vašej asociácie mi pred duelom povedal, že pre mňa súboj s týmto súperom nemôže byť problém. Ale nakoniec bol… A veľký (dlhá odmlka). V pravačke som tiež nevedel, čo ma čaká. Nemal som zmapovaných súperov. Iba tak som trochu tápal. Som však rád, že som tú kategóriu nakoniec vyhral. Ale cesta k triumfu nebola ľahká. Najťažším súperom bol Bulhar Bogomolov vo finále. Bol veľmi ťažkým protivníkom. Ono to tak z hľadiska nevyzeralo, ale ja som cítil jeho veľkú silu chrbta. Mal tiež silné zápästie a rameno. Oba súboje s ním boli veľmi ťažké. Musel som sa riadne sústrediť, aby som ho porazil. Lebo pretláčanie nie je iba o hrubej sile, ale aj o taktike, o bohatých skúsenostiach – a o množstve tréningových zápasov. Z každého z nich si niečo zoberiete, niečo sa počas neho naučíte.
Vo svojej tridsaťpäťročnej kariére ste absolvovali obrovské množstvo zápasov za stolmi, máte medzi nimi aj taký duel, ktorý by vám utkvel v pamäti najmä preto, že by vás jeho výsledok dlho mrzel?
Ťažká otázka…. Keď tak nad tým teraz uvažujem, ani si nespomínam na taký súboj, ktorý by ma mrzel. A to som ich za tých 35 rokov absolvoval naozaj obrovské množstvo. Ťažko si teraz narýchlo vybaviť v pamäti taký duel, ktorý by mi dlho z nejakého dôvodu nedal spávať (smiech). Ale otázka, ako sa postaviť k prehre, je aj v našom športe veľmi vážna vec. Poznám veľa takých pretláčačov, ktorí sa práve pre obavu, že súboj za stolom prehrajú, na turnaj radšej ani neprihlásia. Hoci poctivo trénujú, sú dobrí, sú šikovní, boja sa neúspechu (krátka odmlka). Ja však k takým športovcom nepatrím. Viem, že k nášmu športu patria aj prehry a neúspechy, tak sa k tomu aj tak staviam. Samozrejme, usilujem sa vyhrávať, ale keď to nejde, prijmem aj neúspech. Aj prehrať treba vedieť (krátka odmlka). Možno aj preto sa nad prehrami v armwrestlingu dlho netrápim. Nerobím si z nich nejakú ťažkú hlavu (smiech).
Na ktoré meranie síl počas svojej kariéry najradšej spomínate? Ktoré súboje sa vám najviac vydarili?
Najradšej sa v mysli vraciam k súbojom s vlastným otcom. Keď som začínal, on bol ešte stále v kolotoči nášho športu. Viackrát som s ním aj bojoval za stolom. Nie iba tak na tréningu, ale aj v súťažiach. Súboj s ním bol veľmi náročný. Ako 17 a 18-ročného ma pravidelne porážal. Nič mi nedaroval zadarmo. Až keď som mal devätnásť, prvýkrát som nad ním vyhral. Hoci obaja sme veľmi ambiciózni športovci a veľmi súťaživé typy, z prehry so mnou nerobil vedu. Ale tá naša rivalita v tých začiatkoch bola veľmi milá. Radi sa na tom ešte aj dnes zabávame. Boli sme veľkí rivali. Potešilo ma však, že prehru zobral športovo. Tým mi veľmi pomohol. Naučil ma, že pretláčanie je iba šport. Ukázal mi, že v ňom nejde o život. Nerobil z toho drámu. Rád spomínam aj na tvrdé a náročné súboje s výborným Ukrajincom Denisom Cyplenkovom, ktorého som v minulosti dva roky na každom svetovom šampionáte v oboch rukách porazil. Podarilo sa mi to v rokoch 2008 a 2009. Vďaka tomu som bol päťnásobným majstrom sveta. Súboje z týmto silákom z Ukrajiny boli to naozaj veľmi náročné a ťažké. Cyplenkov bol za súťažným stolom mimoriadne silný, ale ja som bol ešte silnejší. Veľké súboje som v roku 2004 na svetovom šampionáte zviedol aj s Rusom Alexejom Vojevodom. Alebo s Ukrajincom Tarasom Ivakinom. Tak isto aj s ďalším Ukrajincom Andrejom Puškárom či s Ruslanom Babajevom. Rusi a Ukrajinci mali veľmi dobrých borcov. A neskôr sa k ním v mojej hmotnostnej kategórii pridali aj Bulhari.
Kedy ste prvýkrát prišli do kontaktu so slovenskými pretekármi v armwrestlingu? Na koho zo Slovákov si najskôr spomeniete, keď niekde vo svete počujete názov našej krajiny?
To sa musíme vrátiť späť o štrnásť – pätnásť rokov. Na svetový šampionát do Moskvy. Vtedy som sa prvýkrát stretol s menom slovenského pretláčača. Pán Milan Čapla, vtedajší šéf vašej asociácie, mi hovoril o Jánovi Germanusovi, ktorý bol vtedy svetovou špičkou. Mnohonásobným majstrom sveta a Európy. Ale osobne som sa s ním za súťažným stolom nestretol. Tak isto som o niekoľko rokov neskôr vnímal aj výkony a výsledky Ľubomíra Jagnešáka. So Slovákom som sa pretláčal až v roku 2007 na neoficiálnym majstrovstvách sveta profesionálov v Amerike. Vtedy mojim rivalom bol Jozef Rozbora, ktorý ma teraz pozval na Slovensko. Vtedy sme sa prvýkrát stretli zoči – voči ako veľkí súperi (smiech). Mám na ten duel veľmi pekné spomienky.
Viac ako tri desaťročia aktívne súťažíte za pretláčacími stolmi. Dokázali ste za ten čas vychovať nejakých žiakov, skúšali ste niekoho trénovať, respektíve odovzdať mu svoje bohaté skúsenosti?
Ešte som sa na trénerstvo nedal, pretože ešte stále aktívne súťažím. Preto nemám ani žiakov, ani zverencov. Ale v Salt Lake City máme stredisko, do ktorého majú všetci záujemcovia o náš šport otvorené dvere. Stretávame sa každý štvrtok a spolu po skupinách cvičíme a trénujeme. V jednej skupine sa zíde aj dvadsať mladých ľudí, ktorým sa tento šport páči. Trénujú medzi sebou, nadväzujú priateľstvá, učia sa spolu žiť. Máme tiež vytvorený tím štátu Utah. Som rád, že pretláčanie sa stále viac stáva populárne. Nikoho však do ničoho nenútime. Každý k nám môže prísť na základe slobodnej vôle. A tak isto môže aj odísť. Sme otvorení pre všetkých. Každému, kto bude chcieť pri tréningu pomôcť, poradíme, usmerníme ho, prekonzultujete spôsob tréningu. Ale trénerom zatiaľ nie som. Možno neskôr, keď sám prestanem súťažiť (krátka odmlka). Ale teraz ešte fakt neviem povedať, kedy to bude.
Ktorý triumf z celej zbierky veľkých úspechov si najviac ceníte a prečo?
Samozrejme, najvyššie staviam päť titulov majstra sveta. To je méta, po ktorej túži každý športovec. To boli krásne šampionáty, ktoré sa väčšinou končili mojim životným úspechom (smiech). Zažil som však preteky, ktoré v mojom živote nemali obdoby. Poviem vám však o súťaži, na ktorú naši skauti do hotela Hilton v Las Vegas sústredili päťsto najlepších pretláčačov z celého sveta, ale predovšetkým Američanov a Kanaďanov. Bolo to v sezóne 1985/1986. Organizátori pred tým turnajom obišli osem – desať veľkých krajín, ktoré vtedy mali špičkových borcov. Samotná súťaž sa začala v sobotu na pravé poludnie a skončila sa v nedeľu o pol siedmej ráno! Bol to náročný takmer 20-hodinový maratón naozaj ťažkých a tvrdých zápasov! Prvá cena bola totiž veľký kamión Volvo v hodnote 100 tisíc amerických dolárov! Ja som ten celý turnaj majstrov vyhral! To bol triumf, na ktorý určite nikdy v živote nezabudnem. Ani na tú prvú cenu! Ruky sa mi poriadne triasli, keď som preberal kľúče od toho obrovského auta.
Čo ste urobili s kamiónom, ktorý ste v Las Vegas vyhrali? Dali ste sa k sťahovákom a ku kamionistom ? Jazdili ste vôbec na ňom?
Prevádzku vyhraného kamióna som úplne nechal v réžii môjho svokra a jeho rodiny. Najskôr som si však musel v banke zobrať pôžičku, aby som mohol zaplatiť daň z tejto výhry. Potom som ho na rok požičal švagrovi, ktorý na ňom jazdil a prevážal veľké náklady. Aj sťahoval, keď bolo treba (smiech). Rok na ňom robil klasického kamionistu. Po roku som si chvíľu na ňom zajazdil aj ja, aby som vedel, aké je to byť v Amerike kamionistom na dlhých cestách, ale potom sme ten kamión predali. Nepociťovali sme potrebu vlastniť ho (smiech).
Ako sa zrobila myšlienka urobiť film Over the Top (Ísť cez vrchol) o amerických pretláčačoch z Las Vegas s hviezdnym Sylvestrom Stallonem v hlavnej úlohe?
Bolo to v roku 1986. Urobili sme film, ktorým sme chceli pomôcť spopularizovať pretláčanie v Amerike a vo svete. Hlavný hrdina (Sylvester Stallone) po smrti svojej manželky chcel začať nový život. Kontaktuje sa so svojim synom, ktorého pred 10 rokmi opustil, a začne sa v Las Vegas venovať armwrestlingu. Začína v ňom byť dobrý a rozhodne sa zúčastniť veľkej megasúťaže o 100 000 dolárov, aby mohol začať nový život. Aby mohol predovšetkým rozbehnúť podnikanie. Jeho veľmi bohatý a panovačný svokor, ktorý nesúhlasí s vlastnou dcérou, aby jeho zať vychovával jeho vnuka, však urobí všetko pre to, aby sa opäť nájdený zať stratil z jeho života a zo života jeho vnuka, ktorého dal na vojenskú školu. A mnohokrát skutky tohto zlého a zákerného boháča balancujú na hranici zákona! Je to dobre urobená filmová dráma, ktorá mala v Amerike po roku 1987 veľký úspech. K úspechu prispelo aj to, že súboje v armwrestlingu v Las Vegas boli nafilmované veľmi vierohodne a autenticky. Bol to medzi nami hotový trhák, kultový film a kinošláger. Jeho výroba stala 25 miliónov dolárov, film zarobil okolo 20 miliónov dolárov. Diváci sa zoznámili s našim športom, s jeho zákulisím, videli ako to na našich súťažiach beží. Videli aj to, o aké veľké ceny sa v našom športe súťaží, aj to, čo tej veľkej súťaží v hviezdnom Las Vegas predchádza. Tvrdý tréning, hodiny v posilňovni, intrigy súperov, podrazy mecenášov, skautov a podobne.
Aká bola odozva tohto filmu Over the Top medzi milovníkmi a vyznávačmi armwrestlingu a medzi obyčajnými filmovými divákmi a milovníkmi strieborného plátna?
Film sa v kinách chytil. Bol oň veľký záujem. Ťahákom bol predovšetkým hviezdny Sylvester Stallone v hlavnej úlohe vojnového veterána z Vietnamu. Chlapa, ktorý chce začať nový život – a po smrti ťažko chorej manželky chce začať opäť stavať rozpadnutú rodinu, hral veľmi presvedčivo. Napokon, presvedčivý bol aj v tých súbojoch za súťažným stolom! My sme tvorcom filmu robili poradcov, partnerov, zahrali sme si v tom filme. Mnohé zábery zo súťaží boli autentické. Snažili sme sa zachovať autenticitu prostredia v Las Vegas. Veď také neľútostné súboje – a o také veľké finančné čiastky – sa tam naozaj odohrávali, a stále sa aj odohrávajú. Film sa vydaril, bol to trhák! Vďaka nemu sme sa trochu do iného svetla širokej verejnosti dostali aj my – americkí špičkoví armwrestleri (smiech). Chvíľu, kým film bežal v kinách po celej krajine, sme boli hviezdy z veľmi náročného športu. Ale časom sa to opäť vrátilo do takých normálnych – amerických – koľají. My stále nepatríme medzi elitné športy.
Hovoríte, že film Over the Top pomohol spopularizovať pretláčanie rukou medzi americkými divákmi. Akej popularite sa váš obľúbený šport teší momentálne v Amerike?
Pretláčanie v Amerike sa nemôže v popularite vyrovnať americkému futbalu, basketbalu, hokeju, bejzbalu či tenisu. Záujem o tento náš šport nie je na takej vysokej úrovni. A pravdepodobne ani nikdy nebude (dlhá odmlka). Nemá na to históriu, osobnosti, podmienky a podporu zo strany medzinárodnej organizácie, zo strany štátu, sponzorov a mecenášov. Stále je to malý šport. A určite mu na popularite nepridávajú ani snahy našich zarytých ´priaznivcov´ posielať nás do pubov, krčiem, reštaurácii a podobných zariadení. Náš šport predsa patrí na športoviská, ktoré sú naň určené. Podmienky a prostredie veľkých a svetoznámych hotelov v Las Vegas, kde zvykneme súťažiť, sú toho veľmi jasným dôkazom.
Prečo ste si zo všetkých športov už v detskom veku vybrali práve pretláčanie rukou, keď v Amerike tento šport stále nepatrí medzi vyhľadávané športové odvetvia?
Ja som k armwrestlingu bol cieľavedome vedený od malička. Od malého chlapca. Otec súťažil v armwrestlingu, chcel som sa mu podobať. Preto som sa na tento šport vlastne aj dal. Keď som v štrnástich – pätnástich rokoch začínal, otec bol ešte aktívny pretláčač. Súperili sme medzi sebou. Už som hovoril, že ako otec, tak aj ja sme poriadne súťaživé typy. Máme radi výhry. Ako 17 alebo 18-ročný som ho ešte nedokázal zdolať. Až keď som mal 19 rokov, začal som byť lepší ako on. Otec to však zobral športovo. Prehry ho nedeprimovali a začal sa mi viac venovať. Vďaka jeho podpore som začal viac trénovať, začalo sa mi dariť a už som pri tomto športe zostal. V USA funguje niekoľko veľkých federácií tohto športu, naša členská základňa je však na americké pomery dosť malá. Možno máme okolo tritisíc aktívnych pretláčačov rôznych vekových kategórií. Možno o niečo viac… Nepočítam však medzi nich tých športovcov, ktorí prídu do nášho centra v Salt Lake City z času na čas trénovať. Armwrestlingu v USA trochu uberá na popularite fakt, že stále patrí medzi takzvané víkendové športy. Nedá sa ním profesionálne živiť. To dokáže iba úzka špička tých najlepších pretekárov. Som rád, že stále medzi nich patrím (smiech). Pretláčanie je športom môjho života. Je to môj koníček, hobby, náplň voľného času (smiech). Neviem, čo budem robiť, keď s ním raz skončím. Fakt sa hrozím tej chvíle, lebo teraz mám 48 rokov a stále ma tento šport baví, telo ma poslúcha. E3te som úspešný. Ešte dokážem vyhrať aj veľké zápasy. Už to síce nie je také ľahké ako keď som bol mladší, ale ešte nepatrím do starého železa (smiech).
Môže špičkový pretláčač rukou úspešne zvládnuť sériu súbojov za sebou podobne ako šachový veľmajster šachovú simultánku so súpermi za sto šachovnicami?
Mám takú skúsenosť z Japonska. Ale nie so sto súpermi v jeden deň (smiech). To by bolo aj nad moje sily! Tam som sa pretláčal s dvadsiatimi piatimi súpermi za sebou bez dlhšieho oddychu. Našťastie, neboli to iba špecialisti – pretláčači, ale aj kulturisti, vzpierači, siloví trojbojári. Ľudia, ktorí mali záujem v súboji so mnou si zmerať silu svojich rúk a zápästí. Bolo to interesantné pre všetkých športovcov, ktorí sa na tom súboji zúčastnili. Ale už by som do toho nešiel. A v žiadnom prípade nie s celou stovkou rivalov! Hviezdny šachista to má nad šachovnicou ľahšie ako my za súťažným stolom. Svoje telo si šetrím, prečo by som ho mal takto trestať… Čím som starší, tým potrebujem viac regenerovať. Duša bojovníka by chcela bojovať ďalej, ale telo už bude proti (smiech). Telo už potrebuje stále viac a viac oddychu. Musím ho pozorne počúvať. Nemôžem ho predsa mučiť iba preto, že hlava ešte chce súťažiť.
Dá sa percentuálne vyjadriť pomer hrubej fyzickej sily a získanej techniky, ktorú treba na veľké víťazstvá na tých najvýznamnejších podujatiach v armwrestlingu?
To je zložitá otázka. Ťažko presne určiť pomer medzi hrubou fyzickou silou a natrénovanou technikou. Neviem to presne rozdeliť. U mňa má navrch technika a taktika. Hoci sila tam tiež musí byť (krátka odmlka). Pokúsim sa túto otázku zodpovedať tak po svojom. Mal som veľké šťastie, že som vyrastal v rodine, v ktorej sa veľa športovalo. Otec ma postupne zasvätil do všetkých tajomstiev tohto športu. Pretláčanie nie je žiadny trik. Treba ho robiť umom a s rozvahou. My sme spolu s otcom viac trénovali taktiku a techniku ako hrubú silu. Otec veľmi dobre vedel, kde mám slabosti – a detailne poznal moje silné stránky. Na základe toho ma chystal na preteky. Súboje v pretláčaní sú mnohokrát veľmi krátke. Stačí niekoľko sekúnd. Ak si nedáte pozor, bleskovou akciou vás súper zloží. Mnohí súperi sa orientujú na bleskový nástup. Treba ho zachytiť, stlmiť, zastaviť a odraziť. To si vyžaduje pekelné sústredenie. V tom je súboj za stolom fascinujúci. V tom je plný adrenalínu, vzrušenia, napätia. Mňa však veľmi baví aj tréning. Samozrejme, tomu, že stále vyhrávam súboje pomohli aj genetické faktory. Voľačo som zdedil od otca. On bol výborný pretláčač, ktorý sa za stolom nešetril. A tou húževnatosťou a odolnosťou som napáchol aj ja. Hovorili mi, že som Tiger Woods v našom športe. Už ako veľmi mladý som v ňom mal rakerový nástup – a tiež pozoruhodné úspechy. Teda my sme určovali trendy v technike a taktike. Výborný preláčač musí byť rýchly, technicky a takticky vyspelý borec. Musí mať za sebou tisícky duelov v tréningu i v súťaži. Tým pádom získa skúsenosti s rôznymi štýlmi vedenia súboja za stolom, spozná rôzne ramená – v tom – ktorom súboji si spomenie, čo treba urobiť, aby bol úspešný. V našom športe sú najmä bohaté skúsenosti kľúčom k úspechu. Takže u mňa vyhráva technika a taktika.
Takže ešte raz: čo je podľa vás pri takejto náročnej konfrontácii medzi dvoma silákmi rozhodujúce – sila alebo taktika a technika?
Silu potrebujete k tomu, aby ste dokázali zúročiť všetko, čo ste v príprave natrénovali. Teda aj na to, aby ste dokázali využiť techniku a športovú zručnosť. Ale iba s hrubou silou pri pretláčaní nevystačíte. Súboj za stolom je predsa aj o technike, taktike, o uvažovaní a rozvahe. Pretláčanie je aj o bystrej a pohotovej hlave. Musíte vedieť bleskovo reagovať na ťah súpera. Už som povedal, že ťažko to vyjadriť nejako percentuálne. Ale za tie roky, čo sa tomuto športu venujem, som prišiel k poznaniu, že dobrým pretláčačom nie je vôbec ten, ktorý vytlačí najťažšiu činku na lavičke. To je silový trojbojár! Chlapovi, ktorý robí armwrestling na určitej úrovni, najviac šikovnosti dodajú ostré tréningy za stolom so seberovným sparingparnerom. A potom tiež to, keď zistí, ktoré partie tela a skupiny svalov musí trénovať a stále posilňovať. Nemusí byť mocný ako vzpierač, alebo silový trojbojár, musí byť šikovný ako pretláčač! A tú šikovnosť získa iba pri konfrontácii za stolom. Musí sa vedieť poučiť z každej výhry, ale aj z každej prehry. Iba tak dokáže výkonnostne rásť a zlepšovať sa. A predovšetkým musí za stolom rozmýšľať. Pretláčanie nie je žiadny trik, treba ho vedieť robiť s umom a rozvahou. Súboje často vyhráte skôr umom a rozumom ako hrubou fyzickou silou a mocným záberom.
Čo by ste vy – skúsený borec s viac ako tridsaťpäťročnou majstrovskou kariérou – poradili mladým chlapcom, ktorí sa chcú venovať armwrestlingu? Na čo podľa vás musia v príprave a tréningu zamerať svoju pozornosť?
Dnešným mladým ľuďom ťažko radiť. Aj tak si vždy urobia podľa seba (smiech). Ale ja každému zvyknem hovoriť toto: ak chceš byť dobrý tenista, tak hraj tenis. Veľmi dlho a veľmi tvrdo. Ak chceš byť dobrý boxer, tak boxuj. Podľa možnosti so silnejším súperom. Ak chceš byť dobrý vzpierač, tak trénuj s veľkou záťažou. Rob všetko pre to, aby si tú ťažkú činku dostal nad hlavu. Ak chceš byť dobrý pretláčač, tak súťaž najmä za stolom! Pretláčaj sa s každým, kto ti príde do cesty (smiech). Hľadaj si sparingpartnera, ktorý ťa môže ťahať ďalej. Usiluj sa byť lepší ako on. Aj ja som tak začínal. Mňa dokázal poraziť iba vlastný brat Bill. My sme boli naozaj dobrí. Mohutné a silné predlaktia sme zdedili po otcovi, takže na tento šport sme boli predurčení aj geneticky (smiech). Ale cesta k dobrému pretláčačovi je veľmi dlhá a ťažká púť. Treba na to veľa trénovať a predovšetkým súťažiť. Nikde sa viac nenaučíš o armwrestlingu ako o športe mocných a húževnatých chlapov ako na ostrých súťažiach. To sa nedá vyčítať z kníh, to musíte prežiť a skúsiť na vlastnej koži (smiech).
Čomu sa venujete v civilnom živote? Aká profesia je zdrojom vášho živobytia?
Už som hovoril, že armwrestlingom sa môže uživiť iba svetová špička profesionálov. Ja však aj napriek tomu, že do nej už mnoho rokov patrím, chodím aj do civilného zamestnania. Ako malého chlapca ma nadchla technika a najmä lietadlá. Tak pracujem ako prevádzkový technik na letisku. Netreba vám hovoriť, že je to veľmi zodpovedná práca. Cez moje ruky a ruky mojich kolegov prechádza všetka letecká technika, ktorú na letisku máme. Iba vtedy, keď zodpovedne a starostlivo skontrolujeme všetky agregáty a technické zariadenia v lietadle, môže ísť stroj na štart. Som rád, že som súčasťou takého dôležitého systému. Teší ma, že vďaka vzdelaniu, ktoré som popri športe získal, som stále v kontakte s modernou leteckou technikou. Lietadlá sú ďalší môj veľký koníček a zdroj mojich príjmov (smiech).
Aké najčastejšie a najvážnejšie zranenie ste pri vašom športe počas kariéry utrpeli?
Pred dvoma rokmi som musel podstúpiť operáciu ramena. Ešte stále ho cítim, ešte stále si ho trochu pri pretláčaní podvedome šetrím. Najvážnejší úraz v kariére? Musím porozmýšľať (krátka odmlka). Už to mám. Ako 13-ročný chlapec som si zlomil ruku. Pri pretláčaní. Môj súper bol oveľa ťažší ako ja (smiech). To boli moje začiatky. Samozrejme, mnohokrát som mal natiahnuté a presilené šľachy, presilené ruky a zápästia. Ale nič vážne. Fakt si nespomínam. A potom… Jedine ten roztrhnutý sval v ramene. Aj to som si spôsobil pri obyčajnom hádzaní lopty, nie za súťažným stolom (smiech). Hádzal som loptu, nedal som si pozor a roztrhol som si sval! Takáto smola ma na veľmi dlho vyradila z tréningu a súťaženia.
Ako si vysvetľujete, že najvážnejšie zranenie, z ktorého ste sa doteraz museli vystrábiť, ste utrpeli počas voľnočasovej aktivity, dá sa povedať, že v rámci vášho oddychu a relaxu?
To keby som vedel! Pravdepodobne som do toho hodu dal viac fyzickej sily ako šikovnosti a techniky (smiech). Chcel som ju zahodiť ďaleko – a trochu som to s tým nasadením a chcením prehnal. Aj také veci sa človeku pri oddychu stávajú. Človek, ktorý je obdarený takou súťaživosťou, sa stále musí kontrolovať. Musí vedieť, čo si môže dovoliť – a čo už nie. Ja som doplatil na to, že som sa nekoncentroval na činnosť, ktorú som s tou nešťastnou loptou robil, a doplatil som na to roztrhnutým svalom. Vidíte, aj to sa v živote môže stať (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka
