„Keď sa rozprávame o biologickej bezpečnosti, tak je aj o tom, že rozmýšľajme, preboha, čo kde píšeme a čo kde publikujeme,“ upozorňuje na jedno z rizík výkonný riaditeľ a spoluzakladateľ start-upu Sensible Biotechnologies Miroslav Gašpárek v rozhovore s Miroslavom Wlachovským v podcaste Okno do sveta.
Okno do sveta: Palestínski teroristi ponúkali Československu únosy a vraždy disidentov - ROZHOVOR
Gašpárek upozorňuje, že je to informačné riziko a drvivá väčšina vedcov a inžinierov je, podľa jeho slov, hnaná skutočnou zvedavosťou, snahou bádať, vymýšľať nové veci a zároveň tí ľudia majú radi transparentnosť.
„Takže publikujeme. Lenže potom zistíte, že publikácia niekde v Nature Methods obsahuje krok za krokom návod na to, ako modifikovať vírus – kuchárka na to, ako sa hrať napríklad s COVID-om. A keby ste boli človek so zlými úmyslami alebo z krajiny so zlými úmyslami, tak si môžete povedať, super, mám kuchárku, ako sa to robí,“ hovorí Gašpárek.
V rozhovore Miroslava Wlachovského s Miroslavom Gašpárekom sa dozviete aj to:
- aký je rozdiel medzi biosafety a biosecurity
- aké sú riziká decentralizácie biologickej vedy
- čo všetko popri vírusoch a baktériách môže byť ohrozením biologickej bezpečnosti
- či je výroba vakcín naozaj taká skvelý biznis
- prečo sa farmafirmám nechce investovať čas a peniaze do vývoja nových antibiotík
- aké sú riziká zdieľania genetických dát
- aké biologické zbrane sa používali pre stovkami rokov
- prečo je návrat farmaceutickej výroby do Európy a USA strategickou otázkou
- čo je najnebezpečnejšia ľudská aktivít z hľadiska šírenia chorôb
MW: Minule sme sa rozprávali pomerne veľa o biologickom inžinierstve alebo génovom inžinierstve, hovorili sme o vašej firme aj o mRNA a zhodli sme sa na tom, že jednou z tém, o ktorých sa budeme ďalej rozprávať je biologická bezpečnosť.
Life Sciences dnes patria medzi oblasti, kde svetový vývoj ide pomerne veľmi rýchlo, takým skoro revolučným tempom a spolu s rozvojom umelej inteligencie, s rozvojom kvantových počítačov, to niektorí zaraďujú medzi tri hlavné faktory ovplyvňujúce svet súčasnosti, a ešte vo väčšej miere svet budúcnosti. Hovorí sa veľa o tom, čo všetko môžu life science priniesť, aké to je užitočné pre ľudstvo, ale zároveň sa často spomína aj biologická bezpečnosť. Čo to vlastne znamená?
MG: Slovenčina je v tomto trošku limitovaný jazyk, pretože keď sa rozprávame o biologickej bezpečnosti, v angličtine štandardne rozlišujeme dva termíny. Máme tzv. biosafety a potom máme biosecurity. Do slovenčiny sa oba prekladajú ako biologická bezpečnosť.
Pokiaľ ide o biosafety, tak pod tým by sme si mali predstaviť to, ako zabrániť napríklad tomu, aby sa v laboratóriu stala nehoda, ktorá bude mať za následok nejakú biologickú katastrofu. Jednoduchý príklad, ako zabrániť tomu, čo sa stalo, myslím v roku 2004, keď sa v Nemecku vedec pichol do prsta ihlou infikovanou hemoragickou horúčkou Marburg a bohužiaľ zomrel. Bola to nehoda, nik sa nechce pichnúť do prsta niečím podobným.
Potom máme biosecurity, ktorá hovorí oveľa viac o tom, ako sa chrániť alebo brániť voči nejakému vedomému útoku. Sú to teda dve veľmi súvisiace, ale predsa len jemne odlišné príchute pojmu biologická bezpečnosť.
Prečo je to teraz tak často používaný pojem? V minulosti sme asi toľko o biologickej bezpečnosti nepočúvali. Možno to bolo preto, lebo to bola sféra pre odborníkov a možno aj preto, že to nemalo až taký dosah na naše životy, alebo nám len chýbala predstavivosť…
Myslím, že to môžeme opäť rozdeliť na dve roviny. Pokiaľ ide o biosafety, o tom, ako sa chrániť pred v úvodzovkách biologickými nešťastiami, tak keď sa pozrieme do histórie, tak jednoducho tá veda sa vyvíjala, tie bezpečnostné protokoly sa vyvíjali.
Dnes si už nevieme predstaviť, ako keď vidíme niekedy staré fotky Jacquesa Monoda, ktorý dostal Nobelovu cenu v 60. rokoch za to, že objavil, zjednoduším, génovou reguláciu, lac operón. Pozeral do mikroskopu a pritom fajčil a podobne.
Verím, že dnes už nikto v laboratóriu nefajčí, u nás teda určite nie. A tá biologická bezpečnosť, tie protokoly sa odvtedy veľmi posunuli. Teraz hovoríme o bezpečnosti nás, vedcov. Zistili sme napríklad, že niektoré látky, ktoré sa bežne používali v laboratóriu, neboli až také bezpečné.
Mňa hneď pri tejto príležitosti napadá jediná žena, ktorá má dve Nobelove ceny, za fyziku aj za chémiu, Maria Curieová-Skłodowská, ktorá žiari dodnes.
Presne, to je výborný príklad. Dnes si to nevieme predstaviť, alebo ešte, keď sa hovorí o projekte Manhattan, keď sa vyvíjala atómová bomba, strašne to zvulgarizujem, páni sa tam hrali s plutónium a nejakým moderátorom a prikladali to k sebe a uvidíme, či to zažiari. Ono to zažiarilo a pár ich to zabilo. Toto už dnes, dúfam, nerobíme, alebo sa snažíme tomuto brániť.
Na druhej strane, moderná veda alebo moderné bioinžinierstvo nám dáva možnosti, ktoré predtým neboli. Predtým bolo to cutting edge. Špičkové bioinžinierstvo viazané na niekoľko málo štátom regulovaných univerzít.
Keď to opäť zjednoduším, tak dnes sa rozvíja tzv. decentralizovaná veda, kde by sa chceli výskumníci v garáži, v úvodzovkách, hrať s molekulami a robiť svoj vlastný výskum. Pri počítačoch to nie je problém, ale pri biológii je to predsa len trochu iné. Aj toto je rovina tej biosafety.
Pokiaľ ide o tú biosecurity, o cielené biologické útoky alebo vyvolanie biologického nebezpečenstva a obranu proti nemu, tak už zo stredoveku máme záznamy, že Tatári, keď obliehali mestá, tak tam katapultovali mŕtvoly, ktoré zomreli na mor, lebo zistili, že ľudia v tom meste sa môžu nakaziť. Samozrejme potom prišlo obdobie I. a II. svetovej vojny.
V zásade, každá väčšia veľmoc mala svoj program zbraní hromadného ničenia – chemické, biologické, neskôr aj jadrové zbrane.
Pri biologických zbraniach sa relatívne rýchlo ustanovili konvencie, pretože naozaj nie je úplne dobrý nápad rozprašovať choroby. Vírus nepozná hranice, nevie rozoznať ani priateľov či nepriateľov. Nerozumie tomu, že ty si Američan, ty si Nemec, ty si Rus, ty si Číňan. Chce sa len množiť, množiť a množiť. To je jediné, čo vírus alebo mikroorganizmus zaujíma.
Potom sme prišli do obdobia teroristických útokov na dvojičky a vtedy bolo, opäť vulgarizujem, v móde posielať obálky s bielym práškom, hovorilo sa o antraxe. Približne v tom období, okolo roku 2000, sa začali rozvíjať genómové technológie, bol skompletizovaný Human Genome Project, začala sa rozvíjať syntetická biológia, teda také racionálnejšie manipulovanie s biologickým materiálom a začala sa rozvíjať snaha nadizajnovať, samozrejme, spravidla užitočné aplikácie.
Keď sa prenesieme do súčasnosti, čelíme množstvu predtým bezprecedentných hrozieb a tá stará škola alebo toto pôvodné uvažovanie o tom, že niekto pošle antraxovú obálku alebo skúsi rozprášiť nejaký kiahňový vírus, sa opäť začala meniť.
Dnes čelíme oveľa sofistikovanejším a komplexnejším hrozbám. Ale nielen z hľadiska toho technologického, ale aj z hľadiska geopolitického a strategického.
Dá sa povedať, že zlomom vo vedeckom poznaní života bol objav DNA. DNA je vlastne zakódovaná biologická informácia. Dnes sme v štádiu, že ten kód DNA vieme nejakým spôsobom upravovať, nasmerovať. Vie to byť užitočné z hľadiska úpravy potravín, aby boli zabezpečené proti nejakým typom chorôb a tak ďalej. Má to množstvo užitočných uplatnení, ale môže to pôsobiť aj ako inšpirácia pre bioteroristov.
Biologické DNA bolo objavená v 20. storočí, myslím, že až po II. svetovej vojne. Ale to čo bolo prelomové, bola vlastne naša schopnosť kultivovať choroboplodné zárodky. A to by sme sa museli vrátiť do 18. či 19. storočia. Páni ako Koch a Pasteur ukázali, že vieme vyizolovať mikroorganizmus a vieme ho nechať rásť, vieme ho kultivovať.
To je veľmi dobré napríklad na potvrdenie diagnózy, o akú chorobu ide. Ale je to samozrejme potenciálne problematické, lebo potom vieme choroboplodný zárodok nakultivovať vo veľkom množstve.
Druhý prelom bola schopnosť čítať, teda sekvenovať DNA a manipulovať ju. Opäť by som ale zdôraznil, že manipulovať DNA vieme už relatívne dlho, veď prvá biotechnologická spoločnosť Genentech bola založená v roku 1976 a myslím, že okolo roku 1980 sme mali prvý rekombinantne vyrobený rastový hormón a potom inzulín.
Ale čo chcem povedať, že upravovať DNA pred 40 rokmi bolo násobne drahšie, náročnejšie a komplexnejšie ako dnes. To, čo pred 40 rokmi sa robilo opäť v tých najlepších univerzitných laboratóriách na jednom, dvoch, troch miestach na svete, sa dnes robí na každej vysokej škole počas praktík bakalárskych študentov. Podobne, ako pri počítačoch. Pred 40-timi, 50-timi rokmi boli počítače niečo obrovské, čo malo pár univerzít. A dnes s laptopom môže každý tínedžer programovať sám doma.
Takže jeden z tých dôležitých aspektov je, že dnes oveľa lepšie rozumieme biológii, aj keď stále máme pred sebou ešte dlhú cestu. Ďalší ten aspekt je, že dokážeme oveľa viac, oveľa lacnejšie, efektívnejšie s tou biológiou manipulovať. Vo všeobecnosti je to veľmi dobré, preto dokážeme lepšie liečiť rakovinu, dokážeme mať kvalitné potraviny, ktorých dokážeme vyprodukovať relatívne veľa. A dúfame, že budeme mať veľmi čisté zdroje energie, čisté paliva a pod. Ale má to samozrejme aj svoje riziká, čo sa týka tej biologickej bezpečnosti.
A čo sú najväčšie výzvy v oblasti biologickej bezpečnosti v súčasnosti, čoho sa štáty boja v tejto oblasti?
Možno prekvapím – cestovania. Jednoducho, keď sa pozrieme na svet pred 50-timi či 60-timi rokmi, tak miera globalizácie a miera cestovania bola úplne iná ako dnes. Dnes sedíme v Bratislave, zajtra budem v Londýne, pozajtra v San Franciscu. Tým, že človek sedí v tých, dajme tomu, dvoch, troch lietadlách so stovkami iných ľudí, ktorí prichádzajú z celého sveta, tak v tých oceľových tubách, tých lietadlách, tie vírusy majú obrovskú schopnosť rýchlo cestovať cez kontinenty a majú možnosť sa veľmi dobre mixovať.
Ak sa nad tým zamyslím, nad väčšinou epidémií, nie som si vedomý toho, že by akákoľvek z tých veľkých pandémií, ktoré kedy ľudstvo postretli, či už to boli samozrejme pred stovkami rokov morové epidémie, potom epidémie týfusu, cholery, neskôr španielska chrípka, ktorá mimochodom zabila viac ľudí, než I. svetová vojna, žiadna z týchto epidémií, alebo COVID-19, tak neexistuje akýkoľvek vedecký nejaký konsensus, že by to boli vyinžinierované, umelo pripravené vírusy, alebo pandémie.
Tie vírusy, zdá sa, sa prenášajú z prírody, napríklad zo zvierat. Štandardne sa stane to, že nesprávny netopier pohryzie nesprávne divé prasa, ktoré v nesprávnom okamihu skončí na stole v nesprávnej juhoamerickej reštaurácii, prípadne v nejakej ázijskej dedine. Lenže pred 200, 300, 400 rokmi, keď prišla nejaká epidémia eboly, marburgu, či iných hemoragických horúčok, jednoducho dedina sa infikovala a vymrela, prípadne aj nevymrela, lebo časť ľudí malo inherentnú imunitu. A ani sme sa o tom nedozvedeli.
Lenže dnes, keď príde nejaká nákaza, tak ten človek, ktorý spracoval to prasa, ho dovezie na trh do mesta, tam sa okolo toho premelie kopa ľudí, niekto potom sadne na lietadlo a môžeme mať podobný typ problémov.
Našťastie, opäť v prírode to funguje tak, až na výnimky, trošku zjednoduším, že čím efektívnejšie sa niektoré choroby šíria, čím viac ľudí dokážu infikovať, tak veľmi často nemajú až taký vážny priebeh. Videli sme to na COVID-e, ktorý mal na konci dňa relatívne nízku úmrtnosť. Alebo na chrípke, ktorá je obrovský ekonomický problém, lebo je veľmi nákazlivá. Ale zase nie je to tak, že má úmrtnosť 90 percent.
Na druhej strane ebola alebo marburg, či niektoré tie naozaj najsmrtelnejšie prionové ochorenia, ako Creutzfeldt-Jakobove ochorenie a podobne, sa šíria relatívne ťažko. Chce to nejakú snahu alebo nezachovávanie tých základných opatrení. Veď preto sa aj často ebola šírila v Afrike, kde sa pri pohrebných ceremóniách príbuzní zvykli dotýkať mŕtveho tela, nechávať si ho v dome a podobne.
Cestovanie zrazu umožnilo vírusom cestovať medzi kontinentami a to predtým nebolo možné. Pri cestovaní prirodzene dochádza k miešaniu rôznych vírusov. Ten pohyb ľudí je asi to najväčšie riziko.
Ale asi cestovanie kvôli tomu nezakážeme…
Cestovanie určite kvôli tomu nezakážeme. Ale máme ďalšie riziká, čo sa týka nejakého cieleného výskumu. Jednoducho sa vie, že napriek konvenciám o nešírení biologických zbraní, sa ich výskum nezastavil. Moderná veda umožňuje skúšať nové veci, napríklad snažiť sa upraviť tie choroboplodné zárodky, vírusy alebo baktérie, tzv. usmerňovanou evolúciou, tak aby boli viac virulentné, aby sa dokázali lepšie šíriť.
Usmerňovaná evolúcia, čo si pod tým máme predstaviť?
Mám pôvodný vírus, alebo baktériu. Náhodne spravím nejaké zmeny v DNA alebo v RNA tých vírusov, vytvorím si tisíc variantov vírusov, skúsim nimi nainfikovať nejaké bunky, zoberiem 5 percent tých, ktoré sú v tom najlepšie, z tých 5 percent urobím ďalších tisíc vírusov, nainfikujem ďalších tisíc bunkových kultúr. Opäť zoberiem tých top 1, 2, 3, 5 percent a takto budem pokračovať, kým nenájdem niečo naozaj efektívne.
Samozrejme, toto sa bežne dá využiť na veľmi užitočné veci, že takto môžeme urobiť baktérie, ktoré napríklad budú požierať z prostredia plasty a budú ich meniť na užitočné palivá, čo by bolo super. Ale takto môžeme vytvárať aj potenciálne nebezpečnejšie vírusy.
Dodám k tomu, že dnes máme ďalšie riziko a to je tzv. informačné riziko. Drvivá väčšina vedcov a inžinierov je hnaná skutočnou zvedavosťou, snahou bádať a vymýšľať nové veci. Zároveň tí ľudia majú radi transparentnosť. Takže publikujeme.
Lenže potom zistíte, že publikácia niekde v Nature Methods obsahuje krok za krokom návod na to, ako modifikovať vírus – kuchárka na to, ako sa hrať napríklad s COVID-om. Vedec to napíše, schváli to etická komisia a biosafety komisia. Vedec to určite použije len na nejaké výskumné účely. Potom niekto iný publikuje štúdiu, napríklad v Nature alebo v Science, že našli sme takéto varianty covidu, s takýmito receptormi alebo s takouto štruktúrou, ktorá vírusom umožňujú lepšie sa dostávať do buniek.
A keby ste boli človek so zlými úmyslami alebo z krajiny so zlými úmyslami, tak si môžete povedať, super, mám kuchárku, ako sa to robí. Keď sa rozprávame o biologickej bezpečnosti, tak je aj o tom, že rozmýšľajme, preboha, čo kde píšeme a čo kde publikujeme.
Ďalšia z vecí, ktoré mi pri tom napadajú, sú dáta. Dáta biologického charakteru, ktoré môže niekto ukradnúť alebo kúpiť a zneužiť. Na rozdiel od minulosti dnes tých dát skladujeme násobne viac. Ako sa dá tomu brániť?
No, ťažko. Teraz sa rozmohla taká móda s DNA testovaním. Napľujete do skúmavky, pošlete to do nejakej firmy, oni to strčia do sekvenátora a potom vám povedia, že máte zvýšené riziko nejakej choroby, alebo, že si Slovák, alebo že máš 30 percent pôvodu niekde zo Sýrie, Tadžikistanu alebo Fidži. Ale, ak už niekomu pošlete vzorku svojej DNA, tak tá firma ju niekde na serveri bude mať. Určite povedia, že je to zabezpečené. Ale vieme, že šikovní hackeri už dokázali onakvejšie systémy hacknúť. To je jeden problém.
A druhý problém – zoberieme firmu ako napríklad 23andMe. Išla na burzu s veľkou slávou ako firma s niekoľkomiliardovou hodnotou. Dnes má obrovské problémy, má trhovú kapitalizáciu v nízkych stovkách miliónov dolárov a viem si predstaviť pre nejaký väčší private equity fond to nie sú peniaze a je v relatívne jednoduché ju kúpiť.
A ak by to zobral niekto dostatočne bezohľadný, tak sa vie veľmi ľahko dostať k množstvu dát ľudí po celom svete. Môžu to byť firmy, napríklad z krajín, ktoré sú v tejto oblasti strategickými súpermi, alebo aj strategickými nepriateľmi, ako napríklad Čína.
Nechcem to vulgarizovať alebo ťahať do sci-fi, ale už posledný James Bond, ak si pamätáte, leitmotív toho filmu bol, že tajná služba vyvinula biologickú zbraň, ktorá umožňovala zasiahnuť ľudí priamo na základe vzorky DNA. Nie som si vedomý, že by niečo takéto momentálne existovalo. Je to ale veľké riziko, nad ktorým sa v biosecurity komunite veľa rozmýšľa.
Ako zabrániť tomu, aby niekto vyvinul biologickú zbraň, ktorá napríklad bude fungovať len na istý typ genotipu. Strašne to preženiem, napríklad len na ľudí určitej rasy alebo s určitými špecifickými genetickými znakmi. Je to oveľa náročnejšie, než by sa zdalo, ale celý ten film je o tom, že tej tajnej službe niekto tú zbraň ukradne a začne s tým robiť neplechu po svete.
Myslím, že tam nie sme, ale treba teraz rozmýšľať, čo robiť, aby sa nám niečo také nestalo.
Ako sa štáty týmto rizikám bránia? Viem, že v americkom Kongrese je návrh tzv. Biosecure Act. V tej Dolnej snemovni to už prešlo, myslím, že teraz by sa to malo prerokovávať v Senáte. O čom to je, ako k tomu Američania pristúpili a prečo?
Dal by som k tomu takú malú overtúru. Veľa rozumných krajín ma napísané neutajované stratégie pre biologickú bezpečnosť. Napríklad britská vláda v roku 2023 už s tým poučením po COVID-e. Predtým mali jednu z roku 2018. Ukázalo sa napríklad, že v zásade žiadna vláda na svete nebola pripravená na pandémiu s parametrami COVID-19.
Briti to majú veľmi pekne rozpísané v biologickej stratégii. Majú štyri základné elementy. Prvý je pochopenie tých biologických rizík. My sme tu otvorili len úplne malú časť, bavíme sa tu povedzme o „weaponizovanej“ ebole a pravých kiahňach.
Ale biologické riziko je jednoducho aj to, že niekto vypustí nejaké mandelinky do zemiakov alebo niečo podobné so škodami na úrode, vzrastie vám cena pečiva o 80 percent a v Británii alebo inde v Európe kvôli tomu padne vláda. Ale niekde v Afrike kvôli tomu zomrú milióny ľudí, lebo jednoducho tam ten rozdiel nie je o tom, či budem mať drahé potraviny, ale o tom, či žijem alebo nežijem.
Alebo je tu antibiotická rezistencia. Ľudia chcú antibiotiká, ale nik ich nechce vyvíjať. Je to extrémne zlý biznis model. A tak sa do antibiotického rozvoja investuje veľmi málo. A tým, že antibiotiká nadužívame a užívame ich zle, tak sa nám zjavujú patogény, na ktoré máme posledné jedno, dve antibiotiká, a keď tieto zlyhajú, už nemáme tie infekcie čím liečiť.
Vývoj nových antibiotík je veľmi pomalý. Je to takisto drahé, ako ostatné lieky, ale problém je v tom, že tie antibiotiká by ideálne mali byť relatívne lacné. Takže to nevychádza. A ešte k tomu, akonáhle vyviniete nové antibiotikum, prvé, čo lekári spravia, že ho odložia na poličku a kým tie ostatné fungujú, tak ho nepoužijú, lebo si povedia, nebudem to používať, aby mi to zostalo, ako tá posledná línia obrany. Takže vyviniete drahý liek, ktorý má byť lacný a nikto ho nebude používať. No, to nie je dobrý biznis.
Samozrejme, dnes sa to vlády snažia nejakým spôsobom motivovať, lenže vy, keď ste finančný riaditeľ nejakej veľkej farmafirmy a máte na stole 15 potenciálnych projektov, tri z nich sú onkologické lieky, ktoré môžete predávať za 100, 200, 300 tisíc ročne a americké poisťovne to preplatia.
Druhá časť sú nejaké GLP1 inhibítory (lieky na diabetes), ktoré z Novo Nordisk spravili firmu s väčšou trhovou kapitalizáciou než je Dánsko. Potom vám tu zostanú nejaké ešte vzácne ochorenia, je toho málo, ale môžem za to pýtať neskutočné peniaze. A keď na to budem vyvíjať liek, tak FDA mi dá nejaké ešte výhody na moje iné lieky.
No a potom vám tu ostanú nejaké antibiotiká a vy si poviete, no nech si to robí niekto iný, ja na to nemám čas, ja na to nemám peniaze, nejdem to prioritizovať.
Takže v prvom rade treba porozumieť tým biologickým rizikám. Tá druhá časť, keď im už rozumieme, je prevencia. Vyhnúť sa im, zabrániť im. Všetko sa lepšie rieši predtým, než reálne vzniknú problémy. Keď tým rizikám budeme rozumieť, tak by sme mohli mať schopnosť sa im vyhnúť. Napríklad ich detegovať rýchlo a v zárodku. K tomu sa viaže tá tretia oblasť, čiže detekcia. Detegovať, keď máme nejaký problém, ale my potrebujeme vedieť aj to, že máme nejaký problém.
To znamená, že keď som priletel z Thajska do Londýna a zrazu mám 40-ky horúčky, po celom tele vyrážky a krvavé zvratky, tak asi je to problém a nie že by som mal ísť doktorovi, ale mal by som niekde zavolať, mám takéto divné príznaky, ja tu umieram. A ideálne niekto by mal veľmi rýchlo pochopiť, že toto môže byť problém. Takže na jednej strane potrebujeme veľmi rýchlo detegovať tieto hrozby.
Na druhej strane, keď niekto príde s takýmito príznakmi, tak bolo by veľmi dobre vedieť, keď vyizolujeme ten vírus alebo baktériu, pochopiť, že je to síce niečo nepríjemné, napríklad malária, ale je to niečo známe a vieme to liečiť. Alebo na to liečba nie je, alebo je to nejaký úplne nový prírodný patogén a potrebujeme si urobiť novú kolónku na ďalšiu krvácavú horúčku. Alebo je to niečo také, že to nemôže byť prirodzene zmutovaný vírus. A potom musia existovať bezpečnostné protokoly, ako v takých prípadoch postupovať. To je tá štvrtá časť – respond, odpoveď.
A to je jednej z najvýznamnejších problémov. Máme problém s biologickou bezpečnosťou. Čo urobíme? Toto je veľmi široká téma, pretože tá odpoveď, tá reakcia môže byť na tej najkratšej úrovni, že sa zamknem v izbe a nikoho k sebe nepustím a počkám na záchranku v ochranných odevoch, ktorí ma dajú na izolovanú izbu. Na čo samozrejme musíme mať záchranku vytrénovanú na izoláciu takéhoto človeka, nad tým nejakého decision makera, potrebujeme mať izolačné izby.
Poviem to tak, že v Spojených štátoch a v Británii si to ešte viem predstaviť, v krajinách strednej Európy mám taký problém s vizualizáciou tohto konceptu.
Je to náročné, je to drahé, je to komplikované. Máme štyri stupne zabezpečenia biologických laboratórií a zároveň aj klasifikácie patogénov. Máme BSL1, BSL2, BSL3, BSL4. BSL je biosafety level.
BSL1 sú v zásade bežné choroby, na ktoré existujú lieky, ale chrípka ktorú za dva týždne vyležíte. BSL4 sú hemoragické horúčky, na ktoré nemáme lieky. Keď sa pichnete tou infikovanou ihlou a nakazíte sa, tak s 95-percentnou pravdepodobnosťou umriete veľmi nepríjemným spôsobom.
Ale keď sa vrátim k tomu, tak súčasť odpovede na biologické ohrozenie je ako izolujeme toho pacienta, ako izolujeme jeho okolie, ako zozbierame anamnézy, ako vytvoríme tímy, ktoré budú schopné na toto rýchlo odpovedať, lebo vôbec pracovať s tými BSL-4 vzorkami nie je jednoduché. Už len obliecť sa do ochranného obleku a vyzliecť sa z neho bez toho, aby ste sa kontaminovali, nie je jednoduché.
Ale tá dlhodobá časť tej odpovede, a dostávame sa k tomu Biosecure Act, je, že nie vždy budeme schopní zabrániť tým pandémiám. Či už to bola, ázijská chrípka v 60-tych rokoch, španielska chrípka, COVID, momentálne nás trápi vtáčia chrípka, nové pneumóniové vírusy. Nie všetkému sa dá zabrániť.
Čo naozaj potrebujeme, sú lieky a vakcíny. Lieky, aby sme vedeli ľudí liečiť a vakcíny na to, aby sme vedeli preočkovať populáciu a ochrániť sa pred tými ochoreniami. Lebo nakoniec to, že tu teraz sedíme bez rúšok, respirátorov a rukavíc, je na konci dňa možné preto, že väčšina z nás je zaočkovaná proti COVID-u. On možno nejaký v populácii lieta, ale tým, že väčšina ľudí je zaočkovaná a nemá tie silné priebehy, tak to už nie je veľké biologické riziko.
Potrebujeme byť schopní rýchlo vyvíjať, rýchlo vyrábať tie lieky a vakcíny. A cez COVID pandémiu sme zistili, hlavne my ako Západ, že sme tak nejak všetko outsourcovali do Číny.
Tie lietadlá pristávajúce v Číne, to bol obrázok, ktorý si človek pamätá asi na celý život…
A teraz hovorím o tých úplne bazálnych veciach – rúškach, rukaviciach, plášťoch, ihlách, testovacích tyčinkách. Samozrejme až po vakcíny a lieky. Vakcíny, navzdory tomu, čo si všetci myslia, nie sú dobrý biznis.
Musíte robiť obrovské klinické štúdie, potrebujete zohnať ľudí, ktorí sa nakazili aj ľudí, ktorí sa nenakazili. To nie je ako keď máte nejakú malú onkologickú štúdiu a máte 20, 30, 40 pacientov. Potrebujete urobiť štúdiu na 13-tisíc pacientoch, ktorých musíte monitorovať, je to strašne drahé. COVID vakcíny boli trochu výnimka, pretože tá mRNA je drahá. Ale spravidla tie vakcíny musia byť extrémne lacné. Typicky stoja rádovo doláre.
A opäť, predstavte si, že ste CEO farmafirmy a rozhodujte sa, či robiť novú vakcínu proti chrípke, ktorú predávate za päť dolárov, keď môžete robiť protilátku na rakovinu, ktorú tí pacienti budú brať za každú cenu a bude to stáť 100-tisíc dolárov ročne. A ten trh je obrovský, lebo mám 100-tisíc pacientov. No a 100-tisíc krát 100-tisíc je to 10 miliárd.
Ale my potrebujeme byť schopní vyrábať tie vakcíny aj tu v Európe. Outsourcovali sme to od Číny, niektoré veci dokázali urobiť kvalitne, niektoré zatiaľ nie. Hlavne to dokázali lacno.
Vieme, že politika v USA, aj inde, je extrémne polarizovaná. Ale toto je niečo, kde je v zásade vzácna zhoda medzi Republikánmi a Demokratmi, že je v USA potrebné zlepšiť schopnosť strategicky vyrábať dôležité veci, lieky, vakcíny a podobne.
Európa sa konečne začala zobúdzať napríklad cez programy typu STEP (Strategic Technologies for Europe Platform) uvažovať nad tým, že aj tu by sme teda mali čosi vyrábať. Tým nechcem povedať, že by sme nevedeli vyrobiť vakcínu. Len problém je, keď tá potrebná kapacita bola 500 miliónov dávok ročne, a my sme povedzme vedeli robiť 10 miliónov. Nemáme jednoducho tú kapacitu zrazu vyrábať stovky miliónov vakcín. A toto je niečo, čo potrebujeme.
Federálne programy v USA ako Medicare a Medicaid financujú aj nové lieky. Biosecure Act hovorí, že ak má čokoľvek federálne financovanie, nemôže sa na vývoji tohto procesu alebo programu podieľať strategický nepriateľ alebo firma vlastnená strategickým nepriateľom. Tento zákon špecificky vymenúva konkrétne čínske spoločnosti ako MGI, Beijing Genomic Institute, Complete Genomics, či Wuxi.
Cez snemovňu reprezentantov tento zákon prešiel vzácnou zhodou. Momentálne sa čaká na to, či to prejde Senátom. Vo všeobecnosti sa čaká, že Trumpova administratíva bude veľmi jastrabia voči Číne. Začína sa zobúdzať Európa a ten inshoring a friendshoring, to znamená posúvanie technológie a schopnosti výroby naspäť domov, je extrémne aktuálny. A myslím, že toto je veľká príležitosť pre strednú a východnú Európu.
Ak hovoríme o návrate technológií a výskumu do krajín, ktoré považujú USA za bezpečné a v prvom rade samozrejme pre USA.
Áno, je to tak. Bol tam ešte iný problém, typický problém v tej Číne – krádež intelektuálneho vlastníctva. To je chronický problém. Na druhej strane ak sa pozrieme na COVID-19, tak pri všetkej úcte, tie čínske vakcíny nefungovali, mRNA vakcíny to bol Západ.
Dokonca ani tá ruská veľmi nefungovala…
No k tomu sa radšej ani nebudem vyjadrovať. Ale chcem povedať, že Západ ukázal, že v biotechnológiách ešte stále máme navrch. Ale Čína je v istých oblastiach veľmi rýchla.
Farmafirmy sa dnes dostávajú k inováciám aj tak, že jednoducho kúpia start-up alebo kúpia od start-upu licenciu na nejaký liek. V roku 2018 bol podiel čínskych firiem na takýchto nákupoch približne 0 percent, v minulom roku to bolo 30 percent.
To je niečo, v čom my, ako kolektívny Západ musíme zlepšovať. Zdá sa, že si to viacero krajín začína uvedomovať, ale mnoho krajín v tomto stále zaostáva. Ono je to trochu brané ako taký bolševizmus. A prečo my by sme mali robiť obrovské štátne investície do nejakej biologickej výroby, však nech to robia tie súkromné firmy.
No, ale na konci dňa napríklad aj tá Moderna tú vakcínu vyvinula tak rýchlo, lebo v tom procese získali približne miliardu dolárov z federálnych agentúr, aby sa ten rýchly vývoj podaril. A veľmi tam pomohla americká armáda s logistikou cez operáciu Warp Speed.
Takže v biologickej bezpečnosti máme závažné výzvy, ale zároveň sú tam aj obrovské ekonomické príležitosti, hlavne čo sa týka strategickej biologickej výroby. A to je niečo, v čom by Slovensko a stredná Európa mohli hrať veľmi dôležitú rolu.
To je fantastická bodka za týmto rozhovorom…