Olympijský víťaz v chôdzi na 50 km z OH 2016 v Rio de Janeiro Matej Tóth (Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica) ) za rozhodujúci moment svojej cesty za vytúženým zlatom označil 46. kilometer náročného chodeckého maratónu. Vtedy totiž 33-ročný rodák z Nitry uveril, že túto ťažkú súťaž môže vyhrať. Že sa nemusí uspokojiť iba so striebrom. K tomuto poznaniu ho priviedli hlasivky a dlane fanúšikov, ktoré ho vytrvalo sprevádzali počas celej jeho spanilej chôdze na olympijskom okruhu v Riu. Hoci rôzne prognostické agentúry a stávkové kancelárie v jeho zlato pred Hrami XXXI. olympiády vôbec neverili, slovenskí fanúšikovia áno. A v dejisku OH 2016 to všetkým jasne dali aj patrične najavo.
Aký netradičný darček, resp. pozdrav ste od svojich obdivovateľov a priaznivcov dostali po vašom olympijskom triumfe v Riu?
Veľmi milo ma prekvapil minister obrany Gajdoš, ktorý ma povýšil na nadporučíka a na prijatí po olympiáde mi daroval aj dvojkolesové vozidlo segway. Asi chcel, aby som si šetril moje nohy (smiech). Najmä teraz, keď nemôžem pre zranenú holennú šľachu trénovať, sa mi segway hodí (smiech). Tých darčekov a blahoželaní však bolo veľmi veľa. Za všetky ešte raz ďakujem. Som rád, že som mohol urobiť ľuďom radosť. Oni zasa poďakovaním a darmi urobili mne. Asi najkurióznejší darček mi prišiel domov od jedného môjho verného fanúšika. Poslal mi balík, v ktorom boli starostlivo zabalené klobásy a slanina z domácej zabíjačky! Keď som ten balík otvoril, tak som okamžite išiel do kolien. Totálne ma dostal! To som teda nečakal. Potešilo ma to. Vidno, že ľudia si môj úspech v Riu vážia. A musím povedať, že aj klobásy aj slaninku som už stihol ochutnať. Boli vynikajúce. Pochutil som si. Pánovi, ktorý ma takto netradične odmenil, som poslal náš olympijský odznak. Aby mal na mňa aj takúto symbolickú pamiatku (smiech).
Z olympiády v Riu ste viezli domov vzácnu zlatú medailu, nemali ste s ňou pri bezpečnostných kontrolách na letiskách nejaké problémy?
Ale áno. Všade. Ako na letisku v Riu, tak aj na letisku v Ríme. Ochrankári ju uvideli na monitore pri röntgene, tak som ju musel stále z batožiny vyberať, lebo sa chceli so mnou fotiť. Tak som sa fotil na pamiatku s ochrankármi, policajtmi i bezpečnostnými technikmi. Všetci chceli mať fotku s olympijským víťazom (smiech). Musím povedať, že ich záujem o mňa ma dosť prekvapil. Nečakal som ho práve od policajtov a ochrankárov na letiskách (smiech).
Posádka lietadla na linke Rio de Janeiro – Rím vedela, že na palube vezie olympijského víťaza?
Nie. Nevedela. Aspoň si to myslím (krátka odmlka). Tam nás bolo veľmi veľa. Na palube som bol konečne inkognito, mohol som si konečne v pokoji oddýchnuť. Nemal som žiadne mediálne povinnosti, nebol som tlačený nejakými už naplánovanými akciami a udalosťami. Aj vďaka tomu spiatočná cesta domov prebehla bez problémov. Trochu som sa toho obával… Ale v Brazílii mi už bolo dlho. V Riu som po súťaži nepočítal dni, ale doslova hodiny, kedy budem doma. Preto som rád, že všetko prebehlo bez väčších problémov. Tak sa mi to páčilo. Cesta domov bola v pohode.
Hovoríte, že v Riu ste po súťaži počítali hodiny, kedy budete opäť doma. Na čo ste sa najviac tešili? Čo najviac zamestnávalo vašu myseľ počas spiatočného letu z Brazílie do Európy?
Tešil som sa na manželku, na dcérky, na moju rodinku. Tešil som sa na objatie s najbližšími. Na ich privítanie. Tak isto som sa tešil na kolegov – atlétov z Dukly Banská Bystrica, na kamarátov, známych, susedov z ulice. Jednoducho, na ľudí, ktorých mám rád. Ako som povedal, už som sa nemohol dočkať chvíle, keď budem medzi svojimi doma, keď budem opäť v Banskej Bystrici.
Bolo to pre vás veľké prekvapenie, že celá rodina, kolegovia z Dukly, vaši fanúšikovia, podporovatelia a mnohí sponzori vás prišli privítať už na schwechatské letisko?
Áno, bolo. Bolo to od nich veľmi milé (smiech). Emmka mi totiž pri poslednom rozhovore cez skype povedala, že sa veľmi teší na naše stretnutie v Bratislave, kde sme sa pôvodne mali zísť. Tak som bol vnútorne nadstavený na stretnutie až v Bratislave, na Tyršovom nábreží (smiech). Musím však priznať, že trošku som tušil, že niekto z nich príde aj do Viedne. Že ma bude chcieť takto prekvapiť. Niečo mi to našepkávalo (smiech). Emmka mi to neprezradila, ale cítil som to.
Doteraz vás vaši najbližší vo Schwechate po veľkých a úspešných pretekov nezvykli vítať?
Nie. Doteraz sme cez schwechatské letisko len tak rýchlo, doslova expresne prebehli a stretávali sme sa až v Bratislave (krátka odmlka). Teraz sme to trochu posunuli ďalej. Aj športovým výsledkom na olympiáde, aj miestom nášho privítania. Takže som zvedavý, kam to bude ďalej smerovať, čo si ešte vymyslíme pri ďalších úspechoch (smiech).
Teraz, keď avizujete ďalšie úspechy, myslíte už na ďalšie šampionáty a olympiádu v Tokiu?
Na olympiádu v Tokiu ešte asi nie… Tá bude predsa až o štyri roky… To je ešte ďaleko. Nakoniec, najbližšiu sezónu chcem mať takú viac oddychovú. Doprajem telu, aby sa dôkladne spamätalo z olympijskej päťdesiatky. Bude to treba urobiť. Nebudeme sa nikde hnať, hoci sa už musíme pomaly začať pripravovať na svetový šampionát v Londýne, kde budem obhajovať prvenstvo z Pekingu. Na budúcoročný návrat do olympijského Londýna sa tiež teším. Bolo tam dobre… Ak budem zdravý, rád tam pôjdem. Ale pôjdeme k tomu krok za krokom. Postupne. Viete, ten športový život tak rýchlo beží. Človek je v jednom kolotoči, pre ktorý ani poriadne nevníma čas. Budúci rok je svetový šampionát v Londýne, po ňom prídu na rad ďalšie veľké podujatia – a možno aj tá olympiáda v Tokiu (smiech). A už sme pri nej. Ani sme sa nenazdali – a hovoríme o nej (smiech). Aj to je športový život. Aj to patrí k nemu.
V prvý deň nového školského roka ste sprevádzali svoje dcérky Emmku a Ninku do školy. Dcérky boli určite patrične hrdé, že idú do školy s čerstvým olympijským víťazom?
Naše dcérky do školy išli v prvom rade so svojím ocinom, so svojím tatinom. To som si predsa nemohol nechať ujsť. Najmä, keď Ninka išla do prvej triedy, už je z nej školáčka. Prežila pamätný deň vo svojom živote. Bol to významný deň aj v celej našej rodine. Som veľmi rád, že som mohol byť pri tom. Sľúbil som jej to. A som rád, že som tento sľub mohol dodržať.
Matej, po titule majstra sveta v Pekingu sa okolo vás rozpútalo, ako vy hovoríte, mediálne a fanúšikovské šialenstvo. Bolo to tak isto aj po návrate z Ria, kde ste teraz dosiahli ešte väčší úspech?
Máte pravdu. Minulý rok toho bolo veľmi veľa. Rôznych prijatí, besied, autogramiád, rozhovorov, dohodnutých akcií a podujatí. Ako majstra sveta ma všade chceli mať. Už sa to odrazilo aj na mojom zdraví, aj na mojej rodine. Už sme takmer nemali čas na seba… Stále som niekde bol. Len nie doma. Už by som to nechcel opakovať… Minulý rok sme sa poučili. Vieme, že to bude treba nejako korigovať, dať všetkým tým povinnostiam nejaký systém, nájsť správny kompromis, aby to všetko malo hlavu i pätu. Aby nám to všetkým prinášalo radosť a šťastie.
Čiže uvažujete aj nad tým, že nejaké pozvania a podujatia budete musieť aj oželieť, že sa z nejakých akcií budete musieť ich organizátorom aj slušne ospravedlniť?
Áno, teraz po olympiáde už došlo aj k takýmto nepopulárnym korektúram môjho programu. Mrzí ma to, ale musel som to urobiť. Nemôžem byť v približne rovnakom čase na troch miestach. To sa nedá (krátka odmlka). Deň má iba 24 hodín… Nechcem, aby ľudia nadobudli dojem, že som namyslený, že odmietam stretnutia, besedy a rozhovory. To by som nebol rád. Ja si fanúšikov veľmi vážim. Tak isto aj novinárov, sponzorov a podporovateľov. Veď zlatú olympijskú medailu som vybojoval aj pre nich, nie iba pre seba. Ale chcel by som všetkých poprosiť o trpezlivosť a pochopenie. Aby sme všetko, čo nás v najbližšom období čaká, všetci zvládli s úsmevom a radosťou. Aby som z tých akcií mal dobrý pocit aj ja, aj moja rodina, aj ich organizátori. Treba nájsť rozumnú cestu a spôsob, ako to naozaj dosiahnuť.
Viete si ten nový (ne)mediálny režim verejných prezentácií a vystúpení čerstvého olympijského víťaza vôbec predstaviť? Máte už niečo z neho premyslené?
Áno, mám. Túto sezónu som už ukončil a budem sa venovať rodine, oddychu, relaxu a rehabilitácii. Moja holenná šľacha, ktorá dostala v Riu poriadne zabrať, to veľmi potrebuje. Chcem podstúpiť dôkladné medicínske vyšetrenia, aby sme vedeli, čo treba urobiť pre jej liečbu. Možno budem musieť ísť aj na operáciu. Vyzerá to na druhú polovicu októbra. Viac mi povedia špecialisti, ktorých chcem dovtedy navštíviť. Po operácii sa obdobie rehabilitácie ešte predĺži. Oddychovať by som mal dlhšie. Potom s trénerom plánujeme takú voľnejšiu sezónu. Nechystám sa ani na zimné sústredenia. Telu chcem dožičiť čas na spamätanie sa z olympijskej päťdesiatky. Chcel by som tiež maximálne raz v týždni chodiť do Bratislavy, aby som splnil povinnosti, ktoré budem mať voči sponzorom, partnerom a médiám. Viac nie. Kto bude chcieť robiť so mnou rozhovory, nech príde do Banskej Bystrice. Alebo nech mi otázky pošle mailom. Na všetky odpoviem. Ale chcem mať čas aj pre seba a pre svoju rodinu. Nebol by som rád, keby sa zopakovali dni, týždne a mesiace po minuloročnom Pekingu. To už bolo veľa aj na mňa. Preto by som chcel poprosiť médiá, fanúšikov a partnerov, aby boli trpezliví, aby mi umožnili fungovať ako normálnemu občanovi Banskej Bystrice. Ako normálnemu športovcovi a otcovi rodiny. Mám predsa povinnosti v klube i v rodine. Musím ich stíhať v normálnom kolobehu života.
Matej, dá sa to vôbec? Veď všade, kde sa zjavíte, ste stredobodom pozornosti? Všade svojou charizmou a predovšetkým typickým širokým dobráckym úsmevom okamžite vyvoláte záujem o stretnutie a debatu s vami?
Mám šťastie, že Banská Bystrica je v podstate malé mesto. V ňom ma už ľudia poznajú. A berú ma ako jedného z nich. Viem, že keď pôjdem s Emmkou a Ninkou na prechádzku do mesta, tak nás ako rodinu nechajú na pokoji… Dožičia nám súkromie. Nebudú sa chcieť so mnou hneď fotiť, robiť rozhovory a podobne. Viem, že vo väčšom meste by toho bolo určite viac (krátka odmlka). V Banskej Bystrici ma poznajú, tu mi dožičia aj trochu pokoja a súkromia. Tiež ho k svojmu životu potrebujem, hoci som olympijský víťaz (smiech).
Vďaka triumfu na olympiáde v Riu ste sa stali celoslovenskou športovou a spoločenskou celebritou. Ako túto pozíciu vnímate, ako si ju budete v budúcnosti užívať?
Pevne verím, že si ju budem užívať s pokorou a najmä s rozvahou. Budem sa usilovať, aby to všetko malo predovšetkým zdravú a rozumnú mieru. Aby to nešlo za hranice únosnosti. Samozrejme, viem, že ma úspech na olympiáde v Riu do tejto pozície pasoval (krátka odmlka). Budem sa však snažiť žiť s touto poctou tak, aby som nikoho ňou neotravoval. Aby to bolo rozumné a únosné. Pre všetkých. Pre mňa, pre moju rodinku i pre celé moje okolie. Som rád, že môžem robiť to, čo ma baví. Som šťastný, že vďaka svojim výkonom môžem urobiť šťastných aj slovenských fanúšikov. Je to v podstate moje poslanie (krátka odmlka). Som rád, že ho môžem na veľkých pretekoch aj plniť. Zlatú medailu som v Riu nevybojoval iba pre seba, iba pre Mateja Tótha… Nie. V žiadnom prípade. Zlato som vybojoval pre celú slovenskú atletiku, pre celý slovenský šport, pre celé Slovensko. Preto sa teším, keď sa so mnou tešia aj druhí ľudia. A takto budem v budúcnosti pristupovať aj k tej pozícii, ako ste to vy nazvali, že som celoslovenskou športovou a spoločenskou celebritou (smiech).
Vráťme sa ešte k tým pretekom, na ktorých ste si to olympijské víťazstvo vybojovali. Čakali ste, že táto súťaž bude tak náročná, že mnohí z jeho priamych aktérov pôjdu až na dno síl?
Každá päťdesiatka je náročná! Chodecký maratón si vyžaduje dobrú prípravu. Nie iba fyzickú, ale predovšetkým psychickú. Päťdesiatka sa nevyhráva nohami, ale hlavou. To je zásada, ktorá sa v Riu opäť potvrdila. Päťdesiatka sa rozhoduje okolo 45. – 47. kilometra. Je to súťaž, na ktorej sa láme chlieb až ďaleko za 40. kilometrom. Aj v Riu to tak bolo. Zlom v pretekoch priniesli až udalosť, ktoré sa odohrali na posledných štyroch – piatich kilometroch. Až v úplnom závere chodeckého maratónu. Dovtedy tie preteky bolo treba pretrpieť. Počasie bolo voči nám chodcom poriadne kruté. V Riu som zažil druhú najťažšiu päťdesiatku v živote. Zvyčajne na päťdesiatke trpím do 35. kilometra, na tejto som sa trápil o desať kilometrov dlhšie. Po nočnom daždi sme si mysleli, že podmienky na trati budú prijateľnejšie. Ale neboli. Mnohí moji súperi v tej horúčave kolabovali už na 30. kilometri.
Spomínate métu 40. kilometra, na ktorej sa rozhoduje chodecká päťdesiatka. Ale na ten 40. kilometer treba najskôr prísť. Nevystrašilo vás tempo, ktoré od začiatku nasadil Francúz Diniz? Neprekvapilo vás, že svetový rekordér už pred 40. kilometrom na trati kolaboval, že v tejto prestížnej súťaži mnohokrát totálne mlel naozaj z posledného?
Nie. Ja som Diniza neriešil. Vôbec. My ho už poznáme. Vieme, aký je on borec, čo dokáže, čo vie… On stále takto chodí. Od začiatku nasadí pekelné tempo. Ak ho vydrží až do cieľa, je víťaz, svetový rekordér, najrýchlejší z nás všetkých. Ak ho nevydrží, dopadne tak, ako dopadol v Riu. Na olympiáde už hazardoval so svojim zdravím. Už to bolo naozaj na hrane. Ak má svoj deň, nedá sa poraziť. Ak ho nemá, porazí sa sám.
Vás vôbec nevyprovokovalo raketové tempo, ktoré Diniz nasadil hneď od prvého kilometra?
Nie, pretože ho poznám. Po pretekoch sme sa s Jaredom Tallentom zhodli v tom, že Diniz neuniesol bremeno týchto pretekov predovšetkým mentálne. V súťaži zlyhal takticky. Svoju tretiu olympijskú päťdesiatku chcel dokončiť za každú cenu (krátka odmlka). Na OH 2008 v Pekingu preteky vzdal, na OH 2012 v Londýne ho diskvalifikovali. Tak teraz chcel dokončiť. A tomu podriadil úplne všetko. Aj taktiku. Pravda, ak sa v jeho prípade o taktike dá hovoriť. Žiaľ, on je živelný chodec, on sa pri päťdesiatke viac riadi emóciami ako racionálnym rozumom. Ide totálne na hranu svojich možností a schopnosti. S ním sa nedá naháňať! To by nemalo vôbec zmysel (krátka odmlka). On sa dokáže zničiť sám. Stalo sa mu to aj na olympiáde v Riu. Nemal svoj deň, preto som ho vôbec ´neriešil´. Vedel som, že sa porazí sám. Svojou živelnosťou. Svojím vražedným tempom, svojim enormným chcením. Obrovskou túžbou.
Svetový rekordér Diniz napokon do cieľa v Riu naozaj došiel. Na neuveriteľnom 8. mieste, hoci na trati raz zastal, raz odpadol a skolaboval, potreboval tiež pomoc zdravotníkov. Ako ste vnímali jeho urputný boj s olympijskou traťou pod horúcim brazílskym slnkom?
Ja som sa sústredil na svoje preteky. Na svoje pocity a na signály môjho tela. Išiel som svojim tempom. Trpezlivo a premyslene. Bez rušivých momentov. Sledoval som svoju srdcovú frekvenciu. Veď na to máme predsa športtestery… Veľmi pozorne som vnímal aj reč tela. S Maťom (Spišiakom, osobným trénerom, pozn.) sme to mali premyslené do úplných detailov. Aj systém osvieženia a občerstvenia. Nič ma pri tom nemohlo vyrušiť. Keď som videl, čo sa deje s Dinizom, iba som si pomyslel, že ako chce prísť do cieľa, keď má také veľké problémy ešte pred 40. kilometrom (krátka odmlka). Netušil som ako trénoval, ako sa na Rio chystal, keď sa tak skoro dostal na dno svojich fyzických i psychických síl. On už hazardoval so zdravím. Už to bolo veľa. Veď do cieľa ho čakalo ešte minimálne 20 kilometrov! Klobúk dole, že aj po kolapse dokázal prísť do cieľa.
Dokázali by ste aj vy ísť takto totálne na hranu? Dokázali by ste na veľkej súťaži takto hazardovať so zdravím, so svojim životom?
Nie. Lebo moja hlava by ma na tú hranu nikdy nepustila. Päťdesiatka je predovšetkým o skúsenostiach, o hlave a o psychike. Päťdesiatku chodím už sedem rokov. Za ten čas som toho počas pretekov prežil dosť… Aj dobrého, aj zlého (krátka odmlka). Na konte mám desať dokončených chodeckých maratónov. Nie každá päťdesiatka bola pre mňa taká vydarená ako tá minuloročná v Pekingu alebo olympijská v Riu. A hlava si tie zlé zážitky veľmi dobre pamätá… Preto by ma na hranu nepustila (krátka odmlka). Bol by tam určite nejaký rozumný blok v tom zmysle, že ďalej už nie… Buď by mi prikázala preteky vzdať, alebo zmierniť tempo, aby som do cieľa prišiel v relatívne dobrom čase. Iná možnosť v podstate ani nebola (krátka odmlka). Navyše, ako hovorím, počas pretekov si pozorne sledujem pocity, signály tela, frekvenciu srdca. Viem, čo mám robiť, ako sa mám zachovať. Také tempo, akým v tej horúčave išiel Diniz, by aj mňa zničilo. Určite. Preto som sa Dinizom, Tallentom, Dunfrrem, ani nikým iným nedal vyprovokovať k nejakej nezmyselnej naháňačke. Nemalo to zmysel. Bolo by to zbytočné a k ničomu by to neviedlo.
Kedy ste tušili, že v Riu si idete pre olympijské zlato?
Posledných osemsto, či skôr päťsto metrov pred cieľom. Vtedy som už vedel, že to vyjde. Vtedy som vedel, že Tallent nestačí môjmu tempu, že ja som si rozumným štýlom ušetril viac síl ako on. Päťsto metrov pred cieľom som vedel, že zlato mi už nikto nezoberie. Už som to išiel vo veľkej eufórii. Dostal som do tela nový impulz. Bol som v takom pretekárskom tranze, že som zabudol aj na útrapy, ktoré som na predchádzajúcich kilometroch v tej horúčave zažil. Bolo to krásne, neopakovateľné. Začal som si to všetko užívať. Neskôr som si zobral vlajku, zdravil som fanúšikov, bolo to krásne. Tešil som sa do cieľa. Už to boli iba moje preteky (smiech). Ich záver som si spolu s fanúšikmi, ktorí ma hlasivkami a dlaňami hnali do cieľa, krásne vychutnal.
Ktorý moment považujete za rozhodujúci na vašej ceste za zlatou medailou z Ria?
Asi 46. kilometer. Bolo dobré, že som to vtedy ešte ´nezabalil´. Vtedy som si povedal, že sa neuspokojim so striebrom. Rozhodol som sa, že idem bojovať o zlato. Ukázalo sa totiž, že mám viac síl ako Jared Tallent. Podnetom k tomuto rozhodnutiu boli moji priaznivci a veľké skupiny Slovákov okolo okruhu. To oni mi dali podnet, aby som zaútočil na zlato. Dovtedy som bol vnútorne vyrovnaný s tým, že budem strieborný… Naozaj. Ale priaznivci ma presvedčili, že mám na viac. Oni ma doslova nainfikovali myšlienkou, aby som sa pokúsil zabojovať o vytúžené zlato. Verili mi. Povzbudzovali ma. Kričali na mňa. Ďakujem im, že stáli pri mne, že ma tak intenzívne hnali dopredu. Nebyť ich želania, bol by som spokojný aj so striebrom…
Matej, pri tej príkladnej koncentrácii na samotnú súťaž stihli ste vôbec vnímať to, že zarovno s vami olympijský okruh svojimi nohami „mapujú“ hneď okolo zábran popri trati aj váš otec Viliam, Miloš Bátovský a ďalší vaši slovenskí „chodeckí“ priaznivci?
Áno. A naozaj veľmi intenzívne. Otec ma povzbudzoval tak isto ako pred rokom v Pekingu. On už má svoje pokriky a spôsoby. Miloš Bátovský mi trochu radil aj takticky… Volal na mňa, aby som si všímal reč tela súperov predo mnou. Najmä ich lakte a ramená… Trochu ma usmerňoval. V tom dobrom slova zmysle (smiech). Registroval som aj veľké skupiny Slovákov okolo chodeckého okruhu. Ich hlasivky a dlane mi vlievali do tela ďalšie sily. Aj vďaka ním som do toho záveru dal nielen celé telo, ale aj celé srdce, hlavu, totálne som sa do toho vložil, totálne som sa skoncentroval na posledné metre, ktoré ma delili od vytúženého cieľa a od zlatej olympijskej medaily. V závere pretekov som sa doslova obetoval pre ten veľký úspech, Myslel som, že to už nedokážem, že by som už musel ísť až za hranicu svojich síl, no našťastie, telo to ešte dokázalo. Našli sa v ňom ešte nejaké ušetrené rezervy síl na to, aby som bol v cieli prvý.
Matej, aký to bol pocit objať v cieli medzi prvými gratulantmi otca Viliama, ktorý vás sprevádza na každých pretekoch? Čo ste si v tej chvíli ako otec a syn povedali?
Bolo to nádherné! Neopakovateľné. Slzy sa nám tlačili do očí. Toľko sa mi toho premietlo v mysli. V cieli som prežil zmes šťastia, nadšenia a úľavy, že to mám úspešne za sebou. A do toho prišlo vrúcne objatie s otcom! Bolo to veľmi silné. Emočne to bol pre oboch obrovský zážitok. Ďakovali sme si navzájom… Tešili sme sa. Výskali sme ako malí chlapci. Gratulovali sme si. Kričali sme od šťastia. Ale čo, to neviem. Nepamätám si (smiech). Bol to obrovský nával emócií. Bolo to nádherné. To mi už nikto nezoberie. Ten silný moment budem nosiť v srdci až do konca života.
V jednom z prvých rozhovorov po vašom triumfe ste povedali, že týmto prvenstvom ste vstúpili medzi nesmrteľných. Ako ste to mysleli?
Vtedy som mal na mysli športovú nesmrteľnosť. Nie inú (smiech). Povedal som niečo v tom duchu, že ako olympijský víťaz som sa stal súčasťou svetovej športovej histórie. Myslel som to tak, že olympijským víťazom som už naveky. Svetovému rekordérovi môže niekto jeho rekord zobrať, môže ho niekto prekonať, môžu mu vziať primát. Ale víťaz olympiády zostane víťazom olympiády. To mu už nikto nezoberie. Takto som myslel tú nesmrteľnosť (smiech).
Takže po olympijskom triumfe v Riu sa necítite ako legenda?
Vôbec nie. Ani trochu. Načo používať hneď také silné slová? To na mňa neplatí. Legendy sú iní… Legendy sú tí športovci, ktorí už majú veľmi úspešnú kariéru za sebou. Ja sa však ešte nechystám skončiť (smiech). Určite nie. Ešte niekoľko rokov by som chcel pokračovať. Predo mnou sú predsa nové výzvy, nové méty, ďalšie veľké ciele. Verím, že ešte niekoľko rokov budem siahať na tie najvyššie pocty. Keď skončím, keď zavesím chodecké špeciálky na klinec, potom ma pokojne v médiách označte za legendu, ale teraz ešte nie… Ešte stále som aktívny športovec. Ešte ním chcem niekoľko rôčkov byť (smiech).
Pri odchode do Ria ste sa priznali, že svoju víťaznú chôdzu na MS 2015 v Pekingu ste s výnimkou niekoľkých krátkych vídeí na internete v podstate nevideli. Prečo? Nechceli ste sa pred Riom zbytočne rozptyľovať? Nechceli ste sa Pekingom pred cestou do Ria inšpirovať?
Nebol na to čas. Stále som niečo iné riešil. Z mojej súťaže na majstrovstvách sveta v Pekingu som tesne po šampionáte videl možno nejakých päť minút, ktoré som našiel na internete. To bolo všetko. Viac nie. Stále som si hovoril, že keď konečne opadne ten ošiaľ okolo mňa ako majstra sveta, potom si v pokoji pozriem Peking. Ale ten mediálny a fanúšikovský ošiaľ trval veľmi dlho. Nečakal som to. Už toho bolo veľa. A keď sa to všetko upokojilo, ja som už bol v tvrdej príprave na Rio. Vtedy som sa už naozaj nechcel rozptyľovať návratom k víťazstvu na MS v Pekingu. Vtedy moju myseľ už naplno zamestnáva blížiaca sa olympiáda v Brazílii. Preto som sa vlastne nedostal k reportáži z Pekingu.
Takže rovnaký osud čaká aj na záznam vašej zlatej olympijskej súťaže? Ani na tú ešte stále nemáte čas? Videli ste po návrate z Brazílie aspoň nejaké úryvky z nej? Čo na tie krásne preteky hovoríte?
Nedávno som bol navštíviť rodičov v Nitre a počas tejto návštevy sme si spoločne pozreli posledných dvanásť kilometrov z chodeckého maratónu v Riu. Musím povedať, že ma tá ukážka naozaj zaujala. Páčila sa mi. Z pohľadu televízneho diváka to boli pekné preteky. A fakt, ak by som bol iba obyčajný fanúšik atletiky, určite by som od televízora neodišiel (smiech). Tie preteky mali v sebe všetko, čo divák pred televízorom chce pri dobrej atletike zažiť, čo chce z nej vidieť. Takže už približne viem, ako môj výkon vnímali ľudia, ktorí ma sledovali na obrazovke. Bola to napínavá súťaž – so šťastným koncom pre mňa. Som veľmi rád, že som svojim triumfom mohol potešiť všetkých, ktorí mi doma na diaľku držali palce.
Matej, po víťazstve v Riu ste v dejisku OH takmer 32 hodín poriadne nespali. Kde sa vo vás zobrala tá neuveriteľná energia? A kedy ste sa v Riu mohli pokojne a do sýtosti vyspať?
Áno, bolo to náročné! Veľmi. Nie iba na trati päťdesiatky, ale aj hneď po nej. Po súťaži som bol v jednom obrovskom kolotoči. Všetko sa veľmi naťahovalo… Dlho som čakal na slávnostný ceremoniál, lebo Japonci podali protest proti diskvalifikácii svojho pretekára. Dosť dlho som bol na dopingovej kontrole. Potom prišli na rad rozhovory s novinármi, presun do Slovenského domu, kde bola oslava môjho víťazstva. Ja som bol tak šťastný a nadšený, že som to všetko bez väčších problémov zvládol aj bez spánku. Sám sa čudujem, že sa to vôbec dalo (smiech). Aj napriek tomu všetkému som totiž nemohol spať. Telo bolo po ťažkej súťaži tak vybičované a vyšťavené, že som sa ledva držal na nohách. Ale myseľ sa stále intenzívne vracala k prežitému… Premietal som si v mysli to, čo som mal za sebou. Preto som nemohol pokojne spať. Ale druhá noc už bola o niečo pokojnejšia. Už som trochu spal, hoci nemôžem povedať, že som sa v Riu vyspal do sýtosti. To sa mi podarilo až po návrate domov (smiech).
Hovoríte, že myseľ sa stále vracala k prežitému? Čo z toho, čo ste v Riu prežili, sa vám v mysli vynáralo najčastejšie a čo z toho vás zamestnávalo s najväčšou intenzitou?
Slávnostný ceremoniál a spievanie slovenskej hymny. Veľmi ma dojalo, že našu hymnu so mnou spievala aj veľká skupina Slovákov v hľadisku. A tiež členovia našej výpravy. Možno 95 percent z nej ma bolo povzbudiť priamo na trati. To bol naozaj nezabudnuteľný zážitok. Aj oni majú podiel na mojej zlatej medaile. Vybojoval som ju pre celé Slovensko, pre celú slovenskú atletiku, nie iba pre seba. Z toho mám najväčšiu radosť (krátka odmlka). Podarilo sa mi to, čo nedokázal doteraz žiadny slovenský atlét! Vybojoval som prvú atletickú historickú medailu na olympiáde v dejinách samostatného Slovenska. A hneď zlatú! Som prvý Slovák – atlét s titulom olympijského víťaza po roku 1993. Neuveriteľný silný zážitok, ale aj veľký záväzok. Určite. Voči všetkým, čo mi k tomuto úspechu nejako pomohli. Aspoň ja to teraz tak vnímam.
Zlatú medailu vám odovzdala Danka Barteková, členka MOV, stále aktívna športovkyňa, vlajkonosička našej výpravy na OH 2016 v Riu. Ako ste vnímali tento slávnostný moment?
Pre mňa aj toto bola neopakovateľná chvíľa. Danka Barteková sa zaslúžila o to, že na slávnostný ceremoniál v Riu si budem pamätať do konca života. Naozaj. Viete, na to, kto mi vlastne pred rokom odovzdal zlatú medailu po víťaznej päťdesiatke na MS v Pekingu som už zabudol. Neviem si už na to spomenúť. Musel by som dlho premýšľať, kto to bol (krátka odmlka). Ale kto mi zavesil zlatú olympijskú medailu v Riu, na to nikdy nezabudnem. To sa predsa ani zabudnúť nedá.
Matej, ako ste vnímali pri odchode do Ria otázku, že rôzne svetové agentúry a renomované stávkové kancelárie vás vôbec nepasovali medzi medailistov olympijskej súťaže v chôdzi na 50 km? Čo to s vami robilo, že tieto inštitúcie vám pred Riom neverili?
Naozaj som to nebral nejako tragicky. Fakt nie. Ani som sa na nikoho nehneval (krátka odmlka). Nebol dôvod. Bolo to nakoniec aj logické, veď ja som pred Riom 125 dní nesúťažil, neabsolvoval som žiadnu veľkú súťaž, nemal som výkon, ktorý by mohli zapísať do svetových tabuliek. Tie agentúry a kancelárie sa nemali o čo oprieť. Pri svojich prognózach nemali z čoho vychádzať (krátka odmlka). Bol som pre nich pretekár bez aktuálneho výkonu, ktorý by vzbudil pozornosť chodeckých odborníkov… A to bolo pre mňa iba dobre. Samozrejme, ja som vedel, že som favorit olympijskej súťaže. Vnútorne som to tak cítil, ale aj vďaka tým prognózam, ktoré ľudia čítali pred olympiádou, som sa nedostal zbytočne pod tlak. Možno to takto bolo lepšie. (krátka odmlka). O jedno bremeno som mal na pleciach menej. Ten tlak okolia bol možno aj zásluhou tých predolympijských predpovedí a prognóz o niečo menší. Možno mi to pomohlo na ceste k zlatu. Samozrejme, vieme, že víťaz môže byť iba jeden. Psychicky i fyzicky to bola veľmi ťažká súťaž. V náročných podmienkach. Ale ja som rád, že to všetko nakoniec tak perfektne vypálilo. Že sa to skončilo takým krásnym úspechom.
Pripravil Štefan Žilka