Prečo si 25. novembra pripomíname Medzinárodný deň za odstránenie násilia na ženách, ako definujeme násilie na ženách, ale aj to, prečo je pre ženy náročné násilný vzťah opustiť v rozhovore pre agentúru SITA porozprávala Sylvia Králová z poradenského a intervenčného centra Fenestra v Košiciach. Tiež sa dozviete, ako sa za posledné roky zmenili formy násilia na ženách a jeho vnímanie spoločnosťou, ale aj to, čo môžete urobiť, ak poznáte ženu, ktorá je obeťou násilia.
Vytvárajú obrazy v hlavách nevidiacich. Objavte Rozprávky pre malé Pastelky - ROZHOVOR
Prednedávnom, 25. novembra, sme si pripomenuli Medzinárodný deň za odstránenie násilia na ženách, a tiež 16 dní aktivizmu proti násiliu na ženách, ktoré vyvrcholili 10. decembra, počas Medzinárodného dňa ľudských práv. Mohli by ste na začiatok priblížiť históriu tohto dňa, a tiež význam 16 dní aktivizmu?
Je to deň, ktorý bol vyhlásený za Medzinárodný deň boja za odstránenie násilia na ženách v roku 1981. A je to deň, ktorým sa uznáva, že násilie na ženách nie je súkromný problém jednotlivých žien, ale je to vážny celospoločenský problém, ktorému potrebujeme venovať pozornosť. Zároveň je začiatkom a prvým dňom celosvetovej kampane 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách. Tá končí 10. decembra, ktorý je zase Medzinárodným dňom ľudských práv.
A je to preto, aby sa prepojilo, že násilie páchané na ženách je vážny celospoločenský problém, a zároveň je to vážne porušovanie ľudských práv žien, a že práva žien sú ľudské práva. Dnes vieme povedať, že ak ženy zažívajú násilie v akýkoľvek forme, tak sú porušované ich úplne základné práva a slobody, ako je právo na slobodu právo na bezpečnosť, právo nebyť vystavené ponižujúcemu alebo dehumanizujúcemu správaniu, a dokonca právo na život. Pretože bohužiaľ najzávažnejším dopadom sú vraždy žien. Tieto dva dátumy boli zvolené presne kvôli tomu, aby sa tieto dve idey prepojili, a aby sme to tiež vnímali ako otázku ľudských práv a porušovania ľudských práv.
Myslím, že štatisticky je násilie na ženách to najčastejšie porušovanie ľudských práv na svete. Samotná kampaň vznikla v USA v 90. rokoch na podnet Center for Women’s Global Leadership, kde sa stretli ženy z rôznych spoločenských oblastí a rozmýšľali, ako viac priniesť do povedomia ľudí, že to naozaj nie je súkromný problém, ale je to celospoločenský problém a porušovanie ľudských práv žien, a čo by sa s tým dalo robiť. Prišli s nápadom 16-dňovej kampane, ktorá sa postupne rozšírila po celom svete. Dnes sa v priebehu týchto 16 dní na celom svete dejú rôzne aktivity, od protestov, cez symbolické nosenie oranžovej stužky alebo oranžovej farby.
Na miestnej úrovni majú ľudia napríklad besedy, diskusie symbolicky vypískajú násilie. Je to jedna z aktivít, ktoré sme robili a robíme aj my. Počas tých 16 dní ako spoločnosť obraciame svoju pozornosť na to, že „áno, máme tu problém, a je to veľký problém“.
A je to aj odkaz, aby sme sa tomu venovali aj ďalej, nielen počas 16 dní aktivizmu, ako spoločnosť a postavili sa k tomu tak, že nebudeme tolerovať násilie na ženách a budeme trvať na tom, aby akákoľvek vláda alebo spoločnosť naozaj robili niečo na systémovej úrovni, aby sme sa postupne mohli pozerať späť a povedať si „Ok, super, toto sme tu zaviedli, toto funguje, toto je veľmi fajn, poďme ďalej“.
Ako definujeme násilie na ženách a aké formy poznáme?
Násilie na ženách je porušovaním ľudských práv žien. To je základná definícia. Ide o rôzne formy násilia, ktoré ženy zažívajú kvôli tomu, že sú ženy. Alebo ho zažívajú nepomerne viac. Preto hovoríme, že je to rodovo podmienené násilie, pretože ženy tieto formy násilia zažívajú nepomerne viac v porovnaní s inými skupinami ľudí.
Takto definuje násilie na ženách Organizácia spojených národov, takýmto spôsobom. To, že je to porušovanie ľudských práv je základný element, ktorý treba vnímať keď hovoríme o násilí na ženách. Čo sa týka foriem, tak jednou z najčastejších foriem je násilie na ženách páchané v partnerských vzťahoch, čiže zo strany manželov, partnerov, či už súčasných, alebo bývalých.
Potom sú to rôzne formy sexualizovaného násilia, teda sexuálne útoky alebo znásilnenia. Ale aj ďalšie formy, ako sú obchodovanie so ženami, nútená prostitúcia a podobne.
Spomenuli ste, že často ide o násilie v partnerských vzťahoch. Disponujeme nejakými štatistikami, v koľkých percentách prípadov je to partner?
Slovensko sa minulý rok zapojilo do celoeurópskeho prieskumu skúseností žien s rodovo podmieneným násilím na ženách. Tento prieskum koordinoval Eurostat, čiže štatistický úrad Európskej únie. Na Slovensku sa prieskum realizoval v spolupráci s Inštitútom pre výskum práce a rodiny, na vzorke 5 000 žien, ktorá bola rozložená aj regionálne a bola rozdelená na štyri vekové kategórie.
To sú také najnovšie dáta, ktoré máme. Správu z prieskumu realizovaného na Slovensku je možné nájsť na webovej stránke Inštitútu pre výskum práce rodiny a údaje z ďalších krajín EÚ na webovej stránke Eurostatu. Čo sa týka násilia na ženách v partnerských vzťahoch, tak počas svojho dospelého života zažilo psychické násilie na Slovensku 48,2 percenta žien.
Fyzické násilie, zo strany partnera, vrátane vyhrážania sa, zažilo počas svojho dospelého života zažilo 28 percenta žien. A sexualizované násilie zo strany partnera zažilo počas svojho dospelého života 14,2 percenta slovenských žien. Daný výskum sa ešte pozrel aj na špecifickú formu násilia, ktorú ženy tiež zažívajú veľmi často, a to je prenasledovanie. A v tomto prípade počas svojho dospelého života má skúsenosť s prenasledovaním 32,1 percenta slovenských žien.
Pôsobíte v organizácii, ktorá sa venuje pomoci ženám zažívajúcim násilie v partnerskom vzťahu. Jestvuje nejaká kategória žien, ktorá je násilím častejšie zasiahnutá? Prípadne sú nejaké špecifické obdobia v živote ženy, kedy je riziko násilia väčšie?
Nie som si istá, či sa to takto dá povedať. Z našej skúsenosti, či už sa pozrieme naprieč vekovými kategóriami, alebo sa pozrieme naprieč spoločenským postavením, vzdelanostnou úrovňou, ženy zažívajúce násilie vidíme naprieč týmito kategóriami.
Z praxe nevnímam, že by existovala nejaká špecifická skupina žien, ktorá by zažívala násilie v partnerských vzťahoch viac, alebo menej. Sú ale ženy, ktoré majú viac zdrojov pomoci. Či už majú dobré zamestnanie, dobre zarábajú, alebo majú širšiu sieť pomoci a podpory vo svojom blízkom okolí.
Podporné služby pre ženy, ako naše poradenské a intervenčné centrum, prípadne ubytovacie zariadenia pre ženy, využívajú ženy, ktoré sú vo veľmi nebezpečnej situácii a potrebujú bezpečné miesto, prípadne nemajú v danej chvíli kam inam odísť, lebo nemajú tento typ podpory vo svojom okolí. Takisto potrebujú podporu zo strany poradenského centra, aby sa zorientovali v tom, aké majú možnosti riešenia situácie násilia, prípadne zdieľali skúsenosť s násilím v bezpečnom priestore.
Je to rôzne, v tom zmysle, že ženy ktoré majú zdroje, budú pravdepodobne potrebovať menej pomoci. Potom je tu ale veľká skupina žien, ktorá potrebuje tento typ pomoci, ktorú poskytujú poradenské centrá, alebo bezpečné ženské domy.
V spoločenskom diskurze, napríklad na sociálnych sieťach sa v súvislosti s násilím v partnerských vzťahoch neraz stretávame s rôznymi, nazvime to predsudkami. Mnoho ľudí sa napríklad pýta, prečo žena z takéhoto násilného vzťahu neodišla?
Je to otázka, ktorú si prirodzene ako ľudia kladieme. My ale stále hovoríme, že by bolo fajn, keby sme si začali klásť tú otázku inak. Keby sme sa začali pýtať, ako je možné, že sa niekto správa násilne, dlhodobo, a často beztrestne, alebo s veľmi minimálnymi trestmi.
Myslím, že toto je otázka, ktorú by sme si ako spoločnosť mali klásť. Čo sa týka žien zažívajúcich násilie, tie majú množstvo legitímnych dôvodov, prečo sa rozhodnú zostať. A sú to úplne ľudské dôvody, napríklad, že je to blízky človek. Nie je to situácia, ako keď vás niekto olúpi na ulici a idete podať trestné oznámenie. Je to blízky človek, s ktorým majú ženy spoločnú históriu, často majú spoločné deti.
Ženy by samozrejme boli rady, keby mohli žiť ďalej v rodine, preto mnohokrát zvažujú to, či ten vzťah ukončiť, alebo nie. Častou prekážkou je ich ekonomická situácia, najmä keď majú napríklad menšie deti. Prípadne je pre ne ťažšie uplatniť sa na trhu práce, alebo žijú vo vidieckych oblastiach, kde je menej príležitostí. Prípadne sú to ženy z marginalizovaných rómskych komunít, kde je zdrojov oveľa menej. Zároveň mnohé ženy popisujú, že násilný partner kontroluje ich, aj spoločné financie.
V takom prípade môže mať žena úplne legitímnu obavu, že nebude vedieť uživiť seba a svoje deti. Alebo nemá kam ísť, nemá príležitosť prenajať si byt a nevie si predstaviť, ako by to ekonomicky zvládla. To je úplne legitímny dôvod. Ďalším dôvodom je strach, aj strach z pomsty.
Násilný partner ženám často hovorí veci typu „veď počkaj, keď odídeš, ja ťa zničím, zoberiem ti deti, o všetko prídeš“. Ale aj vyhrážky zabitím, v zmysle „ak ťa nebudem mať ja, nebude ťa mať nikto. Takisto do toho vstupujú pocity viny, hanby. Často ženy spomínajú, že násilný partner ich obviňuje z násilia, presúva na ne zodpovednosť, napríklad „ak by si ty nerobila toto, ja by som sa nesprával násilne“.
Treba si ale povedať, že pre násilie jednoducho neexistuje ospravedlnenie. Nikto, a za žiadnych okolností nemá právo správať sa k svojej partnerke, manželke, alebo inému človeku, správať násilne. Sme dospelí ľudia, máme možnosť si v živote zvoliť, a ak si niekto volí, že sa bude správať násilne, tak potom je to jeho zodpovednosť. Ak sa pýtame, prečo žena neodišla, alebo neodišla skôr, automaticky tým prenášame zodpovednosť za násilie aj za jeho riešenie na ženy. A to nie je fér.
Ako spoločnosť, spolu s inštitúciami, ktoré máme, by sme mali rozmýšľať nad tým, čo môžeme zmeniť a čo potrebujeme, aby sme dokázali ženy a ich deti účinne chrániť pred násilím, a tiež aby sme naozaj začali vyvodzovať zodpovednosť voči tým, ktorí sa násilia dopúšťajú.
Ak sa ľudia či inštitúcie viac sústreďujú na to, čo mala, alebo nemala urobiť žena, odvádzajú tým pozornosť od násilného správania partnera a jeho zodpovednosti za takéto správanie. Ako spoločnosť potrebujeme vyvodiť zodpovednosť a povedať jasné nie násilnému správaniu a vyvodiť skutočnú zodpovednosť voči tým, ktorí sa ho dopúšťajú.
Ľudia sa tiež často pýtajú, prečo žena čakala a neodišla ešte pred eskaláciou napätia, kým došlo k fyzickému násiliu…
Toto súvisí s dynamikou násilných vzťahov. Treba pochopiť, že keď ženy vstúpia do vzťahu, a toto je skúsenosť mnohých žien, partner sa nezačne správať násilne hneď. Existujú výskumy, ktoré ukazujú, že prvý fyzický útok, prichádza tri až štyri roky po začatí vzťahu.
Často dochádza k prvým útokom v čase, keď je žena tehotná, alebo po narodení prvého dieťa. Je to veľmi zraniteľná pozícia, žena je často veľmi závislá na partnerovi, a aj emocionálne a fyzicky je to pre ňu vyčerpávajúce obdobie. A samozrejme, že chce, aby to fungovalo. Vzťahy nie sú jednoduché. V prípade násilia na ženách v partnerských vzťahoch treba rozumieť tomu, že ide o dynamiku moci a kontroly.
Cieľom násilného správania partnera je dosiahnuť absolútnu moc a kontrolu nad životom ženy. S kým sa stretáva, aké ma vzťahy, kam chodí, až po organizáciu toho, ako to vyzerá doma, kedy sa bude upratovať, variť, až po to, čo žena nosí, číta, čo si myslí. Násilní muži používajú rôzne stratégie na to, aby moc a kontrolu dosiahli. Je to proces, nestane sa to zo dňa na deň. Často sa to na začiatku vzťahu môže diať cez jazyk lásky.
Napríklad muž žene vraví „tvoja rodina ma nemá rada, trávme spolu viac času“. Je to veľmi ťažko rozkódovať, pretože jazyk lásky je úplne prirodzená vec na začiatku vzťahu. Vo vzťahoch, ktoré sú zdravé, sú partnerské, sa to však nedeje s cieľom získať kontrolu nad partnerkou, alebo ju izolovať. Ale v násilnom vzťahu sú to veci, ktoré sa dejú práve s týmto cieľom.
Opäť sa vrátim k tomu, že si myslím, že by sme sa ako spoločnosť mali menej sústrediť na to, prečo ženy niečo urobili alebo neurobili. Bez ohľadu na to, či žena podľa nás odíde skoro alebo príliš neskoro, je veľmi trúfalé posudzovať ten vzťah, lebo my v ňom nežijeme.
Ja by som bola rada, keby sme sa začali ako spoločnosť viac zameriavať na riešenie toho, že sú muži, a je ich pomerne veľa, ktorí sa správajú k svojim partnerkám násilne. Ako spoločnosť by sme sa mali pozrieť na to ako vyslať jasný signál, že takéto správanie tolerovať nebudeme a ak sa ho niekto bude dopúšťať, bude voči nemu vyvodená zodpovednosť.
Žiadna žena nechce byť vo vzťahu, kde sa k nej bude niekto správať násilie. Dosahovanie moci a kontroly je proces. Je to vedomé správanie na strane násilného muža. A často, ak tam ešte nie je prítomné fyzické násilie, môže byť veľmi ťažké aj pre ženu samotnú rozpoznať, že toto už je za hranicou nejakého zdravého, funkčného vzťahu a ide o správanie, ktoré je na hranici alebo za hranicou násilného správania. Nemusí ísť o fyzické násilie ale často ide napríklad o vzorce kontroly, silne kontrolujúce správanie.
Existujú krajiny ako Veľká Británia a postupne sa to zvažuje aj v iných krajinách, kde identifikovali práve kontrolujúce správanie, kontrolu nad životom ženy, ktorú si jej násilný partner vynucuje rôznymi spôsobmi, od emocionálneho vydierania, až po zastrašovanie a vyhrážanie, vyžaduje od ženy poslušnosť a lojálnosť.
Často nemusí dochádzať k fyzickému násiliu a sú krajiny, ktoré porozumeli tomu, že ak na systémovej úrovni nebudú vedieť identifikovať tento typ správania, tak veľká časť násilia na ženách v partnerských vzťahoch zostane nepostihovaná systémom.
Vyvinulo sa násilie na ženách postupom času? Prípadne sa zmenili jeho formy?
Spoločnosť sa mení. To, čo bolo prípustné v správaní v manželských či partnerských vzťahoch pred 20, 25 rokmi, už naša spoločnosť vníma ako správanie, ktoré nie je prijateľné.
Aj násilní muži sa správajú inak, chápu, že voči nim môže byť vyvodená aj trestno-právna zodpovednosť. Tiež využívajú napríklad nové technológie, ktorými je oveľa ľahšie ženu monitorovať, kontrolovať, prenasledovať, čo sa aj často deje.
Zároveň vnímajú a využívajú to, ak inštitúcie a/alebo spoločnosť ako taká nevyjadruje jasný odmietavý postoj k násiliu na ženách a násilné správanie toleruje. A menia aj stratégie dosahovania moci a kontroly nad životom svojej partnerky.
Celý systém ochrany a pomoci, vrátane trestnoprávneho systému, či inštitúcií zodpovedných za ochranu detí žien zažívajúcich násilie, potrebuje vnímať zmeny v spoločnosti a reagovať na ne. Pretože tie ovplyvňujú aj to, čo sa deje v násilných vzťahoch a ako muži, ktorí sa správajú násilne, dosahujú moc a kontrolu.
Zákony a politiky štátu, ktoré sa dotýkajú situácie žien zažívajúcich násilie a ich detí, musia brať do úvahy špecifické aspekty násilia na ženách a ohrozenia pre ženy a ich deti. Prax ukazuje, že všeobecné riešenia a postupy, ktoré dostatočne nezohľadňujú skúsenosť žien a ich detí s násilím, nebudú účinné v ich ochrane a v ochrane ich detí.
Posunulo sa aj povedomie o násilí páchanom na ženách a jeho vnímanie v spoločnosti?
Čo sa týka povedomia spoločnosti o násilí páchanom na ženách, ja by som za nás povedala, že toto je asi najvýraznejšia zmena. Ľudia, verejnosť, na Slovensku majú oveľa dostupnejšie informácie o násilí na ženách a oveľa viac o tejto téme vedia, prípadne si to vedia ľahšie vyhľadať.
Bola to tiež téma v čase pandémie, ktorá bola veľmi intenzívne komunikovaná či už médiami, rôznymi ľuďmi, politikmi, političkami. Aj tam bolo vidieť, že ľudia o tom zrazu začali oveľa viac sami hovoriť. Ženy samotné to potom môžu vnímať tak, že je OK hovoriť o skúsenosti s násilím. A toto je možno taká najväčšia zmena, ktorú vidíme aj v spektre žien, ktoré nás kontaktujú.
Keď sme začínali v roku 1999, prichádzali k nám ženy, ktoré v tom čase žili v násilných vzťahoch 20, 30 rokov, pretože neexistovala príslušná legislatíva, ani žiadne miesta pomoci. Dnes už oveľa mladšie ženy dnes dokážu rozpoznať, že vzťah, v ktorom žijú, nie je v poriadku, a tak potom vedia aj skôr urobiť rozhodnutie, že takýto vzťah chcú ukončiť, alebo vyhľadajú pomoc. Čo je veľmi fajn. A, samozrejme, dnes to je trestný čin, máme legislatívu, máme viacero veľmi dobrých systémových opatrení v samotnom systéme ochrany, ktoré fungujú, a fungujú relatívne dobre. Máme aj sieť podporných služieb pre ženy, inú, akú sme mali pred 20 či 10 rokmi.
Pomoc a podpora je dostupnejšia, aj keď stále nie je dostatočná, hlavne kapacity nie sú dostatočné, a niekde ani regionálnym rozložením. Tomu by sa ešte dalo pomôcť. To, či v blízkosti bydliska ženy zažívajúcej násilie je poradenské centrum alebo bezpečný ženský dom, ktoré sa špecializujú na pomoc a podporu žien zažívajúcich násilie, tiež ovplyvňuje, do akej miery ženy budú uvažovať o tom, že začnú hovoriť o skúsenosti s násilím, a že vyhľadajú pomoc.
Ako by ste zhodnotili úroveň systémových možností pomoci pre ženy postihnuté násilím na Slovensku? A čo by podľa vás pomohlo lepšie bojovať proti násiliu páchanému na ženách?
Naša organizácia v roku 2023 urobila veľkú analýzu celého systému ochrany a pomoci pre ženy zažívajúce násilie v partnerských vzťahoch a ich detí.
Pozreli sme sa na všetky zložky systému, lebo sme mali pocit, že dávno takýto komplexnejší monitoring v zmysle čo funguje, čo nefunguje, čo chýba, čo máme, nebol urobený. Vydali sme aj správu z analýzy so základnými zisteniami. Je tam množstvo vecí, ktoré je treba v systéme možno nastaviť inak. Stále sú tu veci, ktoré chýbajú a ktoré nemáme.
Je treba povedať aj to, že za posledných 15, 20 rokov sú v systéme veci, ktoré sú funkčné, alebo majú potenciál dobre fungovať, ale ten potenciál je niekedy nevyužitý. Pomenovali sme si tri oblasti, ktoré by bolo na začiatok fajn zlepšiť. Jedná z nich sú samotné, špecializované podporné služby pre ženy zažívajúce násilie, ako telefonické linky pomoci a poradenské centrá. V nich majú ženy jednak bezpečný priestor na zdieľanie skúsenosti s násilím, dostanú tam všetky informácie o tom, ako je možné ich situáciu konkrétne riešiť.
Súčasťou týchto služieb je bezplatná a právna pomoc, často aj advokátske zastupovanie. Tieto služby sú dostupné pre ženy a ich deti dlhodobo a sú bezplatné. A potom máme ubytovacie zariadenia, zvyčajne v našej legislatíve sú to zariadenia núdzového bývania.
Niektoré sa vyslovene špecializujú na ženy zažívajúce násilie v partnerských vzťahoch a ich deti. V iných častiach Európy sa im hovorí bezpečné ženské domy. Toto je pilier podporných služieb, ktoré sú špecializované, ktoré majú metodiky a postupy na to, aby dokázali identifikovať, či ide o násilný vzťah, dokážu pracovať s rizikami a ohrozením, ktoré žene hrozí, dokážu manažovať bezpečie, majú skrátka tento typ expertízy.
Tieto služby sú na Slovensku veľmi poddimenzované z hľadiska zdrojov financovania. Často ide o zdroje, ktoré sú na projektovej báze. Predstavte si, že v rámci projektu si poradenské centrum alebo bezpečný ženský dom chce rozšíriť kapacity, aby bolo dostupné pre viac žien alebo ponúkať širšiu škálu služieb.
Dajme tomu, že by boli schopné v rámci projektu zamestnať ďalšiu poradenskú pracovníčku alebo dve, ktoré budú pracovať priamo so ženami v dennom kontakte, alebo budú chcieť psychologičku do bezpečného ženského domu, ktorá bude pracovať s dopadmi násilia, alebo špeciálnu pedagogičku, ktorá sa bude venovať deťom.
A majú na to financie na dva, možno tri roky. A teraz si predstavme, že tie dve poradenské pracovníčky alebo psychologička začnú aktívne pracovať s klientelou, do poradenstva prídu nové ženy a ich deti a po dvoch, troch, rokoch to financovanie skončí. Často nevieme, či bude nejaké nadväzujúce financovanie z existujúcich zdrojov, ktorými sú väčšinou samosprávne kraje, prípadne je ta dotácia ministerstva.
Máme skúsenosť, že toto nie sú postačujúce zdroje na to, aby to celé pokryli. Je pre nás veľmi ťažké uvažovať o rozvoji a zároveň stále bojovať o udržateľnosť. To, čo chýba, je naozaj udržateľný systém financovania, aby podporné služby mohli byť skutočne dostupné pre všetkých ženy, ktoré ich potrebujú, a aby sa mohli zamerať aj na ďalší rozvoj.
Ďalej je tu taká systémová vec, že napríklad poradenské centrá pre ženy zažívajúce násilie, majú akreditáciu pod zákonom o sociálnych službách. Ak chce podporná služba aktívne poskytovať služby aj deťom žien zažívajúcich násilie, musí mať akreditáciu pod zákonom o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Zároveň ministerstvo spravodlivosti pred pár rokmi zakotvilo v zákone intervenčné centrá pre obete domáceho násilia. Tam treba mať ďalšiu akreditáciu podľa zákona o ochrane obeti.
Takže sa stáva, že mnohé organizácie, ktoré poskytujú špecifické podporné služby pre ženy a iné osoby ohrozené domácim násilím, musia fungovať pod dvomi až tromi rôznymi akreditáciami a každá z nich má iné podmienky. Napríklad na to, kto môže pracovať v takom poradenskom centre, kto môže poskytovať pomoc, v zmysle vzdelania, kvalifikácie, praxe.
Rovnako sa pod každou akreditáciou vyžaduje zber údajov a vykazovanie poskytnutej pomoci a podpory úplne iným spôsobom a v inom rozsahu. To je pre organizácie nesmierne zaťažujúce a v tejto forme to je neudržateľné. Preto si myslíme, že je naozaj čas, aby sa viedla diskusia a reálne urobili kroky k tomu, aby existoval jeden mechanizmus, ktorý bude zastrešovať všetky špecifické podporné služby pre ženy, a ktorý zároveň zabezpečí aj ich dostatočné financovanie a udržateľnosť, a aj ich rozvoj, aby dostupnosť bola taká, aký je dopyt po takýchto podporných službách.
Vnímate nejaké náznaky, či už z politickej sféry, alebo príslušných inštitúcií, že sa podnikajú kroky k vzniku takéhoto systému?
Dialóg so zodpovednými ministerstvami vedieme my a iné organizácie, ktoré poskytujú špecifické podporné služby ženám zažívajúcim násilie a ich deťom už roky. Niektoré zákony sa menia. Napríklad nedávno v prípade dotačného mechanizmu ministerstva práce. My to však stále vnímame ako čiastkové zmeny, pretože násilie na ženách zasahuje životy žien vo všetkých oblastiach, je to nadrezortná téma.
Či je to rezort zdravotníctva, rezort vnútra, pod ktorý patrí polícia, či je to rezort spravodlivosti, pod ktorý patria intervenčné centrá a služby pre obete trestných činov, ale aj súdy, alebo sú to iné typy štátnych a verejných inštitúcií ako prokuratúra, alebo sú to samosprávy, ktoré môžu zriaďovať a financovať podporné služby.
Je to nadrezortná téma a skúsenosti z iných krajín nám ukazujú, že tam, kde prijali jeden nadrezortný zákon o násilí páchanom na ženách, ktorým zastrešili všetky tieto oblasti, a na ktorom sa podieľali všetky dotknuté rezorty a mimovládne organizácie, sa dopracovali k lepším systémovým riešeniam. To, či niekedy na to bude vôľa – ja dúfam, že áno. Ten dialóg stále prebieha a my sa ho snažíme byť účastné. Nedá sa povedať, že nič sa nepohlo vpred, k zmenám došlo.
Niektoré sú naozaj dobré systémové zmeny, ako je zavedenie intervenčných centier pre obete domáceho násilia zo strany ministerstva spravodlivosti. Ale je to len jeden systémový prvok, jedna časť pomoci a ochrany žien. Potrebujeme, aby rovnako systémovo boli prepojené tie ostatné zložky a nám sa javí, že najlepšou cestou do budúcnosti by bol samostatný zákon. Mal by ošetrovať a zabezpečiť aj financovanie a zdroje pre špecifické podporné služby, teda telefonické linky, poradenské centrá a bezpečné ženské domy.
Mal by takisto zastrešovať intervenciu polície či to, ako budú fungovať súdy v krajinách. Jedna z vecí, o ktorej si myslíme, že by bolo fajn urobiť opäť na začiatok sa napríklad týka polície. Polícia je inštitúcia, ktorá má asi najviac postupov či metodík na riešenie situácie žien zažívajúcich násilie, či už v partnerských vzťahoch, alebo širšie domáce násilie.
Treba povedať aj to, že polícia, ako inštitúcia prvého kontaktu, je z našej skúsenosti viac otvorená dialógu o tom, čo by sa dalo zmeniť. A boli by sme veľmi rady, keby to takto aj zostalo. Je to pochopiteľné, keďže je to inštitúcia prvého kontaktu a ten tlak na nich je oveľa väčší ako na iné inštitúcie.
Bolo by ale super, ak by napríklad, ak k metodike na vyšetrovanie domáceho násilia, mali k nej aj jednotné postupy a protokoly, ktoré by boli pri každej intervencii záväzné pre všetkých policajtov a policajtky. Zároveň by tieto protokoly mali byť povinnou súčasťou spisovej dokumentácie k jednotlivým prípadom. Dnes to takto nefunguje. V našej dennej praxi so ženami vidíme, že to, ako polícia postupuje sa líši od okresu k okresu.
Sú krajiny, ktoré majú špecialistov a špecialistky v rámci polície, v prípadoch partnerského, prípadne domáceho násilia, niekedy už na úrovni základných policajných útvarov. Ukazuje sa, že krajiny, ktoré na systémovej úrovni zaviedli prvky na vyššiu a efektívnejšiu ochranu žien pred násilím, a potom aj na pomoc a podporu, to robili v formu špecializácie. Je to asi najefektívnejšie v tom zmysle, že nedáva veľký zmysel naraz vzdelávať tisíce policajtov, je to oveľa nákladnejšie a menej efektívne pre štát.
My dnes vieme povedať, koľko percent napríklad násilnej kriminality tvoria prípady násilia na ženách v partnerských vzťahoch, alebo domáceho násilia. Ak máme tento údaj, tak potom sa vieme pozrieť na to, aký typ špecializácie a v akej podobe by bol už vhodný. Počúvame to aj od samotných policajtov a policajtiek, že asi by to bolo najlepšie riešenie. Zároveň si nemyslím si, že je vhodné, aby sme preberali automaticky systémové veci z iných krajín, pretože to nemusí sedieť pre náš kontext.
Skôr potrebujeme spoločne uvažovať o tom, ako by to mohlo dobre fungovať v našich podmienkach. A potom vec, o ktorej si myslíme, že by si zaslúžila lepšie riešenie, je situácia detí žien, ktoré zažívajú násilie. Je to špecifická skupina detí, ktorá je potenciálne ohrozená násilím, alebo sú svedkami násilia na ich mamách. V niektorých krajinách majú napríklad zavedený termín detský svedok násilia na ženách, majú ho zadefinovaný v legislatíve.
My síce máme určené, že pri záujme dieťaťa, by sa mala zohľadňovať aj situácia, keď dochádza k narúšaniu fyzickej alebo psychickej integrity blízkej osoby dieťaťa. Ale z našich skúseností, a z analýzy, ktorú sme robili, vyplýva, že na to nie je jednotná prax, často sa neposudzuje a neskúma história násilia voči mame detí zo strany ich otca. Pri konaniach na súdoch, ktoré sa týkajú napríklad zverenia detí, úpravy práv a povinností k deťom sa tiež nie dostatočne skúma a zohľadňuje história násilia voči mame detí.
Ako som už spomenula, ochrana žien a ich detí pred násilím nebude účinná, ak zodpovedné inštitúcie budú uplatňovať všeobecné riešenia, ktoré by použili aj v prípade, keď nedochádzalo a nedochádza k násiliu zo strany jedného rodiča voči druhému.
Máme takú skúsenosť, že v prípade mužov, ktorí sa správajú násilne a majú kontakt s deťmi aj po rozvode, alebo po rozchode, vedia ho používať na zastrašovanie žien a aj na to, aby opätovne dokázali získať nad ich životom moc a kontrolu. Pre ženy, ani pre deti nie je skúsenosť s násilím jednorazová záležitosť. Násilie na ženách v partnerskom vzťahu sa nekončí odchodom ženy zo vzťahu, alebo rozvodom. Systém je dnes podľa nás nastavený tak, že v tejto fáze riešenia situácie nechráni dostatočne ani deti, ani ženy.
Čo môže urobiť bežný človek, ktorý vníma vo svojom okolí páchanie násilia na žene?
Záleží to na tom, v ako vzťahu sú .Ak je to napríklad príbuzná, kamarátka, kolegyňa, s ktorou máte dobrý vzťah, tam je fajn odhodlať sa opýtať sa jej. Ale neobviňujúcim a nehodnotiacim spôsobom. Dá sa to urobiť vyjadrením obáv, nehodnotiacim popisom toho čo sme si všimli. A ponúknuť jej, že sme tu pre ňu, keby chcela o tom čo sa deje.
V prípade rozhovoru si treba dať pozor aj na bezpečie toho rozhovoru, teda vedieť, že je v bezpečí, že nehrozí, že by do toho vstúpil násilný partner alebo manžel a dozvedel sa, že žena u niekoho hľadá pomoc alebo hovorí o skúsenosti s násilím, lebo to môže viesť k vystupňovaniu násilia.
A potrebujeme aj dostatok času. Je tiež dôležité, aby sme vyjadrili jasný postoj, že násilné správanie je neprijateľné a zodpovedný je zaň ten, kto sa ho dopúšťa. Potom je tiež dobré pýtať sa ženy, čo by potrebovala, čo by sme pre ňu mohli urobiť. Blízki ľudia tiež môžu namiesto ženy zatelefonovať do niektorého z poradenských centier pre ženy zažívajúce násilie.
Väčšina z nich má telefonickú linku, ktorá slúži nielen ženám samotným, ale aj ich okoliu, ktoré sa môže chcieť poradiť o tom, že má v okolí ženu zažívajúcu násilie a ako jej pomôcť. Je úplne v poriadku zavolať. Dôležité je na ženy nevytvárať tlak, aby niečo robili, lebo je to veľmi zložitá, komplexná situácia, a žena už je pod tlakom zo strany násilného partnera.
Nepotrebuje, aby na ňu tlačilo aj jej blízke okolie. Práve naopak, potrebujeme hľadať spôsoby, aby sme boli podporujúci, a zároveň rešpektovali rozhodnutia žien.
Pracujete v organizácii Fenestra, ktorá sa venuje pomoci ženám zasiahnutým násilím. Ako vyzerá proces, keď vás osloví žena zažívajúca násilie?
Prvý kontakt s nami je telefonický. Z bezpečnostných dôvodov máme utajenú adresu poradenského centra. Je pre nás dôležité, aby bolo bezpečným miestom aj pre ženy.
Pri prvom telefonickom rozhovore so ženami hovoríme o tom, čo sa deje, pozrieme sa na históriu násilného správania. Je to kvôli tomu, aby sme mali informáciu o tom, čo všetko sa vo vzťahu deje. A zároveň, aby sme vedeli pracovať s tým, aké sú tam rizikové faktory v správaní násilného partnera, ktoré vyplývajú na bezpečie ženy a jej detí.
Pozrieme sa aj na takzvané bezpečnostné plány a zmapujeme si potreby žien. Na základe toho vieme potom povedať, že či sme my to miesto, kde žena dostane pomoc a podporu, ktorú potrebuje. Vieme jej potom ponúknuť aj osobný kontakt. Následne pravidelné vlastne chodia na poradenské stretnutia.
Máme k dispozícii právničku a advokátku, ktorá poskytuje právnu pomoc, a v prípade, ak je to možné a má na to kapacity aj advokátske zastupovanie. A potom postupne riešime to, čo sa aktuálne deje, vždy s ohľadom na bezpečie ženy a jej detí.
Pre ženy je dôležité, aby mali všetky potrebné informácie, aby rozumeli tomu, ako inštitúcie fungujú, čo od nich môžu očakávať a zároveň aby konkrétny krok, ktorý sa rozhodnú urobiť, bol bezpečný pre nich, aj pre ich deti. V našej práci rešpektujeme potreby a rozhodnutia žien.
To sú základné piliere pomoci. Je to veľmi individuálne, závisí to od situácie ženy, od jej potrieb, zdrojov, ktoré má a v niekedy aj od našich personálnych kapacít. Celý proces riešenia situácie násilia môže trvať aj niekoľko rokov, najmä ak sú tam súdne konania, napríklad v prípade spoločných detí a majetku, prípadne trestné konania. Našim cieľom je, aby na konci tohto procesu ženy a ich deti žili opäť život, ktorý je slobodný a bez násilia.