BRATISLAVA 16. novembra (WEBNOVINY) – Skutočná zmena v myslení, využitie slobôd a možností, ktoré sme získali po páde komunizmu v roku 1989 ešte nenastala. Príde až s generáciou mojich vnukov, myslí si jeden zo spoluzakladateľov Verejnosti proti násiliu, dramaturg a režisér Martin Porubjak. Podľa neho boli medzi tými, čo prežívali udalosti z novembra 1989 a následný vývoj, zjednodušene dve skupiny – optimisti si mysleli, že zmena v myslení ľudí príde o jedno, dve desaťročia a skeptici, že až o tri generácie. „Ja som bol realista,“ vraví Porubjak, „preto vravím, že o dve“. Ak je niekto naučený žiť ako v ústave, kde sa o neho postarajú, nemusí o sebe rozhodovať, tak ho sloboda bez prípravy zaskočí.
Sny z novembra 1989 sa pre Porubjaka naplnili čiastočne. Každý však v tom čase mal nejaké osobné očakávania. Tu v Bratislave si ľudia mysleli, že to bude ako v blízkom Rakúsku. No nestalo sa tak – ani sociálne, ani duchovne, aj keď tovar je dnes už rovnaký. Asi je to zákonité, že skôr sa prederú k moci mafie, vydierači a hneď za nimi klientelizmus a politická korupcia. Až potom kultúra – nielen v galériách a koncertných sálach, ale aj v medziľudskom správaní, v spoločenskom styku, v správaní sa v električke aj v parlamente. Materiálna stránka vždy predbehne tú duchovnú, lebo z matérie je zisk a z duchovna ak, tak nie je zisk okamžitý. Porubjak, ktorý v roku 1968 patril medzi tých, čo stáli pri vzniku Divadla na korze, nie je však až taký skeptický. Zisk z novembra 1989 vidí aj v tom, že sme sa ocitli v Európskej únii, v spoločnosti slušných a demokratických krajín, kde nemusíte mať strach ani o život, ani o to, že vás niekto z ničoho nič zavrie do basy, kde mocenské orgány štátu či nebodaj jednej politickej strany nie sú presvedčené, že sú majiteľmi vašich životov. Komunizmus je ako väzenie, kde síce nemáte slobodu, ale je tam teplo, máte sa kde vyspať a dajú vám jesť, tvrdí.
Pred novembrovými udalosťami, ktoré odštartovali pád komunizmu a demokratizačné zmeny, bolo podľa Porubjaka cítiť uvoľnenie a bolo by naivné myslieť si, že sa niečo nezmení. Počas Palachovho týždňa v januári 1989 síce ešte v Prahe mlátili ľudí a polievali ich vodnými delami a Václava Havla strčili do basy, ale v Maďarsku, Poľsku ba dokonca i v NDR sa už totalita rýchlo rozkladala. Navyše vtedajší prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov dal zreteľne najavo, že nezasiahnu do diania v štátoch komunistického bloku. Zmenu u nás nemohla udržať len nejaká stranícka skupinka. A kozmetické zmeny, ktoré mali ľudí „uspokojiť“ a ktoré boli českí a slovenskí komunisti ochotní pripustiť – o čosi slobodnejšie cestovanie a o čosi lepšie zásobovanie – to už ľuďom nestačilo. „Po toľkých rokoch neslobody už boli poriadne naštvaní,“ spomína divadelník. „Ale že sa komunizmus zrúti u nás tak rýchlo, že niekoľko dní po prvých demonštráciách komunistický parlament zruší ústavný článok o vedúcej úlohe komunistickej strany, to som naozaj nečakal.“
Martin Porubjak prežíval prvé dni revolúcie priamo v centre diania, stál pri zrode Verejnosti proti násiliu (VPN). Revolúcia sa pre neho začala v nedeľu 19. novembra, dva dni po udalostiach z piatku 17. novembra v Prahe, kde násilne potlačili povolenú študentskú manifestáciu. V ten istý deň, 19. novembra 1989, vzniklo v Prahe Občianske fórum. V nedeľu 19. novembra mu volal Marián Labuda, aby prišiel k Martinovi Hubovi. Nepovedal prečo, z domu si teda Porubjak „odskočil“ uprostred varenia obeda. Zišli sa asi desiati – dvanásti a napísali vyhlásenie odsudzujúce brutálny zákrok proti študentom v Prahe a na podporu pražských divadelníkov, ktorí sa solidarizovali so štrajkom študentov.
Milan Kňažko, ktorý sa práve vrátil z Prahy, potom vyhlásenie zatelefonoval Agneši Kalinovej do mníchovskej redakcie Rádia Slobodná Európa. Od Hubu sa presunuli do Umeleckej besedy na Dostojevského rade v Bratislave, kam už bolo zvolané stretnutie bratislavských umelcov a ochranárov. Vznikla spoločná rezolúcia a bol zostavený, vtedy ešte bez názvu, akýsi prvý výbor, ktorý mal zastupovať toto zhromaždenie. Divadelníci odtiaľ odišli do divadiel, kde sa v ten večer malo hrať. Skupina okolo Mariána Labudu do Štúdia Novej scény na Suchom mýte a skupina okolo Martina Hubu na neďalekú Malú scénu SND. V oboch divadlách, v prítomnosti ďalších členov súborov, prečítali stanovisko zhromaždenia z Umeleckej besedy k udalostiam v Prahe a vyhlásili protestný štrajk divadelníkov. Predstavenia v ten večer už nezahrali.
Na Malej scéne SND medzi sebou vyzbierali aj neveľkú sumu peňazí, ak by niekto z publika chcel vrátiť vstupné. „Potom, čo sme v divadle prečítali náš protest, ľudia v hľadisku ostali zarazení, lebo v podstate o ničom netušili; kto nepočúval zahraničný rozhlas, tak to nemal odkiaľ vedieť. Keď sme ľudí vyzvali, aby prehovorili, mlčali. Ale keď im Huba ponúkol vrátenie vstupného, prihlásil sa konečne prvý a posledný rečník. Povedal, že on nijaké peniaze za vstupné nechce. „Na to sa zdvihol veľký potlesk, ostatní tlieskali, že ani oni nechcú. Bol to prejav súhlasu. Niekto ešte zakričal ´Držíme vám palce!´. To bolo všetko a potom všetci vstali a odišli. Ale to nikomu nezazlievam, ľudia boli zaskočení,“ hovorí.
V pondelok 20. novembra dopoludnia sa na Malej scéne SND zišiel výbor zvolený deň predtým v Umeleckej besede a konštituovalo sa hnutie VPN, spomína ďalej Porubjak. Programové vyhlásenie skoncipovali členovia výboru VPN v priestoroch neďalekej Univerzity Komenského a prečítali ho podvečer na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde sa uskutočnil prvý verejný míting občanov. O dva dni sa mítingy presunuli na Námestie SNP. Z politického diania Porubjak hneď neodišiel, od jari 1991 do júna 1992 bol prvým podpredsedom vlády Slovenskej republiky. Po rozdelení republík československej federácie sa s politikou rozlúčil a začal sa výlučne venovať divadlu.
SITA