Priestory v centre mesta majú však aj svoje tienisté stránky – v centre sa zle parkuje a je tam hluk. Ani tieto negatíva nemajú zásadný vplyv na iniciatívu investorov ovládnuť všetky strechy a podkrovia. Veľmi často sa snaha využiť každý štvorcový meter v čo najväčšom počte podlaží končí žalostne. Vznikajú architektonické paškvily, niektoré trvalé, iné, našťastie, provizórne. Na druhej strane sa dajú nájsť aj vydarené príklady, výnimočné prístupom projektantov so zmyslom pre citlivú kompozíciu alebo, naopak, pre kontrastný efekt.
Nadstavba na Vajnorskej ulici v Bratislave by bola zaujímavá, keby jej v celkovom vyznení nezavadzal pôvodný objekt pod ňou. Architekt si svojsky interpretoval myšlienku tvoriť v duchu doby. Tri podlažia zasklenej plochy so zábradlím pripomínajú akéhosi ahasvera, ktorému dobre padlo odpočinúť si na bytovke z päťdesiatych rokov 20. storočia. Dva rôzne objemy k sebe vôbec nepasujú, nie je tam čitateľná žiadna snaha o prepojenie. A priam sa núka otázka, či by investor nepotiahol aj vyššie, keby statik dovolil.
Autorovi sa pri snahe o efektné využitie podkrovia v budove na žilinskej Štefánikovej ulici podaril husársky kúsok. Kus jurkovičovskej inšpirácie umiestnil do centra mesta v 21. storočí, žiaľ, s katastrofálnym výsledkom. Vikiere síce ako-tak rešpektujú raster okien o podlažie nižšie a obyvatelia majú z balkónika isto pekný výhľad, ale kombinácia priveľkého presahu strechy, dekoratívnej drevorezby, plastových okien a kovaného zábradlia k tomu je ako vystrihnutá z nočnej mory architekta. Celú kompozíciu zachraňuje iba fakt, že bežný chodec smrteľník zväčša tak vysoko nevzhliadne.
Celý článok si môžete prečítať tu.