Keď sa narodí dieťa, očakáva sa, že jeho príchod zaplní domov radosťou, šťastím a pokojom. Nové mamičky sú bombardované obrázkami dokonalého materstva, kde je bábätko spokojné, matka usmiata a všetko prebieha hladko. Lenže realita môže byť úplne iná.
Niektoré ženy, hoci milujú svoje dieťa, zažívajú vnútorný boj, o ktorom sa často mlčí – popôrodnú depresiu. Denisa, mladá mamička, nám otvorila svoje srdce a prehovorila o období, kedy namiesto radosti prišla osamelosť, slzy a pocit zlyhania.
„Pamätám si ten tretí deň po návrate z nemocnice, keď som sa zavrela v kúpeľni a plakala. Premýšľala som, kto by si mohol moju dcéru zobrať,“ spomína Denisa, ktorá v rozhovore porozprávala o nenaplnených očakávaniach z materstva, náročných začiatkoch, nepochopení okolia a o tom, ako dokázala prekonať strašiaka, ktorého si spolu s bábätkom odniesla z pôrodnice – popôrodnú depresiu.
Kedy si si uvedomila, že niečo nie je v poriadku? Aké boli prvé príznaky?
Prvý mesiac bol ťažký, návrat domov z nemocnice bol ťažký. Pamätám si, ako som sa na tretí deň po návrate z nemocnice zavrela do kúpeľne a plakala premýšľajúc nad tým, že kto by si dcéru mohol zobrať. Moja sestra s mamou mi v ten deň prišli pomôcť.
Zlomené srdce nie je mýtus. Syndróm zlomeného srdca môže byť až smrteľný
Úplne uvedomenie si toho, že niečo nie je v poriadku nastalo až o pár mesiacov neskôr. Dovtedy som si hovorila, že to je len o tom zvyknúť si na nový život. Avšak, pociťovala som veľkú samotu a smútok, myslela som si, že už nikdy nebudem šťastná. Od veľa ľudí som počúvala milión rád o tom, čo robiť a nerobiť. Boli to žiaľ, nevyžiadané rady.
A potom ešte prišlo na rad porovnávanie sa s ostatnými mamičkami, ktoré spokojne sedeli na káve, kým dieťa spalo v kočíku. Moja dcéra sa zobudila keď som na 30 sekúnd zastala s kočíkom. Môžem povedať, že celý prvý mesiac a možno aj druhý som si materstvo vôbec neužívala.
Ako si sa v tom období cítila fyzicky a psychicky? Vedela si si to spojiť s popôrodnou depresiou?
Po fyzickej stránke som sa cítila dobre, prirodzene ubolená po sekcii. Psychicky to bolo náročnejšie. Otec dcéry otváral prevádzku a miesto spoločného času s bábätkom som ostala sama, keďže ho povinnosti tlačili sa venovať skôr tomu ako nám.
Psychológ, klinický psychológ či psychiater? Odborníčka radí, koho kedy navštíviť
Mávala som chvíľky, kedy som pociťovala nervozitu, stres, únavu. Pozerala som na hodinky, že kedy už bude mať ísť dcéra spať a potom kedy sa má zobudiť. Nepociťovala som v tom všetkom slobodu, snažila som sa mať nejaký režim, keďže som to z každej strany počúvala. A to ma potom dohnalo k myšlienkam, že to všetko robím zle, že moje dieťa nie je ako ostatné a kde sa vlastne stala chyba. A absolútne som si to nespájala s popôrodnou depresiou.
Mala si predstavy o materstve pred pôrodom? Ako sa líšili od reality?
Mala. A veľké predstavy, ktoré sa veľmi líšili od reality. Myslela som si, že porodím bábätko, ktoré bude pekne spinkať v postieľke. Nadojčím, prebalím, kde tu si poplače, však bábätká spia 20 hodín. Realita? Moja dcéra dokázala byť ako novorodeniatko bez spánku tri hodiny, veľa plaču, žiadna postieľka, spánok v kočíku, ktorý sa musí neustále hýbať, uspávanie len na prsníku, žiadny čas pre seba ani len na bežné aktivity ako sprcha. Naliate prsia, takže som dojčila a odsávala, a zas dojčila. A prišlo mi to ako úplne šialenstvo tých dní.
Ako sa dala v tomto období zvládať starostlivosť o bábätko?
Ak mám byť úprimná, tak to šlo nejak samo. Aj keď som cítila únavu, všetky povinnosti okolo dcéry boli vždy spravené. Skôr som zanedbávala samú seba. Niekedy bez obeda, raňajok, mastné vlasy, žiadna skin care. Bola som rada, že som si umyla zuby. Vlasy som schovala som pod čiapku, keďže bola zima. Domácnosť bola preplnená vecami, ktoré neboli na svojom mieste, pretože nebola na to chuť a energia. Cítila som v tom smere úplne zlyhanie.
Ako na tvoju situáciu reagovali ľudia v tvojom okolí – partner, rodina, priatelia?
Nikdy nezabudnem na slová mojej sestry: „Nie si žiaľ, ani prvá, ani posledná. Ale si silná a zvládneš to.“ Mamka a sestry stáli pri mne viac ako ktokoľvek iný. Podporovali ma, pomáhali strážiť dcéru, keď som chodila na terapie, vždy ma vypočuli. Nikdy sa mi neotočili chrbtom a viem, že vďaka nim som to zvládla.
Rozhodnutie nemať deti je čoraz častejšie vnímané ako voľba, nie ako odchýlka od normy, tvrdí psychologička
So širším okolím som sa o tom nerozprávala, vnímala som ako hanbu, že sa neteším z toho, čo by mala byť samozrejmosť. Závidela som kamarátkam, čo mali detičky v rovnakom období, to, ako si to užívajú, ako sú spokojné. Ja som len túžila po tom, aby už bola dcéra väčšia. Až po ukončení terapie som sa s tým priznala priateľom. Trvalo to skoro rok.
Čo ti pomohlo uvedomiť si, že potrebuješ pomoc? Bolo náročné vyhľadať odborníka?
Bola doba covidu a ja som sa na dva mesiace presťahovala k mojej mamke, pretože som mala dosť samoty. Dcéra mala vtedy dva mesiace. Mama videla ako sa správam, reagujem, nejem, plačem, mám veľké obavy. Mala som nočné mory o tom, ako dcéra plače v postieľke a nik k nej neprichádza. Bála som sa, že dostanem covid a umriem.
Po troch mesiacoch od pôrodu som vážila menej ako pred tehotenstvom. A vtedy mi mamka povedala, že by bolo vhodné ísť k psychológovi, psychiatrovi. Že to nie je hanba, že potrebujem pomôcť iným spôsobom, ako dokáže ona. A počas prechádzky, keď ma zase prenasledovali myšlienky, som sa rozhodla, že to skúsim. Najlepšie rozhodnutie v živote.
Aký typ podpory alebo terapie ti najviac pomohli?
Psychoterapia. Raz týždenne som chodila na terapie. Zo začiatku som odtiaľ chodila nahnevaná, mala som pocit, že je to strata času. A potom nastala veľká zmena. Rovnako mi veľmi pomáhalo, keď som sa o tom mohla rozprávať s rodinou, s ľuďmi čo ma podporovali.
Kto alebo čo bolo pre teba najväčšou oporou počas zotavovania?
Mamka a sestry. V určitých fázach aj partner.
Stretla si sa s predsudkami alebo nepochopením zo strany okolia? Ako si to zvládala?
Samozrejme, stretla. Vypočula som si, že to je len preto, lebo mám veľa mlieka a niekedy z toho ženám prepne. Že mám len odsávať a bude dobre. Že kedysi to nebolo, výplod modernej doby, je to kvôli sociálnym sieťam. Že mám málo práce a čas myslieť na blbosti. Že si mám dať večer víno, to ma ukľudní. A presne vďaka týmto slovám som to neriešila s ľuďmi, pokiaľ som nebola už dosť silná na to, aby mi tie slová neubližovali.
Akú radu by si dala ženám, ktoré môžu zažívať niečo podobné? A čo by si poradila ich partnerom alebo rodinám?
Len jednu a tou je psychoterapia. Rozprávať o tom, čo ich trápi, aké majú myšlienky. Je to v poriadku. A pre partnerov, len aby vydržali. Nepochopia, lebo nevedia. A to je tiež v poriadku. Ale to im nebráni stáť pri partnerke a snažiť sa jej vyhovieť. Rovnako sa podieľať na výchove, pretože zo začiatku je to naozaj veľmi takže. A dopriať svojej partnerke aj čas, kedy sa bude venovať sama sebe. Nech je to už len káva s priateľmi, dlhšie si pospať, ísť sa prejsť. Prípadne tráviť spolu ešte viac času ako partneri. Pre rodinu platí to isté. Len stáť a podporovať, nedávať žiadne hlúpe rady.
Ako sa dnes cítiš, keď na to obdobie spomínaš? Považuješ sa za silnejšiu?
Cítim sa hrdo. Za to, že som to zvládla. Keď si pozerám fotky dcéry z toho obdobia, cítim smútok, že som si to neužila, a že si veľa vecí nepamätám. Verím, že až príde na druhé bábätko, tak to zvládnem lepšie.
A či sa cítim silnejšia? Určite áno. Spadnúť na dno a vrátiť sa naspäť s plným uvedomením si toho, čo sa stalo, s uvedomením, čo to spôsobilo a ako sa dá bojovať. Keď človek stratí chuť žiť, bojí sa žiť, tak to vedomie toho, že to prekonal a zrazu sa teší aj z maličkostí je naozaj krásny.