BRATISLAVA 29. januára (WEBNOVINY) – Iba niekoľko ľudí ľutovalo, keď v júni minulého roka skončila vláda zložená z ľavicových populistov a nacionalistov na čele s Róbertom Ficom, píše týždenník The Economist v článku „Osamelá tigrica“.
Mnoho občanov naopak vítalo nástup absolventky prestížnej univerzity v Oxforde, sociologičky, prvej ženy na Slovensku, ktorá získala profesúru v odbore sociológia a bývalej ministerky II. Dzurindovej vlády Ivety Radičovej. Stredopravá populárna politička mala priniesť zmenu politickej kultúry, ekonomického smerovania krajiny a vzťahov so zahraničím. Avšak po šiestich mesiacoch sa politická podpora jej vlády zmenšuje a inteligentná slovenská premiérka sa dostáva do politickej izolácie doma aj v zahraničí, konštatuje The Economist.
Týždenník pripomína predvolebnú kampaň Radičovej, keď zabodovala na východe Slovenska svojimi deväťeurovými topánkami, ktoré mali symbolizovať jej blízkosť k obyčajným ľudom a snažila sa ostro kontrastovať s elitárstvom a majetkovým exhibicionizmom jednotlivých predstaviteľov z obdobia Ficovej vlády.
The Economist ocenil tiež snahy o transparentnosť súčasnej politiky, boj s korupciou a vyhýbanie sa neprehľadným štátnym zákazkám. Zdôrazňuje najmä zavedenie povinnosti zverejňovať všetky zmluvy o verejnom obstarávaní na internete, čo predchádzajúci kabinet nedokázal a v susednej Českej republike je tento proces značne problematický. Radičovej kabinet si zakladá na vláde zákona, obnovení dôvery súdnictva, fiškálnej zodpovednosti a náprave reputácií Slovenska v zahraničí ako silného stredoeurópskeho tigra, dopĺňa týždenník.
„Problém Ivety Radičovej predstavujú jej politické možnosti, ktoré nemusia zodpovedať úrovni jej vízií. Premiérka nie je predsedom svojej strany,“ všíma si The Economist a upozorňuje, že jej stranícky šéf Mikuláš Dzurinda je zároveň ministrom zahraničných vecí v súčasnom vládnom kabinete. The Economist nezabudol pripomenúť neúspešnú voľbu generálneho prokurátora.
Problémy má premiérka aj v pravicovej koalícii, čo The Economist ilustruje na príklade jesennej voľby generálneho prokurátora,kedy Radičová dokonca ponúkla aj svoju funkciu v prípade nejednotného hlasovania vládnej koalície, ktoré by mohlo znamenať aj opätovné zvolenie Dobroslava Trnku za šéfa prokuratúry.
Počas hodnotenia doterajšieho vládnutia „Osamelej tigrice“ The Economist pripomína aj jeho najkontroverznejšie zahranično-politické rozhodnutie: Odmietnuť pôžičku pre Grécko. „Toto rozhodnutie nemusí byť ani tak Radičovej voľbou, ale súčasného ministra financií a autora liberálnych ekonomických reforiem na Slovensku spred desiatich rokov Ivana Mikloša,“ píše The Economist.
Článok na záver upozorňuje, že Iveta Radičová s obľubou cituje svojho zosnulého učiteľa a významného britského sociológa Ralfa Dahrendorfa, ktorý tvrdil, že ,,sociológia je kritické pochopenie stavu spoločnosti“. Avšak premiérka Radičová zisťuje, že je ľahšie definovať problémy v spoločnosti, ako ich aj vyriešiť, uzatvára The Economist.
„Pre systémový boj proti korupcii, resp. vyššiu transparentnosť v práci štátu, to bol na Slovenskou výborný polrok, jeden z najlepších za posledných 10 rokov,“ uviedol pre portál SITA.sk analytik Transparency International Slovensko (TIS) Gabriel Šípoš.
Šípoš oceňuje najmä schválenie povinného zverejňovania zmlúv a faktúr, zavedenie povinných elektronických aukcií od 1. januára (a aj dobrovoľné zavádzanie vo viacerých štátnych podnikoch, napr. v rezortoch školstva, dopravy, armády, v Lesoch SR, v Železničnej spoločnosti SR, atď.),
otvorenie súdnictva verejnej kontrole (výber sudcov, majetkové priznania, disciplinárne senáty), zavedenie vyššej transparentnosti pri prideľovaní dotácií.
Vyzdvihol tiež návrat kabinetu k „partnerskému, nie nepriateľskému, postoju k médiám a mimovládnym organizáciám, ktoré na prešľapy politikov upozorňujú,“.
Poukazuje však, že hlavné neúspechy vláda zaznamenala v reforme represívnej zložky štátu – v nezvolení generálneho prokurátora, ktorý by efektívne riešil aj závažné politické kauzy. „Viaceré nepolitické funkcie v štátnej správe, či v štátnych podnikoch neboli obsadzované výberovými konaniami, ale stranícky. Zlyhaním je aj pomalé a často nedostatočné vyvodzovanie zodpovednosti v kauzách vlády (Hayekovci, Uhliarik a kategorizácia, atď.),“ konštatoval pre Webnoviny.sk Šípoš.
Podľa TIS do stratena smerujú kauzy financovania politických strán, ktoré z dostupných informácii „vyzerajú veľmi podozrivo, čo opäť raz šíri dojem, že na politikov neplatí celkom rovnaký zákon ako na ostatných. Hoci tu samozrejme už vláda nemá veľký vplyv, ide o súdy a prokuratúru,“ zhodnotil na záver Gabriel Šípoš z Transparency International Slovensko.
Iveta Radičová je prvou ženou v histórii Slovenska, ktorá vedie vládu a druhým slovenským premiérom bez komunistickej minulosti. Radičová vstúpila do politiky počas druhej Dzurindovej vlády, keď sa po odchode Ľudovíta Kaníka stala ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny. Dovtedy známa sociologička a nestraníčka postúpila na vrcholné pozície SDKÚ-DS. Ako ministerka zmiernila rétoriku, hovorila viac o rodine, sociálnom súcitení a novelizovala niektoré reformné zákony Kaníka, ktoré vyvolali odpor veľkej časti obyvateľstva.
Do boja o prezidentské kreslo v roku 2009 vstúpila po dlhšom váhaní. Nominovala ju najsilnejšia opozičná strana SDKÚ-DS bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu s podporou KDH, SMK a mimoparlamentnej OKS. Snažila sa prezentovať ako občianska kandidátka, preto vyzbierala aj potrebné podpisy. Strany, ktoré ju nominovali, sa na jej kampani priamo nezúčastnili. Problémy malo najmä KDH pre nesúhlas s Radičovej názorom na právo ženy na interrupciu. Voličov oslovovala skôr cez umelcov a iné verejne známe osobnosti. V prezidentských voľbách neuspela, no získala takmer milión voličských hlasov.
Iveta Radičová sa narodila 7. decembra 1956 v Bratislave. Je profesorkou sociológie, ako hosťujúci profesor pôsobila na univerzitách v USA, Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, Rakúsku, bola expertkou Európskej komisie pre sociálnu politiku. Študovala na bratislavskej Univerzite Komenského (UK), kde si urobila doktorát (PhDr), neskôr docentúru a profesúru. Titul PhD získala za prácu v Slovenskej akadémii vied. Postdoktorandské štúdium absolvovala na Oxfordskej univerzite.
Ako sociologička publikovala niekoľko prác o sociálnej politike na Slovensku a v Československu po páde socializmu, o sociálnom poznaní, životných stratégiách Slovákov, bola spoluautorkou štúdie o zdraví, práci a dôchodku. Po roku 2000 sa venovala sociálnej problematike Rómov a sociálnej ochrane v SR. Aj ako poslankyňa parlamentu učila na Katedre sociálnej práce UK. Koordinuje viaceré výskumné projekty.
Radičová nebola členkou KSČ, po novembri 1989 bola dva roky vo Verejnosti proti násiliu (VPN). Jej politická angažovanosť bola v tieni manžela, humoristu Stana Radiča. Do politiky priamo vstúpila po jeho náhlej smrti. V roku 2006 prijala ponuku na členstvo v SDKÚ-DS, kde je jednou z podpredsedov. S manželom má dcéru, žije v Novej Dedinke v okrese Senec.
Iveta Radičová stavila v kampaniach pred prezidentskými a parlamentnými voľbami na čistú minulosť. Vo verejnosti sa spájala s kauzami podozrenia zo zneužitia verejných peňazí, keď bola výkonnou riaditeľkou Nadácie S.P.A.C.E. – Centra pre analýzy sociálnej politiky, a hlasovaním za kolegyňu Tatianu Rosovú, po ktorom sa vzdala poslaneckého mandátu.
Podozrenia z možného zneužitia verejných peňazí sa objavili pred parlamentnými voľbami v roku 2006. Radičovej vyčítali, že dostala od predchodcu Kaníka dotácie a nadáciu riadila až do nástupu do funkcie ministerky. Radičová sa funkcie v nadácii vzdala v júni 2005, keď sa stala riaditeľkou Sociologického ústavu SAV. Vedenie nadácie prevzala jej dcéra. S.P.A.C.E. a spoločnosť Autisti pod vedením niekdajšej Radičovej poradkyne Kataríny Sabovej mali údajne za verejné peniaze podporovať bývalého starostu bratislavského Ružinova a podpredsedu SDKÚ-DS Pavla Kuboviča, keď rozposielali 3 400 domácnostiam v Ružinove dotazníky so sprievodným listom Kuboviča a Sabovej, kde sľubovali zlepšenie sociálnych služieb, písala vtedy Pravda. Vo voľbách kandidovala aj Radičová. Po nástupe R. Fica Nadácia S.P.A.C.E. odstúpila od zmluvy s ministerstvom práce, čím sa vzdala štátnej dotácie na svoje projekty a podala žalobu za osočovanie. Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Viera Tomanová sa nakoniec v auguste minulého roka neziskovke S.P.A.C.E. verejne ospravedlnila za to, že ju nepravdivo obvinila z klientelizmu.
