Keď ráno o siedmej zapína pec, väčšina ľudí ešte len vstáva z postele. On už má pred sebou zoznam zosnulých, ktorí čakajú na svoju poslednú cestu. Pálič Ondrej Krchman v banskobystrickom krematóriu pracuje medzi životom a smrťou už 29 rokov.
„Ak sa človek narodí, musí počítať s tým, že raz aj zomrie,“ hovorí pokojne. Vykonáva totiž poslanie, o ktorom väčšina ľudí vie prekvapivo málo a preto v spoločnosti koluje o krematóriách mnoho mýtov. Od predstáv o „viacnásobných“ kremáciách až po legendy o tom, čo sa deje v peci.
Napriek desiatkam tisíc spopolnení hovorí, že sú momenty, ktoré si človek jednoducho neprivykne. A predsa práve táto práca ho naučila jednu z najdôležitejších lekcií o živote: že ho netreba premrhať. Rozprávali sme sa s mužom, ktorý sa denne stretáva so smrťou, no napriek tomu v sebe nesie prekvapivo veľa pokoja, humoru a nadhľadu.
Ako ste sa dostali k práci v krematóriu?
K práci v krematóriu som sa dostal v roku 1997 keď som pracoval na mestskej polícii v Banskej Bystrici. Otec môjho kolegu pracoval ako rečník a on ma oslovil či nemám záujem vyskúšať prácu páliča, nakoľko sa im uvoľnilo miesto. Chvíľu som rozmýšľal ale nakoniec zvedavosť zvíťazila. Zaujímalo ma, ako to vlastne všetko prebieha.
Čo všetko táto práca obnáša na každodennej báze?
Môj pracovný deň začína ráno o 7.00. Po príchode do krematória sa prezlečiem, skontrolujem počty zosnulých, zapnem kremačnú pec a na manipulačnom vozíku prepravím z chladiaceho zariadenia ku kremačnej peci zosnulého podľa jedinečného identifikačného čísla, ktoré mu bolo pridelené pri príjme. Spopolnenie jedného tela trvá približne hodinu a pol, takže počas pracovnej zmeny stihnem 6-8 spopolnení.
Extrémna práca za extrémne peniaze: Na ropnej plošine niet kam ujsť, požiar znamená istú smrť - FOTO
V priebehu jednotlivých kremácií prijímam od pohrebných služieb ďalších zosnulých. Zapisujem ich údaje do knihy príjmov, označujeme ich identifikačným číslom aby nedošlo k zámene. Počas pracovných dní u nás prebiehajú aj posledné rozlúčky, tak zabezpečujem aj prípravu zosnulých na smútočný obrad, napr. vystavenie pred obradom, ak si to želajú pozostalí, pomáham pri aranžovaní kvetinových darov v obradnej sále a nakoniec umiestnim rakvu do obradnej sály.
Čo si ľudia najčastejšie neuvedomujú o práci v krematóriu? Aké mýty vás sprevádzajú?
Ľudia o práci v krematóriu vedia veľmi málo. Veľakrát som sa stretol s názorom, že sa spopolňuje po viac zosnulých naraz, čo v skutočnosti nie je možné, pretože technológie a postupy na kremačných zariadeniach to neumožňujú. Tak isto som veľakrát počul, že sa zosnulý v peci posadí a podobne, čo samozrejme tiež nie je pravda. Ďalším mýtom je, že sa popol zosnulých zmiešava, ale to tiež nie je pravda. Po každom spopolnení sa pec vyčistí. Po vychladnutí popola sa tento dáva do prístroja, ktorý sa nazýva „kremulátor“, kde sa popol rozomelie na úplne jemný prach. O tých mýtoch by sa dalo rozprávať veľmi dlho.
Je niečo, čo vás aj po rokoch práce dokáže prekvapiť alebo zasiahnuť?
Je už asi málo vecí ktoré by ma vedeli prekvapiť v rámci mojej práce, jediné s čím sa doteraz ťažko vyrovnávam je smrť malých detí. To ma dokáže rozhodiť dodnes. Našťastie ich nie je veľa.
Ako vyzerá moment, keď k vám privezú telo? Ako prebieha celý proces?
Telá k nám prinášajú len pohrebné služby, a to z celého bývalého stredoslovenského kraja. Každý zosnulý musí byť v rakve, musí mať potrebné dokumenty (list o prehliadke mŕtveho, poprípade pas mŕtveho, súhlas prokurátora ak je potrebný…). V prijímacom priestore je kamera so záznamom, kde sa každá truhla musí pod tou kamerou otvoriť a zosnímať obsah truhly. Potom telo zaevidujem a označím identifikačným číslom. Telo sa potom ukladá do chladiaceho zariadenia a čaká, kým príde na rad.
Všímate si pri tejto práci aj príbehy zosnulých?
Túto prácu vykonávam už takmer 30 rokov, tak príbehy tých zosnulých už tak veľmi nevnímam. Určite pri niektorých sa pozastavím, hlavne ak ide o mojich známych, blízkych a pod. Na začiatku kariéry ma to určite zaujímalo viac, ale po tých rokoch si myslím, že tie príbehy sa opakujú, ale napriek tomu mám úctu a rešpekt voči každému jednému zosnulému.
Ako sa k vašej úlohe stavia rodina nebožtíkov?
Do kontaktu s rodinami ja veľmi neprichádzam, ale zatiaľ mi nikto nepovedal, že by som bol bezcitný. Ja sa však veľakrát tak cítim, pretože sa so smrťou stretávam denne a môj pohľad na smrť je už trochu iný. Beriem ju ako neoddeliteľnú súčasť života. Ak sa niekto narodí, musí počítať s tým, že aj zomrie. Tak to jednoducho je na tomto svete zariadené.
Dokáže pracovník krematória oddeliť prácu od emócií?
Je určite potrebné oddeľovať prácu a bežný život a mne sa to dúfam darí, a je pravda, že niektoré príbehy sa ma aj po toľkých rokoch dokážu dotknúť.
Ako reagujú ľudia, keď im poviete, čo robíte?
Reakcie na moju prácu sú rôzne. Stalo sa, že keď sa niekto dozvedel kde pracujem, odmietol mi podať ruku a pod. Takých je však určite menej. Viac sa stretávam so záujmom ľudí, chcú vedieť ako to celé prebieha, aká je teplota v peci, koľko spopolnení denne sa robí a pod. Nakoľko ma táto práca baví, rád ľuďom všetko vysvetlím, popíšem, poprípade ukážem. Zaujímam sa aj o históriu pochovávania a kremácií aj o najnovšie trendy v tejto oblasti.
Opakujú sa niektoré situácie – veci v rakvách či zvláštne požiadavky?
Čo sa týka vecí, ktoré dávajú do rakiev, je to u nás dané tradíciami a vierou. Sú to hlavne veci, ktoré mal zosnulý rád – kniha, okuliare, cigarety, mince pre prevozníka do sveta mŕtvych, obrázky… Ale už sa mi stalo, že dali do truhly aj sprej, náboj a pod., a to bolo dosť nepríjemné.
Existujú aj úsmevné alebo absurdné momenty?
Práca v krematóriu je dosť ťažká tým, že stretávate len smutných ľudí, ale kolektív v ktorom pracujem sa to snaží kompenzovať. Keď príde niekto cudzí do krematória, a nemyslím tým pozostalých, ale nejakú návštevu, tak sú prekvapení ako je u nás veselo. Snažím sa brať veci s nadhľadom, s humorom a neprežívať všetko príliš vážne. Aj v tejto profesii sa nájdu humorné momenty:
- starší pán si pomýlil deň pohrebu manželky, prišiel o deň skôr a bol prekvapený, že nikto neprišiel;
- vnuk chcel, aby som starému otcovi vytrhol tri zlaté zuby;
- pozostalí boli prekvapení, prečo nie je vystavené telo muža, ktorého našli po roku a pol v lese (boli len kostrové pozostatky).
Takýchto absurdít je v tejto práci až-až.
Čo vás smrť naučila o živote?
Smrť ma naučila, že sa jej netreba báť. Ona raz príde za každým z nás. Skôr alebo neskôr.
A viem, že smrť je jediná vec na svete ktorá je spravodlivá. Týka sa všetkých, bohatých aj chudobných, zlých aj dobrých.
Premýšľate viac o tom, ako žijete svoj život? Čo podľa vás ľudia najviac ľutujú?
Život treba žiť naplno kým vládzeme. Ja si myslím, že ľudí najviac mrzí, keď niečo nestihnú urobiť, alebo nemali odvahu niečo spraviť. Nemalo by ich trápiť, že niečo spravili zle. Sme ľudia, každý sa mýli a robí chyby. Jediná, kto nerobí chyby a ide si za svojím, je tá spomínaná pani „smrť“. Neomylná a pre všetkých rovnako pripravená.
