Nový biskup si vybral za motto jednoduché slovo – slúžiť

Akými slovami ste sa prihovorili veriacim po vašej biskupskej vysviacke?

Na začiatku nechcem veľa hovoriť. Chcem sa im prihovárať skôr svojimi postojmi a svojimi skutkami. Nie vzletnými slovami. Chcem im poďakovať za ich modlitby a obety a povedať, že Ježiš žije a že ich miluje a že chce urobiť každého človeka skutočne šťastným. Hovorí dnešnému človeku, aby sa nebál a nemal strach. Aby sme nežili v strachu, lebo ten nie je od Boha. Ježiš je s nami, vždy, aj vtedy keď je nám veľmi ťažko.

Aké je vaše biskupské heslo?

Mojim mottom, ktoré som si vybral, je jednoduché slovo – slúžiť. V službe je skryté a vyjadrené všetko. Je v ňom vyjadrená Ježišova láska, keď umýval svojim apoštolom nohy pri poslednej večeri a povedal: Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Pre mňa, ako pre biskupa, čo môže byť viac, ako ukázať ľuďom vlastný príklad, čo kresťanstvo naozaj je? Kto chce dnes nezištne slúžiť v spoločnosti? Tak ako matka slúži svojim deťom, vstáva k ním v noci i niekoľkokrát, keď sú choré a budia sa. Nie preto, že musí, ale preto, že rodičia milujú svoje deti. Používame príliš veľa slov, keď chceme vyjadriť tento pojem. Potrebujeme ukázať naše konkrétne postoje a skutky lásky v službe iným, tým čo sú vytlačení na okraj spoločnosti. Toto svet potrebuje vidieť a počuť od nás kresťanov a potom bude veriť naším slovám Evanjelia.

S akými pocitmi prijímate službu biskupa?

Predovšetkým, ako to vyplýva už z názvu, bol som menovaný za pomocného biskupa prešovskej archieparchie, aby som pomáhal arcibiskupovi Jánovi Babjakovi v jeho úrade a všade tam, kde ma bude potrebovať.  To je moja najdôležitejšia úloha, ktorej sa chcem zhostiť najlepšie, ako budem vedieť. Pocity sú zmiešané ale aj pozitívne. Človek sa pýta, či na to má dostatok schopností. Toto je ten ľudský rozmer. Všetci sme ľudia, aj biskupi sú len ľudia, preto veľmi prosím bratov a sestry, aby sa veľmi veľa modlili za nás biskupov a kňazov na Slovensku. Ale na druhej strane, to, čo mi hovorí moja viera, tomu verím. Verím, že Boh je živý, že je mojim milujúcim Otcom a stojí pri mne, keď sa k nemu obraciam. Ak ma povolal pre túto službu, tak to nie je náhoda. Nie je to o tom, že by som sa na službu biskupa nejako špeciálne pripravoval, či po nej nejako zvlášť túžil. Niekedy nevieme, prečo Boh robí také kroky, aké robí. Raz sa to dozviem. Mám veľkú dôveru v živého Boha a Pána. Chcem, aby Boh konal cezo mňa v každom úsmeve, skutku, slove, ktoré budem robiť. Nie na moju oslavu, to nie je moja ambícia. Ale aby sme robili, ako hovoríme my jezuiti, všetko na väčšiu oslavu Božiu.

Milan Lach Foto: Ondrej Gábriš SJ, archív gréckokatolícke

Chcete sa pri evanjelizácii venovať niektorej skupine veriacich viac?

Ak to bude potrebné a Vladyka Ján Babjak uzná za vhodné niektorým veriacim sa špeciálnejšie venovať, tak to budem robiť. Osobne nepreferujem žiadnu kategóriu veriacich. Ohlasovať Božie slovo ako biskup má všetkým ľuďom. Som otvorený pre mladých ľudí, lebo im je potrebné pomôcť, hľadajú a my kňazi a biskupi, by sme mali byť blízko nich, takí akí sú. Mám blízko k rodinám, veľmi potrebujú pomoc. Sú mi blízki aj starší ľudia, ktorí niečo zažili a ktorí už poznajú správny smer cesty, od ktorých sa môžem aj ja, hoci biskup, sám mnohému naučiť. Aj ja ako biskup sa môžem učiť od laikov. Možno cítim vo svojom srdci väčšiu starosť o ľudí, ktorým dnešná spoločnosť nevenuje pozornosť. O ľudí, ktorí nie sú výkonní, neprinášajú peniaze, nerobia kariéru, nie sú stredobodom televíznych kamier, nezamestnaní, Rómovia, chorí, či postihnutí. Sú to ľudia, ktorí nemajú hlas v spoločnosti, lebo nemajú peniaze ani známosti. Ľudia, ktorí tu nie sú náhodou. Boh nám dáva príležitosť, aby sme ukázali v koho vlastne veríme, v akého Boha? Sú to ľudia, ku ktorým nás posiela Ježiš Kristus, keď hovorí, či si dal hladnému jesť, či si chudobného zaodel, či si pritúlil pocestného. Toto sú skutočné bohatstvá Cirkvi, ak hovoria cirkevní otcovia od počiatkov cirkvi. Nie peniaze, majetky, ako si mnohí myslia, to nie je najväčšie bohatstvo. Našim najväčším bohatstvom, bohatstvom cirkvi sú živí ľudia, naši bratia a sestry, ich nesmrteľné duše. Chcem učiť v mojej službe biskupa ľudí modliť sa, aby vedeli rozprávať sa s Bohom. Keď sa toto naučia, nájdu pokoj vo svojom vnútri. Toto je jednou z hlavných úloh kňaza a biskupa.

Kde budete mať svoje sídlo?

Som pomocným biskupom prešovskej archieparchie, preto budem bývať v nádhernom meste Prešov.

Kedy ste sa rozhodli, že chcete byť duchovným?

Ešte na základnej škole, v ôsmej triede, kedy som cítil v srdci hlas, aby som sa stal kňazom. Dôvod? Pomáhať ľuďom nájsť skutočný zmysel ľudského života. Bol som povolaný Pánom Ježišom k niečomu, čo sa ma dotklo. Iste bol to príklad kňaza, ktorý som videl a bol vtedy u nás vo farnosti. Bol ním terajší arcibiskup Jána Babjak. Cítil som, že toto je moja cesta a neľutujem ani teraz. Neskôr som cítil povolanie byť rehoľníkom, konkrétnejšie jezuitom, tí pre Slovensko urobili veľa. Dve jediné univerzity na území Slovenska v Trnave a v Košiciach v 17. a v 18. storočí, ktoré spravovali, hovoria za všetko. Ak by som sa mal opäť rozhodnúť, rozhodnem sa pre tú istú cestu. Pre cestu kňaza a rehoľníka – jezuitu.

Boli ste k tomu vedený aj z domu, keďže aj váš brat je kňaz?

Úplná rodina je základom všetkého. Z toho človek vyrastá a dostáva predpoklady do budúcnosti. Mal som šťastné detstvo. Som vďačný svojim rodičom za to, že ma vychovali, ako ma vychovali. Hoci nemali žiadne vysoké školy, sú to jednoduchí ľudia , naučení tvrdo a statočne pracovať od malička po celý život, aby si zarobili na svoj chlieb a modlili sa – rozprávali s Bohom. K tomu všetkému viedli aj nás. Nežili sme v biede ale ani v žiadnom luxuse. Otec bol k nám aj láskavý ale aj prísny a ja som mu za to vďačný. Pozrel na mňa a vedel som, čo mám robiť. Vôbec mu to nemám za zlé. Moja mama, ako každá žena, dávala do rodiny princíp ženskosti a rodinného tepla a istoty. Dnes sa prísnosť rodičov považuje za niečo, čo môže poškodiť dieťaťu. Nemyslím si to. Samozrejme, všetky extrémy sú zlé. Ale mať isté kritériá a pravidlá hry pre život, to je pre dieťa veľmi dôležité. Vidíme to aj na našej spoločnosti. Ak to nebude, bude tu anarchia a chaos. Ak sa nebudeme držať istých kritérií, mravných zásad a hodnotových systémov kresťanstva, tak padneme. Jednoducho tu nebudeme. Príde tu niekto iný a my tu už nebudeme. Áno, aj môj mladší brat je kňazom, ktorý vďaka výchove z domu a príkladu kňazov cítil kňazské povolanie. Je ženatý a má dvoch synov. Drvivá väčšina našich gréckokatolíckych kňazov je ženatých a majú vlastné rodiny.

Zhovárala sa Kvetoslava Mudríková