Nikdy som si nemyslela, že napíšem nasledujúcu vetu: Pred 30-rokmi sme mali byť menej nežní. Možno by sme dnes nemuseli žiť v mafiánskom štáte. Ten si svoje pevné základy totiž začal beztrestne betónovať práve v čase, keď sme my nevedomí študenti, herci, bežní občania nadšene stáli na námestiach, štrngali kľúčami a z plných hrdiel kričali: “Posledné zvonenie!”
Naivne sme si mysleli, že komunisti a ich eštébácke štruktúry dostali strach z desaťtisícových davov. Kým sme mrzli, štrngali a pospevovali, že “sľúbili sme si lásku a vravieť pravdu len…”, oni si v teple kreslili plány, ako sa pretransformovať do novej doby. V princípe išlo o len dve veci: ako si zabezpečiť beztrestnosť a ako si ponechať ekonomický vplyv. A v princípe sa im to aj podarilo.
Nežne sme stolerovali boľševika už v prvej ponovembrovej česko-slovenskej vláde. Z dvadsaťjeden ministrov bolo 10 komunistov. Akoby sme z noci na ráno zabudli, v akom štáte sme žili. Že nás komunisti na štyridsať rokov zavreli za ostnatý plot, že nás špicľovali a udávali, že nás rozdelili na straníkov s privilégiami a tých ostatných, ktorí nemali takmer žiadne práva. Po novembri ’89 sme začali stavať dom na zhnitých základoch bez akejkoľvek izolačnej vrstvy. Preto sa netreba čudovať, že dnes sa rozpadá.
Komunistické špičky ani ich prisluhovači nedostali žiadnu právnu stopku zo správy vecí verejných. A to bola asi najväčšia chyba či zlyhanie ponovembrových politikov, ale aj nás občanov. Zo štyridsaťročnej totality sa stal prázdny pojem. Bez pomenovania konkrétnych vinníkov, ktorí mali skončiť pred súdom. Ale ako sa hovorí, kde nie je žalobca, nie je ani vinník…
„Mafia nám uniesla štát!“ kričíme dnes na tom istom námestí po tridsiatich rokoch. A opäť sa môže stať, že z nás po čase opäť opadne odhodlanie pomenovať a potrestať menovitých vinníkov. Ak sa história zopakuje, potom to bude naozaj posledné zvonenie.