Po zápase v hlave stále hrám, priznáva jubilantka Hejková

Narodeniny už neraz oslavovala svojou najmilšou prácou – basketbalom. A neoddýchne si ani teraz, v pondelok 7. apríla, v deň svojho veľkého jubilea, okrúhlej šesťdesiatky.

Ako ináč, hlavu bude mať tradične plnú Euroligy, keďže práve v prvý aprílový pondelok vypukne záverečný turnaj Final Eight 2014 v ruskom Jekaterinburgu, kam postúpila so svojimi zverenkami z českého klubu ZVVZ USK Praha.

„Môj narodeninový deň často aj v minulosti vychádzal práve na záverečný euroligový turnaj, vtedy ešte Final Four, keď zväčša vrcholil. Naposledy práve v Jekaterinburgu, kde som s Valenciou v apríli 2011 skončila štvrtá,“ pripomenula v rozhovore vo svojej pražskej kancelárii Slovenka Natália Hejková, najúspešnejšia basketbalová trénerka na „starom kontinente“.

Postupom do najlepšej osmičky ste už splnili vytúžený cieľ klubu. Bude v Rusku všetko navyše bonus?

Áno. Ale zaslúžili by sme si ešte pekný darček za našu doterajšiu bilanciu. Podarilo sa nám prekonať v sezóne rôzne míľniky, lebo družstvo bolo kompaktné a zocelené. Túžba po úspechu bola veľká. Angažovali ma sem s víziou, že dotiahneme tím na Final Eight, čo sa klubu nedarilo roky-rokúce. Bol to skutočne veľký tlak, lebo som nechcela sklamať dôveru. V športe to nefunguje tak, ako keď si pustíte ‚cédečko‘ a bude stále hrať. Nemusí vám to vyjsť, hoci môžete pracovať ostošesť. Všetci sme úplne nadšení, že sa nám to podarilo. Postaviť si cieľ a splniť ho je v športe ťažké.

Len v skratke pripomeňme, že desaťkrát ste v kariére postúpili na záverečný turnaj Euroligy, zatiaľ štyrikrát ste zdvihli nad hlavu aj víťaznú trofej. Nehynúcich momentov spojených s basketbalom isto máte na tri životy. Ktorý to však všetko odštartoval?

Bronzová medaila s Ružomberkom ešte v československej lige. Bola to prvá ‚medailička‘, ktorú sme získali. Vybojovali sme ju úplne prekvapujúco, nikto si vtedy nemyslel, že môžeme byť tretí. Vtedajšia eufória a nadšenie v Ružomberku boli fantastické. Tých ďalších dosiahnutých mét bolo toľko, že je ťažko vybrať jeden moment. Éra Ružomberka bola fantastická, stále sme sa zlepšovali, neustále sme stúpali vyššie. Keď sme začali ísť dolu, celé to ‚krachlo‘. Bolo to však aj na moje šťastie, lebo sa mi otvorili nové svety a išla som do cudziny. Dostala som sa do Ruska a začala písať ďalšiu kapitolu, ktorá bola fantastická. Získali sme so Spartakom Moskovská oblasť dvakrát double, ovládli sme ruskú ligu aj Euroligu. Fantázia.

Ako vás po tých vyše dvoch desaťročiach berú kolegovia v Eurolige?

Tak, že som v nej veľmi dlho. Tá úcta, rešpekt, tam z ich strany nejaké sú. Akýsi ‚genderový boj‘ je teraz veľmi moderný, no nemám to rada.

Trénerky na Slovensku nemajú na ružiach ustlané, keďže napríklad v ženskej extralige nie je na lavičke nijaká hlavná. Čomu to pripísať?

Neviem to posúdiť, možno tie podmienky majú ženy horšie. Lebo je to tak, že skôr sa myslí na rodinu a povinnosti okolo nej než na profesijné pokračovanie. Basketbal je v tomto zlý, časovo náročný na cestovanie, čo si matka nemôže dovoliť. Väčšinou bývalé hráčky, ktoré by na to aj mali, tak trénujú aspoň deti. Ale teší ma, že malé Slovensko malo v tohtosezónnej ženskej Eurolige až troch trénerov – aj Maroša Kováčika a Štefana Sviteka.

Kolektívy pod vaším vedením nehrali komplikovane, o vás je známe, že „20-sekundový“ basketbal nie je vaša šálka kávy.

Veď v jednoduchosti je krása. Tak do desiatej sekundy by malo prísť zakončenie akcie. Keď príliš špekulujete, znižujete šancu na úspech. Pre divákov je atraktívne, keď má hra tempo.

Ani nijaké zložité nákresy počas oddychových časov. Ak aj teraz sledujeme niektorých koučov, počas time-outov čmárajú hore-dole rôzne kombinácie. Vy nie.

Radšej dám dve-tri úlohy, ktoré by hráčky mohli splniť zodpovednejšie. Ak by som im aj niečo nakreslila, zrejme by to zahrali ináč. Oddychový čas slúži najmä na reštart.

Foto: SITA/Tomáš Benedikovič

Máte v basketbalovom životopise panoptikum úspechov, všetci to vidia, vedia, ale – nesnažia sa od vás odkukať recept?

Ja by som ani nevedela presne pomenovať, v čom to je. Možno v tom, že som variabilná a snažím sa každému družstvu dať niečo iné. V Prahe hráme inak, ako sme hrali v Moskve, vo Valencii. Tie družstvá sú iné. V mojich tímoch bola obrana vždy na vysokej priečke výberu zbraní, čo si veľmi vážim. Vždy sme ju brali ako faktor, čo má rozhodovať zápasy. Počas tých mnohých rokov sa veľmi zmenila, ale vo mne je potrebná prispôsobivosť. Trénerka Hejková je iná ako pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi. Snažím sa držať krok s vývojom. To je jednoznačné. A musím mať v sebe niečo prirodzené a nenaučiteľné. Musím vedieť nájsť ten správny moment, ktorý pomôže družstvu vyhrať, nájsť spôsob, ako s ním komunikovať, zaviazať si hráčky, aby urobili prvé aj posledné. To však nie sú veci, o ktorých by som napísala knižku.

Ani po konci kariéry tak neučiníte?

Už sa o to v minulosti niektorí pokúšali. Nechcem mať nijakú knižku. A aby som ju ešte ja písala – to určite nie… Ani o basketbale nie, nemám to rada. Mňa vždy niekto vyštengroval niečo napísať. O Valencii som raz napísala do novín. Asi dobre, lebo sestra si myslela, že to za mňa urobil redaktor. Normálne som sa urazila. Vraví mi: ‚To si bola ty? Tak prečo nepíšeš?‘ Lebo sa mi nechce, odpovedám jej (smiech).

Keď sa uzavrie kruh, vrátite sa k deťom, ako ste už viackrát avizovali?

Určite, je to také milé. Neviem, dokedy toto vydržím. Predsa len už sama sebe hovorievam: ‚Mám ešte potrebu takto sa nervovať?‘

Pravda je taká, že čím som staršia, tým to viac prežívam. Cítim hrozne veľkú opotrebovanosť, dlhšie zo mňa opadáva stres, po zápasoch si veľmi neoddýchnem, v hlave po záverečnom klaksóne stále hrám. Praha, našťastie, je v tomto dobrá, je tu čo obzerať, kam ísť, od detstva mám k tomuto mestu osobitý vzťah. Behať nemôžem, hrať nemôžem, tak si dám tenisky, veľa chodím. Idem, vrátim sa za štyri hodinky.

Čo povestný temperament – nevyprcháva z vás?

Kdeže, ten zostal, to sa nemení, a preto to môžem stále robiť. Jedna z mojich Američaniek mi raz povedala: ‚Ježííš, tak to mám na tebe rada, tá posadnutosť basketbalom a vášeň, to ma posúva vpred.‘

A stále platí, že nad taktikou špekulujete aj vo vani v rámci rannej toalety?

Zaužívané stereotypy neopúšťam (smiech). Tam si to premyslím, stále to funguje. Ráno som najčerstvejšia, vtedy sa mi najlepšie pracuje.

Ženský kolektív má akiste svoje špecifiká. Riešili ste dajaké kuriózne momenty povedzme z hľadiska disciplíny?

Áno, ale to nie je pre noviny (úsmev). Zažila som veľa kuriozít.

Akú otázku vám počas kariéry kladú najčastejšie?

Ako ma berú muži. Je pravda, že basketbal je chlapský svet. Na začiatku to bolo náročné, ale nikdy som si z toho nerobila ťažkú hlavu.

Odhodlali by ste po rokoch skúseností už viesť aj mužský kolektív?

Nie, ani by som nechcela. Dostala som aj konkrétnu ponuku zo slovenskej extraligy. Dokonca nedávno, dva-tri roky nazad, keď som bola bez práce. Ale na to by som si netrúfla.

Čo rozhodne o dni, keď si poviete, že je koniec s veľkým basketbalom?

Podľa toho, ako sa budem cítiť. Je čoraz ťažšie zmývať stres, roky človek nezastaví. Niekedy si vravím, že už by aj stačilo. Ak by som bola inej povahy, pustila by som to skôr z hlavy, ale mňa to veľmi atakuje. A je to náročné.