Celé obdobie prvej Československej republiky bolo poznačené bojom za slovenskú autonómiu. Prečo boj o autonómiu bol pre slovenských politikov taký dôležitý?
Ako pre ktorých. Slovenská politika v rokoch 1918 – 1938 bola rozdelená na tzv. centralistické strany, čo boli de facto všetky a autonomistické – HSĽS a SNS. Odpor spomenutých autonomistických strán voči pražskému centralizmu pramenil z viacerých dôvodov. Predovšetkým to bol nesúhlas s umelým konceptom jednotného československého národa. Tento benešovsko – masarykovský konštrukt bol vraj politicky potrebný, aby sa československý element posilnil voči silnej nemeckej menšine. Slováci tak boli obetovaní na oltár českých politických záujmov. Na druhej strane legitimita autonomistického hnutia vyplývala hneď z dvoch dokumentov. Predovšetkým to bol Masarykov podpis pod Pittsburskou dohodou, ako aj tajná klauzula Martinskej deklarácie. V Pittsburskej dohode sa predstavitelia slovenských a českých krajanských spolkov, ako aj hlavný predstaviteľ exilového odboja Masaryk zaviazali k tomu, že po vzniku ČSR budú mať Slováci politickú autonómiu. Naopak, tajná klauzula Martinskej deklarácii zase hovorila o tom, že Slovensko bude súčasťou Československa len desať rokov a potom bude nutné nanovo zadefinovať jeho postavenie v rámci ČSR, resp. jeho politická reprezentácia rozhodne o tom, čo ďalej. Autonómiu však Slováci v roku 1918 a ani v roku 1928 nedostali. Museli na ňu čakať až dlhých dvadsať rokov.
Aké boli teda prvé kroky slovenských politikov, aby vydobyli svoje právo na autonómiu?
Hneď ako sa Andrej Hlinka dozvedel o Pittsburskej dohode a o práve Slovenska na autonómiu, vybral sa spolu s profesorom Františkom Jehličkom do Paríža na práve prebiehajúcu mierovú konferenciu, na ktorej chcel apelovať na naplnenie sľubov vyplývajúcich z Pittsburskej dohody. Bohužiaľ, nepochodil. Po návrate z Paríža bol zbavený poslaneckého mandátu a uväznený vo väzení na Mírove.
Ako potom prebiehal boj o autonómiu?
HSĽS viackrát na pôde pražského snemu podala návrh ústavného zákona o autonómii Slovenska. Obzvlášť zaujímavý bol návrh Československej zväzovej republiky z roku 1921 z pera Vojtecha Tuku. Inšpiráciou mu bol dualistický model Rakúska a Uhorska – teda de facto akejsi konfederácie, v ktorej spoločné boli len zahraničie, obrana a všetky ostatné kompetencie boli na jednotlivých republikových vládach. Samozrejme, tento návrh nebol prijatý. V priebehu dvadsiatych a tridsiatych rokov však poslanci HSĽS, predovšetkým ich právny expert Ľudovít Labaj, viackrát predložili zákon o autonómii. Až do októbra 1938 neúspešne.
Mala HSĽS nejakých prirodzených politických spojencov, ktorý tiež podporovali program autonómie?
Bola to už spomenutá SNS. Táto strana mala tiež autonomistický program, problém bol len v tom, že konfesionálne to bola evanjelická strana. Na rozdiel od HSĽS to bola malá strana, ktorá mala v parlamente len málo poslancov – aj to len vďaka volebnej koalícii s inou stranou. Napriek tomu bola v roku 1932 podpísaná tzv. Zvolenská dohoda, v ktorej Hlinka s Rázusom prekonali konfesionálne rozdelenie a na programe autonómie sa tak zjednotili slovenskí luteráni a katolíci. Tak vznikol autonomistický volebný blok, ktorý bol vo voľbách v roku 1935 veľmi úspešný.
Slováci nakoniec autonómiu dosiahli až v roku 1938. Prečo sa práve tento rok stal osudovým ?
Doba už bola tehotná. Začiatkom roka 1938 vydal Karol Sidor heslo – V novom roku do útoku. V júli1938 priniesol predstaviteľ slovenských krajanských spolkov v Amerike Peter Hletko na Slovensko originál Pittsburskej dohody. Pri tejto príležitosti sa konala veľká autonomistická demonštrácia. V auguste 1938 zomrel Andrej Hlinka a v septembri sa konala nechvalne známa Mníchovská konferencia. ČSR prišlo o značnú časť svojho územia a ústredná československá vláda bohužiaľ až pod tlakom takýchto smutných okolností pochopila, že nemôže bojovať na všetkých frontoch. Aby si zabezpečila lojalitu Slovákov, súhlasila s autonómiou slovenskej krajiny. Treba však zdôrazniť, že autonómia bola plne legitímnou politickou požiadavkou a na jej programe sa zhodli v podstate všetky relevantné slovenské politické strany. Šiesty október 1938 je tak veľkým míľnikom v našich dejinách, ktorý postupne vydláždil cestu k úplnej samostatnosti. Aj preto je veľmi dôležité, aby sme si toto výročie pravidelne pripomínali.
