Folklór a hudobné nástroje ho formovali už od detstva. Východniar telom i dušou, jeden z najväčších propagátorov rusínskej kultúry. Ondrej Kandráč.
BRATISLAVA 16. októbra (WBN/PR) – Ste jeden z najznámejších spevákov rusínskych piesní, ale zároveň je o vás známe, že nie ste z celkom rusínskeho prostredia. Vo vašom repertoári je však obrovské množstvo rusínskych piesní a aj rusínčinu ovládate tak bravúrne, že ľudia vás prirodzene pokladajú za Rusína. Kedy ste sa prvýkrát stretli s týmto jazykom?
Môj kontakt s rusínčinou a Rusínmi bol spontánny. Vyrastal som v obci Krásna Lúka v sabinovskom okrese. Je to hraničná obec medzi Rusínmi a Šarišanmi. Za Krásnou Lúkou – smerom na Starú Ľubovňu – už celkom prevažuje rusínske, goralské a dokonca i nemecké obyvateľstvo. Otec bol učiteľ, mama hospodárka v škole. Obidvaja sa venovali folklóru, otec hral na akordeóne, viedol detské folklórne súbory a venoval sa i etnografii. Zbieral ľudové piesne, zvyky a silno ovplyvnený svojím učiteľom Jánom Lazoríkom precestoval na trabante celé severovýchodné Slovensko. Všade hľadal, zapisoval a nahrával nádherné piesne, zvyky a obyčaje jednoduchých ľudí a brával ma so sebou. A tak som mohol spoznávať ľudí rôznych regiónov a ich svojskú identitu.
Okrem toho – aj vaša mama je známou vynikajúcou speváčkou, verejnosť ju pozná z mnohých vystúpení.
Áno. Mama je speváčka ľudových a mariánskych piesní. Pochádza z obce Ďačov. Ide pôvodne o grécko-katolícku obec pri Lipanoch. Takže môj prvý kontakt s Rusínmi bol už v detstve. Keď otec nacvičoval folklórne scénky v rusínskych obciach, bol som pri tom a takisto vtedy, keď vystupoval s mamou a detským súborom z Bajeroviec na Festivale Rusínov-Ukrajinov vo Svidníku. Asi tu pramení odpoveď, prečo tak rozprávam po rusínsky. Ja som túto reč nevnímal ako cudzí jazyk, skôr som v detstve vnímal ako cudzí jazyk, paradoxne, slovenčinu. Všade v mojom okolí sa totiž rozprávalo šarišským alebo rusínskym dialektom.
Osobitnou kapitolou bolo obdobie na vysokej škole. Ako ste vtedy prichádzali do kontaktu s rusínčinou?
Býval na internátnej izbe aj s Rusínmi a rozprával som s nimi po rusínsky. So Zemplínčanmi, Šarišanmi či Spišiakmi zasa v ich dialekte. Nebral som to ako pretvárku, ale ako prirodzenú súčasť môjho života a ani som sa nad tým nepozastavoval. Hlbšie som sa začal venovať rusínčine až od nástupu na miesto hudobného redaktora Národnostno-etnického vysielania v Košiciach v roku 2003. Tam som pracoval až do roku 2014. Od januára 2015 sa už venujem iba hudbe. Keď sa ma nedávno spýtal istý dobrý známy, kto som: Šarišan, Zemplínčan, Rusín? Povedal som mu: Som východniar so všetkým, čo k tomu patrí. A tak to aj cítim.
Čo vás najviac „baví“ na rusínskom jazyku?
Rusínčina je nesmierne šťavnatý jazyk. Proste má šmrnc. Dokonca sa mi stalo, že som ten istý vtip v spoločnosti rozprával v rusínčine a niekde inde v šarištine. V rusínčine vždy bodoval viac. Piesne spievané v rusínskych dialektoch majú vždy väčší náboj a silu. Prečo je to tak? Sám neviem.
Ako je to vo vašej rodine? Hovoríte aj so svojimi deťmi niekedy po rusínsky, ak len niekedy, rozumejú vám?
Keby existovala národnosť ´Východniar´ alebo ´Šarišan´, hneď by som ju napísal svojim deťom. Pri poslednom sčítaní ľudu sme si dali rusínsku národnosť, tak sme to cítili a nevidíme na tom nič zlé. Nemôžeme mať všetci západoslovenský akcent a ani celá EÚ by raz nemala rozprávať po nemecky, francúzsky alebo anglicky. Dialekty a menšiny musia byť súčasťou tejto spoločnosti, pretože ju nesmierne obohacujú. Ak skĺzneme do uniformity, bude to znamenať zánik jednotlivých spoločenstiev. A s deťmi sa niekedy rozprávam nielen v rusínčine či šarištine, ale prirodzene aj v slovenčine.
Ovládate azbuku?
Samozrejme. Otvorila mi úplné nové obzory. Bulhari, Macedónci, Srbi, Rusi, Ukrajinci a mnohí ďalší majú toľko bohatstva, že niekedy presedím hodiny pri surfovaní na internetových stránkach písaných azbukou.
Ako chápete situáciu, ak je niekto Rusín, ale po rusínsky nehovorí?
Ťažko je to odsudzovať. Rusínčina je dnes, žiaľ, vymierajúci jazyk. Mizne rýchlejšie než nekodifikované jazyky a dialekty ako šariština či zemplínčina. Ťažko povedať jednoznačne, čo je príčinou. Pravda je taká, že rusínčina nie je na Slovensku ako maďarčina, za hranicou teda neexistuje žiadny veľký štát s názvom Rusínsko, ktorý by ponúkal absolventom škôl lukratívne pracovné prostredie. V prípade rusínčiny ide skôr o udržanie identity a koreňov. No niekedy je to, hlavne vo veľkomestskom nerusínskom prostredí, veľmi ťažké.
Rusínski rodičia vnímajú rusínske školy rôzne. Časť z nich ich víta, ale veľká časť ani nechce dávať svoje deti na rusínsku školu, aj keby bola v och obci. Chcú, aby ich deti zvládli hlavne slovenčinu, ktorá im má pomôcť v budúcom pracovnom uplatnení. Myslíte si, že títo rodičia idú proti sebe?
Do istej miery áno. Ak bude ich dieťa rozprávať po rusínsky, asi to nezvýši jeho šance na vysnívanú kariéru, ale ani nezníži. Čo je však pre rusínske dieťa dôležité – uvedomí si, že niekam patrí, má svoje korene a svoj pôvod. Sám som na vysokej škole študoval slovenský jazyk a literatúru a viem, že deti, ktoré v školách rozprávajú okrem slovenčiny aj dialektom, to majú pri pochopení podstaty spisovného jazyka oveľa jednoduchšie.
Rusínčina vymiera. Prepočty podľa klesajúceho počtu mladých, ktorí ňou hovoria, dospeli k odhadom, že zanikne do 30 – 50 rokov. V čom by ste videli záchranu?
V prelomení psychickej bariéry. Treba si uvedomiť, že rusínčina, ale i rôzne ďalšie jazky či dialekty, nie sú brzdou, ani ničím menejcenným. Vďaka hudbe som precestoval kus sveta. V Belgicku som sa stretol s Valónmi i Flámmi, vo Francúzsku s Bretóncami či Alsasmi, v Japonsku s Kórejčanmi či Filipínčanmi, v Austrálii dokonca so srbskými – vojvodinskými Slovákmi . Nemal som pocit, že by to boli menejcenní občania svojej krajiny, práve naopak. Boli výnimoční a toto je kľúč pre Rusínov, ale aj mnohých ďalších, ako s hrdosťou na svoje korene prežiť ďalšie storočie.
Autor: Táňa Rundesová
Ondrej Kandráč
Folklorista, spevák a moderátor. Je primášom skupiny Kandráčovci, ktorú založil v roku 2004. Dnes je to jedno z najpopulárnejších hudobných telies na východe Slovenska. Kandráčovci vydali množstvo albumov, medzi najúspešnejšie patria CD A čija to chyža a Synu muj. V roku 2008 získala kapela ako prvá ľudová hudba na Slovensku naraz dve platinové platne za oba spomínané tituly. Neskôr k nim pridali ďalšie platinové trofeje. Ondrej Kandráč vystupoval v Srbsku, Poľsku, Česku, USA, v poslednom období sa jeho kapela predstavila napríklad aj so svetoznámymi Alexandrovcami.
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2015. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.