BRATISLAVA 30. septembra (WebNoviny.sk) – Slovákom treba neustále pripomínať, že na Slovensku máme dlhoročne fungujúci azylový systém. Povedala to v rámci diskusie organizácie Amnesty International Slovensko o utečeneckej kríze predsedníčka Ligy za ľudské práva (HRL) Zuzana Števulová. Podľa nej máme u nás Migračný úrad SR, ktorý zamestnáva množstvo úspešných ľudí, ktorí vedia, čo majú robiť.
„Sme schopní rozoznať, či osoba, ktorá žiada o azyl, je utečencom, ktorý má na doplnkovú ochranu nárok, alebo ním nie je,“ poznamenala. Pochybnosti o tom, či vieme, alebo nevieme rozlíšiť utečencov od tých, ktorí nimi nie sú, sú tak podľa nej zbytočné. „Azylový systém u nás funguje už 20 rokov,“ dodala.
Chýbajú komplexné riešenia
V júni liga vyzvala našu vládu v rámci iniciatívy „Stredozemné more je aj naše more“, aby rozmýšľala nad otvorením tzv. legálnych ciest, keď získajú ľudia víza legálne. Podľa Števulovej by mohlo ísť napríklad o tzv. schengenské humanitárne vízum, ktoré sa udeľuje z humanitárnych dôvodov či štipendijný program pre mladých utečencov, ktorí vo svojej krajine začali študovať na vysokej škole, no pre vojnu ho nemohli dokončiť.
„V prípade schengenského víza je na každej krajine, či sa preň rozhodne. Zatiaľ sme sa nedozvedeli, že by takýto pokyn u nás existoval,“ priblížila v diskusii s tým, že by prospelo, keby to bola celoeurópska alebo celonárodná politika.
Ako na Zuzanu Števulovú nadviazala Lucia Bernátová z Amnesty International Slovensko, čelíme najväčšej utečeneckej kríze od druhej svetovej vojny, pričom do Európy prišlo tento rok viac ako 400-tisíc ľudí. Problémom je podľa nej to, že chýbajú komplexné riešenia či bezpečné a legálne cesty do Európy.
Utečenci v Gabčíkove sú na Slovensku nelegálne, tvrdí SaS
Nemecká vláda schválila novelu, azylové pravidlá sa sprísnia
Z nákladiaka zachránili 150 migrantov, nemali žiadnu vodu
Chcú sprístupniť bezpečné cesty do Európy
„Ľudia sú nútení vydať sa nelegálnymi cestami po mori či po súši. Je mylné si myslieť, že nejaké bariéry či ploty na hraniciach ich zastavia, pretože ak majú aspoň malú nádej dostať sa do bezpečia, na cestu sa vydajú bez ohľadu na to, aké je to nebezpečné,“ povedala.
Organizácia preto tiež apeluje na sprístupnenie bezpečných ciest do Európy, ako sú napríklad presídľovacie a humanitárne programy či programy zjednotenia rodín. „Treba skoordinovať prístup, prísť s komplexným a dlhodobým riešením, ktoré zahŕňa sprístupnenie bezpečných ciest a zjednotenie európskeho azylového systému,“ doplnila Bernátová.
So stovkami utečencov sa v Taliansku či na Malte stretol výskumník Amnesty International Matteo de Bellis, podľa ktorého sú to normálni ľudia, ktorí chcú len bezpečie a nie vytvárať v Európe problémy. „Musíme sa zamyslieť nad zodpovednosťou, ktorá by pomohla, pretože utečenecká kríza je globálnym problémom,“ povedal v diskusii.
Okolo mňa plávali telá mŕtvych detí, hovorí Mohammed Kazkji
Tí, ktorí sa rozhodli cestovať do Európy, musia podstúpiť náročnú cestu, pričom mnohí prichádzajú o život, no žiadna iná legálna cesta alebo systém, ako by sa sem dostali, podľa neho neexistuje. „Európski lídri by mali zvážiť, či chcú aj naďalej prispievať k zatváraniu hraníc, alebo chcú začať hľadať riešenia,“ upozornil výskumník.Mohammed Kazkji je jedným z 200 utečencov, ktorí prežili 11. októbra 2013 stroskotanie člna v Stredozemnom mori na ceste za lepším životom. Mohammed je 24-ročný mladý muž, ktorý v Sýrii študoval na vysokej škole elektrotechniku, no vojna mu zabránila v štúdiu pokračovať a stať sa inžinierom. Opustiť krajinu ho donútili zlé podmienky počas vojny v jeho krajine, chcel preto odísť na bezpečnejšie miesto a pomôcť svojej rodine.
„Nemal som predstavu, ako sa dostať do Európy, no okolo mňa kolovali rôzne informácie o tom, že existujú bezpečné cesty, ako sa tam dostať,“ povedal. Ako pokračoval, na ceste do Európy bolo na člne viac ako 500 Sýrčanov, ľudí rôznych profesií, žien a detí. Čln sa však na šírom mori začal potápať. Mohammed vtedy stratil dlhoročného kamaráta a zažil situáciu, keď okolo neho plávali telá mŕtvych detí.
Musel začať od nuly
„To mi je dodnes nesmierne ľúto,“ poznamenal. Zachránila ho Malta, spolu s inými ho však dali do väzenia a nechceli im dovoliť komunikovať s príbuznými. Podľa väzenia usúdili, že na Malte bezpečne nie je, a tak sa Mohammed po prepustení rozhodol ísť do Holandska. Na základe Dublinského dohovoru ho ale vrátili späť na Maltu, kde neskôr požiadal o azyl, zistil, že je bezpečná a môže v nej žiť.
„Začal som tu od nuly. Pracujem vo veľkej spoločnosti ako elektrikár a som vďačný Malte za to, že ma zachránila. Žiadame len bezpečie, pričom nahlas hovoríme, že my Sýrčania nie sme teroristi ani zlí ľudia, len utekáme pred vojnou,“ vysvetlil. Na záver poďakoval všetkým Európanom, ktorí sa rozhodli utečencom pomôcť.
Vzhľadom na vulgaritu a nekorektnosť mnohých príspevkov k tejto téme nie je možné k článku pridávať komentáre.
