BRATISLAVA 23. apríla (WEBNOVINY) – Slovenská formácia Polemic vydala pred niekoľkými týždňami nový štúdiový album Hey! Ba-Ba-Re-Bop. Nahrávku obsahujúcu 15 skladieb, ktorej znova dominuje ska, v súčasnosti propaguje na turné Sony Xperia Tour 2013. Mnohočlennú skupinu ešte čakajú koncerty v Prešove (24. apríla), Košiciach (25. apríla), Novom Meste nad Váhom (26. apríla), Hruštíne (27. apríla) a napokon v Partizánskom (4. mája). O jednotlivých skladbách albumu, jeho názve i o tom, ako Polemic pred 25 rokmi začínal, porozprávali v rozhovore pre portál Webnoviny členovia kapely Braňo Bajza, Peter Opet a Michal Novácky.
Hey! Ba-Ba-Re-Bop je názov vašej novej nahrávky, ale tiež skladba od speváka, skladateľa a multiinštrumentalistu Lionela Hamptona z polovice 40. rokov. Kto prišiel s nápadom pomenovať vašu novinku podľa nej?
BB: Týmto názvom sme sa inšpirovali už pri skladbe Baba ryba. Vtedy sme ešte nevedeli, kto to kedy zložil, len sme poznali ten popevok, ktorý sa používal aj v rock ‚n‘ rolle. Využívali to aj rôzni scatmani, je to taká zľudovelá slovná hračka. Využívali to aj rôzni jamajskí interpreti. Teraz v ére internetu sme už samozrejme zistili, kto to bol. Pri tomto albume sa znova objavila skladba Baba ryba, ktorú sme si zatiaľ ako jedinú z našich pesničiek dovolili znova nahrať. Ona bola totiž pôvodne nahrávaná v obývačke bytu na štvrtom poschodí. Teraz sme to chceli mať nahraté trocha lepšie, a tak sme si dovolili k výročiu dať nášmu prvému singlu nový šat. Aby to spĺňalo aspoň minimálne kvalitatívne kritéria.
PO: No a potom sme špekulovali, ako nazvať album. Povedali sme si, že máme 25. výročie a je tam táto pesnička, tak dajme tam Babu rybu, ale nie tento názov, ale ten popevok.
Prečo ste sa skladbu Baba Ryba s hosťujúcim bývalým členom skupiny Matejom Határom rozhodli zaradiť práve na túto novú štúdiovku?
BB: Došlo k tomu neplánovane. Šli sme do Ostravy nahrávať podklady a tam Ivan Jombík, ktorý s nami nahrával všetky albumy, pri zvučení bubnov povedal, že nás chce zlomiť na to, aby sme ešte nahrali Babu Rybu. Ivan chcel zachytiť pôvodnú náladu tej pesničky, no chcel, aby sme to už nahrali v normálnom štúdiu s lepšími nástrojmi i skúsenosťami. To sa aj stalo. Urobili sme teda remake našej vlastnej pesničky, ktorý sa nám páčil natoľko, že sme ho dali na album. Je to vlastne aj spomienka na naše počiatky.
Album Hey! Ba-Ba-Re-Bop je už tradične veľmi pozitívny, rovnako ako vaše predchádzajúce štúdiovky. Bol to zámer?
BB: Nebránime sa ani vážnejším témam, ale v globále je ten svet taký hrozný, že netreba na celom albume riešiť len to, aký je svet zlý. My sa nesnažíme byť silou-mocou juchuchú kapela, ale zase na druhej strane nechceme byť depresívni. Depresia sa na človeka valí odvšadiaľ, aj ekonomická aj ľudská.
PO: A mnohé slovenské kapely to už tam majú a my chceme byť iní ako oni.
Pri pohľade na zoznam skladieb nahrávky upúta skutočnosť, že na ňom máte množstvo hostí. Prečo?
PO: Ono to tak vyplynulo. Pri niektorých sme vedeli už rok vopred, že tam chceme mať hosťa, pri
iných to nejak prišlo. Veľkú väčšinu roboty sme urobili až posledné tri-štyri mesiace pred vydaním. Oslovovali sme ľudí, ktorých uznávame za ich spevácke kvality, ktorí sú nám ľudsky sympatickí a poznáme sa s nimi. Mali sme cieľ, aby pesničky svojimi speváckymi kvalitami posunuli tam, kam ich už my nevieme posunúť. Toto boli základné veci.
BB: Keď už sme pri jednotlivých pesničkách, napríklad Sheriff z River Cross sme zaradili na album až na záver. Malo to country nádych, tak sme si povedali, že k tomu zavoláme kapelu Divokej Bill, s ktorou sme odohrali dve šnúry. Aj týmto sme sa im chceli revanšovať. V prípade ďalšej skladby Klip Klap bolo už vopred jasné, že to chceme mať ako duet. Pesničku Kamarát z ďaleka sme vymysleli v posledných dňoch pred nahrávaním. Keď sme počuli tú melódiu, vedeli sme, že tam musíme mať Roba Grigorova. Je to človek, ktorý nám na začiatku našej kariéry veľmi pomohol. Dlhé roky sme ho však nevideli a nemali sme s ním nejakú spoluprácu, tak nám to prišlo vhod. Pesnička sa mu páčila a myslím, že to zaspieval fantasticky.
Pri Pískanej sme nevedeli, čo s ňou, no a potom sme oslovili Zuzku Smatanovú, ktorá hosťuje aj v skladbe Sheriff z River Cross. Prišla a bolo to super. Pieseň Moře bola myslím vymyslená ešte pred všetkými ostatnými, oveľa skôr. Strašne sa nám páčil ten message a povedali sme si, že by bolo dobré, keby sme to nespievali my. Chceli sme tam mená, ktoré tomu dajú nový rozmer. Vo väčšine prípadov teda išlo o pesničky, ktoré vznikli v poslednej chvíli a boli tak iné, že si vyžadovali iných spevákov.
PO: Hlavne máme radi pestrosť a nechceli sme sa opakovať na siedmom štúdiovom albume. Chceme, aby bolo cítiť rozdiel, ak si niekto dá dva albumy vedľa seba. Chceme hrať ska a v ňom sú mantinely dosť úzke a týmito hosťovačkami sa to dá odlíšiť.
V spomenutej skladbe Moře máte Paľa Haberu, Lenku Dusilovú, Zdenku Prednú aj Matěja Rupperta. Nemal niektorý z nich problém s tým, že tam budú aj iné mená?
PO: Všetci od začiatku vedeli, že tam chceme mať viacero hlasov. Oslovovali sme ľudí, ktorých si vážime a ktorí sú výborní speváci. Myslím, že ten, kto by mal s tým problém, by sa toho nezúčastnil. Určite nás každý rešpektuje ako kapelu a vie, že to spravíme tak, aby sa za to nemusel hanbiť.
MN: Koniec-koncov každý má v pesničke part, ktorý spieva, takže vedel, že ten úsek bude len jeho.
Interpreti dostali vlastný text alebo ho spoluvytvárali?
PO: Text bol vopred hotový, robili sa len drobné úpravy, keď tam nesedelo slovíčko alebo drobné úpravy významu. Bolo to len jemné dolaďovanie textov.
Jedinou inštrumentálkou je skladba Boston. Nehodil sa Vám k nej žiaden text?
PO: Tá pesnička bola aj v naspievanej verzii, ale až tak sa nám nepáčila. Išlo to do takých nálad, ktoré sa tam nehodili. Povedali sme si, že v rámci pestrosti toho albumu ju urobíme čisto inštrumentálnu.
MN: Zdalo sa nám to najlepšie, aby tam zostala zachovaná atmosféra toho podkladu.
BB: Pôvodná verzia je inštrumentálna, vymýšľali sme na ňu melodické linky, bol tam aj spev, ale už to vyznievalo tak pesničkovo a pripadalo nám to, že silou mocou chceme spievať do niečoho, čo spev ani nepotrebuje.
Jedinou cudzojazyčnou pesničkou na tejto štúdiovke je tá záverečná s názvom Tu Vuò Fa L’Americano. Taliansky text ste v nej nechali (opäť) pre zachovanie atmosféry?
MN: To by asi ani nešlo dať do do slovenčiny. Ten text je o mladom Talianovi, ktorý sa hrá na Američana. Bolo by smiešne, keby Slovák v slovenčine spieval o tejto téme.
PO: Síce existujú aj verzie v angličtine, no tam to ešte sedí, lebo sa tam spieva o Amerike. Nad tým, že by to bolo v slovenčine sme však ani nerozmýšľali. To by znelo smiešne.
Aj na obale albumu, kde je nápis 25, avizujete, že oslavujete 25 rokov pôsobenia na scéne. Čo sa vlastne stalo pred 25 rokmi ? Prvý singel ste totiž vydali v roku 1994 a prvý štúdiový album až o tri roky neskôr…
BB: Boli sme vtedy pätnásť alebo šestnásťroční chalani, úplní nadšenci bez akýchkoľvek skúsenosti. Neboli sme hotoví konzervatoristi, ktorí sa dajú dokopy, založia kapelu a hneď vedia čo a ako funguje. Navyše sme chceli hrať menšinový žáner a vtedy nám nikto nevedel povedať ako to máme robiť, nedal nám žiadne know-how. Nebol internet, nedalo sa odsledovať ako to máme hrať. Začali sme hrať polonaivné pesničky v tomto žánri, len sme sa hľadali. To boli prvé dva roky, teda roky 1988 a 1989. Hrali sme len jeden jediný koncert a to na obvodnom kole politickej piesne v Bratislava III. Zúčastnili sme sa tam s dvoma angažovanými, no nie politickými, ale ekologickými pesničkami. Dostali sme nejakú cenu SZM a to bolo všetko.
V tom čase ste už vystupovali pod názvom Polemic?
BB: Áno, názov Polemic vznikol práve vtedy, keď bolo treba vypísať túto prihlášku. Dovtedy sme mali všelijaké čudesné názvy. Nevedeli sme sa zjednotiť, no keď sme vypisovali prihlášku, napísali sme tam Polemic, s tým, že to potom zmeníme. Nakoniec vydržal 25 rokov.
V súčasnosti už (veľké) hudobné vydavateľstvá na slovenskom trhu nehrajú takmer žiadnu rolu. Myslíte si, že formát CD je ešte pre vašich fanúšikov zaujímavý ?
PO: My sme vo veľkom vydavateľstve vydali tri albumy, no pred pár rokmi sa to tak zvrtlo, že náš vydavateľ zatvoril slovenskú pobočku a už tuším predávajú len zahraničné tituly cez distribútorov. V Prahe, kde za najlepšej éry sedelo asi päťdesiat ľudí, sú teraz asi traja ľudia. Doba je taká, že cédečka sa prestali predávať, všetko sa to presunulo na internet vrátane šírenia kópii tej hudby.
Muzikanti mi často vravia, že spraviť album ich stojí veľa síl, a pritom si ich takmer nikto nekupuje. Vnímate to podobne?
BB: Stále existujú ľudia, ktorí si ich kupujú, majú ich niekde založené a majú to ako nejakú zbierku. Kým toto bude, tak tie cédečka má zmysel vyrábať. Keď bude ľuďom stačiť USB kľúč, tak to vymyslíme nejako tak. Ďalší album už možno nebudeme ani vyrábať, neviem. No pri tomto sa nám ešte zdalo, že CD má zmysel vyrobiť. Je tam aj nejaká pridaná hodnota, knižka, informácie o albume, fotky, takže človek nemá len hudbu, ale je to dielko, ktoré vymyslel nejaký grafik.
Album v súčasnosti predstavujete na šnúre Sony Xperia Tour 2013, v rámci ktorej už máte za sebou väčšinu koncertov. Ako ľudia reagovali na nové skladby?
BB: Ešte ich nepoznajú, ale myslím, že tam nestoja tak, že by sa nezabávali. Snažíme sa robiť tie pesničky tak, aby to bolo tanečné, aby to nebola len vata na albume a aby nás to bavilo hrať. Často sa samých seba pýtame, či by nás bavilo si na ne zatancovať, veď nie sme pohrebná kapela, ale chceme aby sa ľudia zabávali. No ale nechceme to robiť prvoplánovo. Pre mňa je vždy najlepším dôkazom, keď to pustím deťom, a tie sa na ne začnú vrtieť. Vtedy si poviem, že sme to spravili dobre.