Ako vnímate činnosť Ústavu pamäti národa za sedem rokov existencie?
ÚPN vznikol relatívne neskoro, až v roku 2003. Za tých sedem rokov sa podarilo urobiť veľmi veľa práce. Príbeh ústavu hodnotím ako veľmi úspešný. Podarilo sa vytvoriť nezávislú verejnoprávnu inštitúciu, Jej činnosť je široko registrovaná. ÚPN veľmi aktívne vstupuje do odborných diskusií v problematike vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou. Riadne si plní všetky úlohy, ktoré mu ukladá zákon o pamäti národa. Považujem za dôležité, že činnosť ústavu rezonuje v spoločnosti, priniesla slovenským občanom veľa nových poznatkov a v rámci svojich možností prispel k vyrovnávaniu sa s našou minulosťou.
Do povedomia ľudí ÚPN vstúpil tým, že zverejňoval registračné protokoly ŠtB. Aké sú vlastne úlohy ÚPN? To nie je len monitorovať činnosť bývalej štátnej tajnej bezpečnosti …
Zverejnenie registračných protokolov bola záležitosť, ktorá počas prvých rokov existencie ÚPN, asi rezonovala najvýraznejšie. To bolo niečo, čo bolo v tom čase úplne nové, boli to informácie, ktoré dovtedy boli verejnosti neprístupné, takže to vzbudilo veľký záujem verejnosti. Prinieslo to mnoho odhalení, prinieslo to so sebou takisto veľa nepochopenia možno aj preto, že nie každý úplne presne pochopil, čo sa v danej dobe zverejňuje. Ale tak, ako ste povedali, toto nie je jediná dôležitá úloha ÚPN. Tie úlohy jednoznačne definuje zákon. Je to predovšetkým sprístupňovať údaje verejnosti o prenasledovaní. Na základe zákona o pamäti národa, ÚPN sprístupňuje materiály zo svojho archívu verejnosti, čo sú predovšetkým materiály štátnej bezpečnosti. Ďalšou dôležitou úlohou je zverejňovanie údajov o vykonávateľoch prenasledovania. Z hľadiska ÚPN sú to predovšetkým ľudia, ktorí sú spätí s represívnou činnosťou či už za obdobia Slovenskej republiky alebo z povojnového obdobia. Tam sme predovšetkým po roku 2007 urobili veľký kus práce. Zaradili sme stovky dôstojníkov, príslušníkov štátnej bezpečnosti, zrekonštruovali sme činnosť represívnych zložiek, ich štruktúru, vrátane personálnej štruktúry. Takisto zverejňujeme mená najvyšších komunistických funkcionárov. Čo sa týka obdobia spred roka 1945, tak tam takisto poskytujeme údaje o vykonávateľoch prenasledovania, či už to boli velitelia Hlinkovej gardy alebo iní významní predstavitelia, ktorí mali podiel na represívnych činnostiach počas Slovenského štátu. Jednou z úloh zo zákona je spolupráca s Generálnou prokuratúrou a podávanie podnetov na Generálnu prokuratúru. Tej sme poskytli podnety v desiatkach prípadov, kedy došlo priamo k usmrteniu občanov v súvislosti s činnosťou represívnych zložiek komunistického režimu. Takisto zo zákona je našou úlohou poskytovať informácie inštitútom štátnej moci potrebné pre ich činnosť. To sa v našom prípade dotýka predovšetkým vojenského obranného spravodajstva, Národného bezpečnostného úradu, kde tieto údaje slúžia ako podklady pre udeľovanie bezpečnostných previerok. No a v neposlednom rade je to široká škála aktivít, ktoré súvisia so sprístupňovaním našich výsledkov verejnosti. To sú vedecké konferencie, semináre. Usporiadali sme po roku 2007 desiatky vedeckých konferencií, seminárov zameraných na obidve totalitné obdobia. Vydali sme desiatky publikácií, čo tiež explicitne uvádza náš zákon. Vydávame ako jedna z mála historických inštitúcií vedecký štvrťročník – Pamäť národa. Zo zákona takisto máme usporadúvať diskusné fóra, od roku 2008 pravidelne v mesačných intervaloch robíme diskusné večery ÚPN. Je to spravidla posledný štvrtok v mesiaci v spolupráci s poľským inštitútom. Ďalšou vecou sú výstavy, predovšetkým pri príležitosti výročí sme usporiadali viacero výstav. Či to bola výstava k februáru 1948, výstava k augustu 1968. Minulý rok to bola výstava, ktorá bola zameraná na výročie novembrovej revolúcie, ktorú sme usporiadali v spolupráci so Slovenským národným archívom a Slovenským národným múzeom. So SNM sa snažíme pripraviť väčšiu zaujímavú výstavu o dejinách štátnej bezpečnosti.
Je 20 rokov od komunistického režimu tých 20 rokov dostatočných na to, aby sa ten režim dal skúmať z historického hľadiska? Na druhej strane keď to posunieme pred rok 1945, ani tých 60-70 rokov asi nie je príliš veľa, aby sa dalo objektívne skúmať toto obdobie…
So samotným výskumom každej etapy je samozrejme možné začať kedykoľvek. Otázka je, do akej miery je možné výskum uzavrieť, do akej miery ho možno považovať za komplexný. Samozrejme je to otázka aj do budúcnosti. My v súčasnosti považujeme za dôležité už na začiatku podchytiť dokumentačne a vedecky vyhodnocovať materiály, ktoré v súčasnosti sú k dispozícii. Ale určite tento proces, netreba si robiť nejaké ilúzie, že skončí čoskoro. Výskum bude pokračovať, pohľady na to môže byť rôzne, môžu sa časom istým spôsobom modifikovať. Je to otázka aj pre budúcnosť. Výskum žiadnej historickej problematiky nemožno nikdy považovať za úplne skončený, takže teraz už ubehlo 20 rokov od pádu komunistického režimu, čo už je akási psychologická hranica, za ktorou už naozaj udalosti sa skôr stávajú dejinami ako prítomnosťou, hoci naďalej ovplyvňujú aj súčasné dianie a naše životy. Ale už je určite čas, aby sme sa na to vedecky výrazne zamerali.
Prečo je dôležité pre národ poznať svoju minulosť? Vysporiadať sa s ňou? Mať takýto ústav?
Poznanie minulosti je kľúčová záležitosť. Dnes už je zrejmé, že nie je to len vecou nejakého suchého vedeckého výskumu bez nejakého vplyvu na náš život, ale žijeme v nejakom svete, v nejakej dobe, ktorá sa vyvíja a keď už hovoríme o tých totalitných režimoch, to sú myšlienky, ktoré dodnes nemožno považovať za úplne mŕtve, plne odsúdené. Vždy existujú možnosti, že sa to v tej alebo v onej podobe akýmsi spôsobom môže vrátiť, aj keď samozrejme to považujeme dnes možno za nepravdepodobné alebo si to ani nevieme predstaviť. To poznanie minulosti možno navodzuje aj možnosť akéhosi poučenia sa z minulosti. Hoci nie je celkom isté, či sa ktorákoľvek doba, ktorákoľvek spoločnosť dokáže úplne poučiť z chýb a zločinov z doby minulej alebo doby minulosti. Ale myslím, že je úplne jednoznačné, že minulosť potrebujeme poznať aj pre náš život a pre našu budúcnosť.
Náš národ, ako keby sa nedržal toho príslovia, že múdry sa učí na chybách iných. Vždy si chceme niečo vyskúšať skôr na sebe. Platí to aj v prípade totalitných režimov. Otázka je, či sa vlastne aj z tých vlastných chýb dokážeme poučiť?
To je práve na tom najhoršie, že nielenže sa nedokážeme vždy poučiť z chýb iných, ale zvyčajne sa nedokážeme poučiť ani z našich vlastných chýb a je to vidno aj v našich dejinách. Tie chyby opakujeme a niekedy ešte v horšej podobe. No to ale neznamená, že nemusíme urobiť všetko preto, aby k tomu poučeniu prišlo.
Za bývalého režimu bol takmer v každej rodine niekto členom komunistickej strany. Boli to ľudia viac menej aktívni, viac menej dobrovoľne do strany vstupovali, čiže komunistický režim rozdeľoval rodiny. Je potrebné, aby to vlastne rozdeľovalo rodiny aj dnes?
Toto vôbec nie je cieľom našej práce, aby sme rozdeľovali rodiny, aby sme hovorili ten je zlý, s tým nemajú mať jeho rodinní príslušníci nič spoločné.
Moja otázka vyplýva z toho, že keď ÚPN zverejňoval protokoly ŠtB, tak práve to rozdeľovalo a dosť rozčeslo na niekoľko rokov našu spoločnosť.
To je dané tým, že tieto materiály sú veľmi čerstvé. Je úplne prirodzené ak si v ktorejkoľvek spoločnosti, ktorá zažila niečo podobné, ako zažila naša spoločnosť, určite čas bude hrať svoju úlohu a nemyslím si, že toto nejakým výraznejším spôsobom rozdeľuje rodiny. To, že rozdeľuje istým spôsobom spoločnosť, to je dané skôr tým, že naozaj veľká časť spoločnosti a nesúvisí to priamo s tým, či mali rodinných príslušníkov v komunistickej strane alebo nemali, ale časť obyvateľov do dnes vníma toto obdobie s istou nostalgiou, so spomienkami na život, ktorý sa im možno z dnešného pohľadu zdá lepší, ľahší, ako ten súčasný. Ale naozaj toto je vec, ktorú vyrieši čas.
Nadviažem na to, čo ste povedali, že jednou z úloh ÚPN je podávať podnety na Generálnu prokuratúru. Aká je úspešnosť týchto podnetov?
Podali sme po roku 2007 niekoľko podaní. To základné podanie bolo pre usmrtenie občanov na hraniciach. Boli aj ďalšie podania, spolu to bolo približne 50 prípadov. Začalo sa trestné stíhanie vo viacerých prípadoch, napríklad v prípade zavraždených na hraniciach sa začalo 37 trestných stíhaní. Žiaľ ani v jednom prípade doposiaľ neprišlo k nejakému súdnemu procesu alebo priamo k podaniu obžaloby.
Tieto stíhania bežia alebo boli zastavené?
Niektoré bežia, niektoré boli zastavené. My žiaľ narážame na isté problémy v spolupráci s Generálnou prokuratúrou. GP by podľa zákona o pamäti národa mala zriadiť priamo tím, ktorý by mal s nami spolupracovať na týchto podaniach. Skutočnosť je momentálna taká, že podľa Trestného poriadku my nemusíme byť ani vyrozumení o výsledkoch našich podaní. Častokrát máme problém dopátrať sa, v akom stave sú jednotlivé podania.
Tieto podania smerovali proti vojakom, ktorí stáli na hranici na čiare, alebo proti ich veliteľom?
Tieto podania boli spracované veľmi komplexne. Bola to naozaj veľmi náročná práca zhromaždiť všetky relevantné dokumenty. Zhromaždili sme mená a to od tých, čo stáli na hraniciach až po ľudí, ktorí boli zodpovední na najvyšších pozíciách, vrátane straníckych pozícií. Toto sme všetko predložili GP a už je teraz na nich, akým spôsobom vyhodnotia tieto veci.
Ako je to v Čechách?
V Česku je situácia trošku iná. Existuje tam Ústav pre štúdium totalitných režimov, ktorý podobne ako náš ústav nemá žiadne vyšetrovacie právomoci, čo je napríklad rozdiel oproti podobnému ústavu, ktorý existuje v Poľsku. V Česku však existuje úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu, ktorý tam existuje už dlhé roky a ten viacero káuz vyšetril.
U nás je problém čo? Premlčanosť tých skutkov?
Dnes už v podstate všetky tieto skutky sú premlčané s výnimkou zločinov proti ľudskosti. My sme sa práve preto snažili, aby sa tie zločiny na hraniciach, kde naozaj išlo o likvidáciu desiatok nevinných ľudí, aby sa posudzovali, ako zločiny proti ľudskosti.
Takže demokratickí predstavitelia vlastne kryjú vykonávateľov ohavností totalitného režimu? Kryjú v tom zmysle, že vlastne sme nevytvorili legislatívne prostredie, aby páchatelia neprávosti z minulosti boli potrestaní.
Možno to nie je ani úplne snaha kryť nejaké zločiny z minulosti, skôr je to tá obľúbená téza o hrubej čiare, že komunistický režim skončil, tie neprávosti sa diali, to sa pripúšťa to sa deklaruje aj v právnej rovine, ale spravme za tým čiaru, ďalej sa tým nezaoberajme, pozerajme do budúcnosti. Myslím, že to je postoj, ktorý je veľmi prítomný v našej spoločnosti a to počas celých posledných 20 rokov.
Ak by som sa mal vžiť do situácie ľudí, ktorí pod komunistickým režimom trpeli. Nie je to strašné, že obete, ich súrodenci alebo ich rodinní príbuzní nemôžu vedieť, kto je trýzniteľom, alebo vrahom ich priateľov, známych a príbuzných?
Samozrejme, to sú traumatizujúce záležitosti pre všetkých ľudí, ktorých sa to dotklo. To sú práve tie obete, ktoré my pri našej práci máme v prvom rade na mysli a ktorým sa snažíme akýmkoľvek spôsobom im pomôcť. Či už je to z hľadiska poskytovania informácií, vyhľadávania informácií. Čo môžeme v tejto veci urobiť, to je naozaj tieto veci zdokumentovať, popísať, môžeme ich posunúť na GP.
My máme v dejinách aj iné obdobia totalitných režimov. Práve kritici vám vyčítajú, že ÚPN sa venuje viac Slovenskému štátu ako komunistickým dejinám a nielen venuje Slovenskému štátu, ale že skôr ho vyzdvihuje, alebo ospravedlňuje.
Ono to vychádza skôr z takých subjektívnych pocitov jednotlivých ľudí alebo možno priorít, či je pre nich podstatnejšie to alebo ono. No my sa každopádne venujeme obidvom týmto obdobiam. A nie je pravda, že sa nesnažíme popisovať represívne pôsobenia počas SR v rokoch 1939 – 1945. V tejto veci sme urobili naozaj veľký kus práce. Spomeniem len veľký projekt osudy slovenských Židov, kde sme sa ako prvá inštitúcia vôbec sa začala kompletne zaoberať problematikou arizácií. Zverejnili sme zoznam arizovaných podnikov spolu s menami arizátorov. Pokračujeme v ďalšej fáze tohto projektu z hľadiska poľnohospodárskeho majetku. Na budúci rok napríklad pripravujeme veľkú konferenciu o protižidovskej legislatíve na Slovensku a v Európe a mapujeme aj represívne zložky SR, či už to bola Hlinkova garda, kde sme zverejnili aj mená župných a okresných náčelníkov a pokračujeme aj na nižšie úrovne. Hlinkova mládež. O tomto všetkom sme vydali monografie, pripravili sme veľkú konferenciu o perzekúciách na Slovensku počas vojnového obdobia, vydali sme o tom takisto knihu. Čiže možno sme v tomto urobili viac, ako iné historické inštitúcie, ktoré by sa tomu mali tiež venovať a ktoré nás možno dnes aj kritizujú, hoci za nimi zďaleka nie je toľko práce, ako je za našou inštitúciou. No a čo sa týka toho povojnového obdobia, tak to je pre nás kľúčová záležitosť. Trvalo by veľmi dlho, keby som vymenoval, čo všetko sme urobili pre výskum komunistického režimu. Spomeniem iba veľký projekt o dejinách štátnej bezpečnosti, ktorý nielen mapuje jednotlivé štruktúry, mapuje personálne obsadenie zložiek štátnej bezpečnosti. Ale našim cieľom je spraviť aj úplne komplexný obraz dejín štátnej bezpečnosti v podobe monografií, v podobe vedeckých konferencií. Takisto mapujeme štruktúry Komunistickej strany Slovenska, venujeme sa kolektivizácii, veľký výskum sme urobili v oblasti prenasledovania cirkvi počas komunistického režimu.
Prenasledovaní oboma totalitnými režimami majú dnes už svoj vek. Dokáže ÚPN zachytiť ich svedectvá čo zažívali vo väzeniach?
To sú naozaj veci, ktoré si uvedomujeme. Tí ľudia odchádzajú, každý mesiac zomrie niekoľko bývalých politických väzňov. Je teraz najvyšší čas zaznamenávať ich svedectvá. Presne toto robíme v našom referáte Oral history, kde zaznamenávame systematicky na filmové záznamy svedectvá ľudí, ktorí boli postihnutí či už komunistickým režimom alebo boli postihnutí nacizmom. Uchovávame tieto záznamy, sú to stovky svedectiev, ktoré máme zaznamenané a ktoré aj následne využívame pre našu ďalšiu prácu, či už pre tvorbu dokumentárnych filmov alebo pre vedecký výskum. Práve aj tvorba dokumentárnych filmov je niečo, čo sa snažíme robiť napriek veľmi skromným podmienkam a častokrát tým nahrádzame aj úlohy iných inštitúcii, ako je STV, kde sa tomu nevenuje taká pozornosť, aká by bola potrebná. Takže zaznamenávanie svedectiev je veľmi dôležitá vec.
Bude aj nejaký konkrétny dokument z takéhoto zaznamenávania výpovedí v televízii?
Natočili sme niekoľko filmov, možno 10-12 filmov, na rozličné témy. Spomeniem svedectvá ľudí, ktorí prežili sovietsky gulag. Úplne najnovší film, ktorý bude mať premiéru na budúci mesiac je film o obetiach komunistického režimu z prostredia skautov. Natočili sme film ako Jáchymovské peklo, takisto film týkajúci sa židovských perzekúcií. Tých filmov je naozaj viac, viaceré z nich odvysielala už aj STV a zahraničné televízie.
Koľko dnes má ÚPN ľudí?
Dnes je to okolo 75 ľudí.
To sú interní zamestnanci?
Interní zamestnanci.
A stačí to na tú činnosť, ktorú ústav vyvíja alebo by mal plniť?
Musíme žiaľ vychádzať z tej finančnej situácie, ktorá momentálne existuje. Úlohy, ktoré som vymenoval, sú naozaj veľmi široké. Treba povedať, že by sme určite potrebovali oveľa väčší počet pracovníkov, zvlášť keď zoberieme do úvahy, že počet ľudí, ktorých zamestnáva ÚPN je iba zlomkom počtu ľudí, ktorí pracujú v obdobných inštitúciách v zahraničí. Či už je to ČR, Poľsko alebo Nemecko. Napriek tomu si myslím, že aj s týmto počtom pracovníkov dokážeme plniť úlohy, ktoré nám zákon ukladá a to predovšetkým vďaka obrovskému zanieteniu pracovníkov, ktorí naozaj to neberú iba ako nejakú svoju prácu, zamestnanie, ale v mnohých prípadoch ako naozaj životné poslanie.
Aj vás sa dotýka šetrenie, ako ostatných štátnych organizácii?
Žiaľ, napriek našej snahe tomu zabrániť, sa nás dotklo šetrenie. Museli sme znížiť stavy pracovníkov v dôsledku požiadavky zníženia prostriedkov na mzdy o 10%. Takže toto tiež neovplyvní pozitívne našu prácu a mne je osobne veľmi ľúto, že takéto niečo sa stalo, obzvlášť keď sa v programovom vyhlásení vlády objavila formulácia, že vláda bude podporovať inštitúcie, ktoré sa venujú vyrovnávaniu sa s totalitnou minulosťou.
Keď ste spomenuli programové vyhlásenie vlády a realitu, to znamená, že necítte podporu vládnej moci pre svoju prácu?
Podpora sa objavila v deklaratívnej rovine, v rovine finančnej sa žiaľ neobjavila. Je pravda aj to, že sa objavujú aj hlasy spochybňujúce našu prácu, čo je mne osobne veľmi ľúto, možno to vychádza naozaj iba z nedostatočnej znalosti našej činnosti.
Hovorí sa dokonca, že sa má otvárať a zmeniť zákon, ktorým by vás mohol parlament odvolať, alebo zvoliť nového predsedu správnej rady.
Po zmene vlády sa ukázala naozaj skutočnosť, že v každej vládnej moci existuje vždy určitá snaha, určité pokušenie úplne aj personálne ovládnuť inštitúcie, u ktorých je to čo i len trošku možné, dosadiť tam svojich nominantov, presadzovať cez nich svoje zámery. To je asi prirodzené, len každá múdra vláda by mala asi odolať tomuto pokušeniu, ktoré je obzvlášť nebezpečné hlavne v prípade inštitúcie ako je ÚPN, kde práve zákon, ktorý bol prijatý v roku 2002 aj s tými personálnymi ustanoveniami sa snažil práve garantovať to, aby ÚPN bol nezávislou inštitúciou, aby nebol závislý na zmenách vlády, na rôznych nomináciách, ktoré s tým súvisia. Verím, že vláda rozumne zváži, že by zmena zákona nebola ani v prospech súčasnej moci, pretože akonáhle sa vedenie ÚPN a teda nehovorím len o mne, ale o správnej rade, o dozornej rade, ak sa títo ľudia stanú iba akýmisi kedykoľvek odvolateľnými bábkami v rukách vlády, tak aké môže byť potom renomé takejto inštitúcie a aká môže byť vážnosť takéhoto ústavu v spoločnosti, keď to má byť nezávislý ústav, nezávislá inštitúcia?
Prečo potrebujeme, aby ten ústav bol nezávislý? Prečo je dôležitá nezávislosť ÚPN?
ÚPN má svoj archív, v ÚPN sa nachádzajú najrôznejšie informácie, kde sú plne prirodzené snahy aj z politických síl, z politických garnitúr, tieto informácie využiť pre svoj prospech alebo využiť proti svojmu protivníkovi.
Vy ste boli politickým nominantom SNS.
Áno, takisto správna rada, dozorná rada je v zásade zložená z nominantov, či už parlamentu, alebo vlády, alebo prezidenta. Tá nezávislosť má byť garantovaná práve tým širokospektrálnym zložením týchto orgánov. Aj tým, že každé tri roky sa polovica správnej rady obmieňa novými nominantami, novými členmi. Ja si myslím, že v priebehu môjho pôsobenia na čele ÚPN som jednoznačne preukázal svoju nezávislosť a svoju snahu budovať túto inštitúciu, ako inštitúciu nezávislú, ktorá dokáže odolávať všetkým tlakom, vrátane tlakom zo strany politických strán.
Boli také tlaky?
Vieme, že v roku 2008 sa objavili aj snahy o likvidáciu ÚPN. Bolo to veľmi ťažké obdobie a ÚPN prežil aj tieto snahy a sme pripravení prežiť aj akékoľvek podobné snahy v budúcnosti od budúcich vlád.
Keďže ste nominant SNS máte vzťah s SNS, s jej predsedom Jánom Slotom?
Ja som sa stal nominantom poslaneckého klubu SNS na základe odbornej nominácie zo strany Matice slovenskej, keďže som bol vedeckým pracovníkom, historikom v Matici slovenskej, pričom pred tým som pôsobil aj v Historickom ústave SAV. Nebol som tam nominovaný ako nejaký predstaviteľ straníckych štruktúr. Takže tak, ako som to bral od začiatku, takto beriem aj teraz , ako moje odborné poslanie.
Zhováral sa Radovan Pavlík
