Parížsky kritik umenia André Parinaud nazval Adelia Sarra Sobrinho ešte v roku 2002 globálnym Brazílčanom. Svoje umenie totiž prezentoval už na všetkých kontinentoch sveta, okrem Afriky. Označenie globálny je pre tohto umelca skutočne výstižné nielen z hľadiska toho, že jeho umenie má čoraz viac obdivovateľov v rozličných kútoch sveta, ale aj z hľadiska šírky jeho prístupu k umeniu. Vyrastal v chudobných pomeroch nerozlučne spojených s manuálnou prácou. Už ako malý chlapec vnímal kameň ako užitočný materiál, ktorý pri nasadení rúk prináša obživu. Dodnes sú charakteristickým a kľúčovým prvkov jeho obrazov nadmerne veľké ramená, ruky, nohy a chodidlá a ústrednými postavami jednoduchí ľudia. Vo svojich obrazoch skrýva časť svojej vlastnej minulosti zakorenenej v jednoduchom živote brazílskych roľníkov.
Hovorí, že jeho schopnosti sú darom od Boha a jeho poslaním na Zemi je umožniť všetkým ľuďom prístup k umeniu, aby sa z neho mohli tešiť. Dôkazom jeho snahy tešiť ľudí umením aj v tých najneuveriteľnejších súvislostiach je jeho kolekcia obrazov pod názvom Sprístupnené umenie. V Brazílii žije veľmi veľa ľudí, ktorí nemajú možnosť navštevovať galérie a múzeá. Sarro sa preto rozhodol vytvárať diela, ktoré sa budú nachádzať na miestach prístupných a viditeľných pre všetkých. Pri práci používa betón, oceľ, keramické obklady, sklolaminát, pigmenty, epoxidové laky, polystyrén, silikón, prostriedky na ošetrovanie betónu, občas bronz, ale najmä vlastné ruky.
Jeho ťažiskovým materiálom je betón – materiál, ktorý všetci dobre poznáme ako masový a „lacný“. Vyvinul vlastnú techniku jeho spracovania. Pri zhotovovaní svojich veľkorozmerových sôch pracuje s oceľovými prútmi a oceľovou sieťkou, z ktorých vytvorí kostru budúcej sochy. Vnútro vyplní betónom, na zníženie jej hmotnosti stred vyplní polystyrénom a potom zvonka prikladá vrstvu čerstvého betónu, ktorú postupne opracúva vlastnými rukami.
Celý článok si môžete prečítať tu.