Dilema, ktorá počas života stretne mnohých z nás. Dostaneme sa do fázy vzťahu, kde sa cítime zaseknutí a čoraz častejšie sa sami seba pýtame otázku: „Zostať či sa rozísť?“
Kedy je to však iba kríza vo vzťahu, ktorá nám môže dokonca pomôcť a kedy ide naopak o neriešiteľný problém? A čo pauza? Pomôže nám obnoviť iskru alebo je to len strata času a sebaklam?
Na tieto a ďalšie otázky nám pomôže nájsť odpovede Dávid Hanc, transformačný kouč, autor knihy ON existuje! a tvorca jedného z najpočúvanejších slovenských podcastov Nastavenie mysle, ktorý má viac než 2 milióny stiahnutí. Dávid pomáha úspešným ženám porozumieť svojim vnútorným vzorcom, zmeniť nastavenie mysle a pritiahnuť si vysnívaného partnera.
Ako spoznať, že vo vzťahu už nezostávame z lásky, ale zo strachu byť sami?
Toto je otázka, ktorú si kladie veľa ľudí… ale málokto si na ňu naozaj dovolí úprimne odpovedať. Pretože odpoveď nás môže zabolieť. Láska je pokojná. Nemá v sebe paniku ani vypočítavosť. Strach má však tisíc dôvodov, prečo neodísť, aj keď vnútri už cítime, že to nie je ono. Ak človek zostáva vo vzťahu zo strachu:
– neustále racionalizuje, prečo by to „ešte mohol skúsiť“,
– spochybňuje sám seba a pýta sa: „Nie som len príliš náročný?“,
– predstava rozchodu v ňom vyvoláva nie smútok – ale úzkosť zo samoty.
Tichá domácnosť, hádky a výčitky? Zdravá komunikácia sa dá naučiť, tvrdí psychologička - ROZHOVOR
Tento strach nás udržiava v ilúzii, že „niečo je lepšie ako nič“. Lenže to, čo tým v skutočnosti hovoríme sami sebe, je: „Nie som pripravený byť so sebou, takže sa radšej držím niekoho, kto už so mnou nie je.“ Rozhodujúcim signálom býva táto myšlienka: „Neviem, čo by som bez neho/nej robil.“ A vtedy už nejde o lásku k druhému. Ide o vzťah k sebe samému, ktorý treba postaviť nanovo.
Aké klamstvá si najčastejšie opakujeme, aby sme ospravedlnili, že ešte neodchádzame?
Najčastejšie klamstvá, ja to nazývam čisté bullshity, sú tie, ktoré znejú rozumne, ale vnútorne nás ničia. A ich cieľ je jediný – udržať nás tam, kde to síce nefunguje, ale je to známe. Ľudia si opakujú vety ako:
– „Každý vzťah je predsa ťažký.“
– „Nesmieš to vzdať – láska je aj o práci.“
– „Časom sa to zlepší…“
– „Možno len prežívame ťažšie obdobie.“
– „A čo keď je problém vo mne?“
Tieto myšlienky neznejú zle. Veď kto by chcel pôsobiť ako niekto, kto sa vzdáva pri prvej prekážke? Ale problém je v tom, že mnohé z týchto viet sú obranné mechanizmy, nie pravda. V mojej práci vidím často jeden silný vzorec: Ľudia radšej zostanú v nešťastnom vzťahu, než by čelili prázdnote, ktorú ešte nemajú vybudovanú v sebe. A preto je jednoduchšie opakovať si mýty, než si priznať, že pravda je úplne iná: „Už som niekto iný. A tento vzťah už nie je pre tú verziu mňa, ktorou sa stávam.“
Môže „pauza vo vzťahu“ skutočne pomôcť alebo ide len o elegantný spôsob, ako oddialiť nevyhnutné?
Pauza vo vzťahu je jedno z najväčších klamstiev, aké si moderný človek vymyslel. Pôsobí rozumne. Znie ako „dáme si priestor“. Ale v 90 % prípadov je to len zaobalenejší rozchod, ktorý sa bojíme pomenovať. Je to ako keby ste povedali, že sa pokazil motor auta a namiesto toho, aby ste ho opravili, zastavíte auto na krajnici, vystúpite a odídete domov s tým, že sa snáď samo opraví.
Krásna, úspešná, nezávislá a stále sama. Kde robia ženy chybu pri hľadaní partnera? - ROZHOVOR
Ako môže vzťah dozrieť tým, že sa od neho obaja vzdialime? Ako môžeme „pracovať na láske“ tým, že sa prestaneme stretávať, rozprávať, cítiť, spolu rásť? Ak niekto hovorí, že ide do pauzy, ale nemá jasno, čo počas tej pauzy urobí inak, nie je to pauza. Nie je to liečenie, ale nádej, že sa druhý zmení bez nás. Ale vzťah je spoločné pole. Ak v ňom nikto nie je, nič v ňom nerastie. Takže áno, pauza môže fungovať, ale len vtedy, keď obaja vedia:
– čo idú počas nej zmeniť,
– ako s tým budú pracovať,
– a kedy sa vrátia k spoločnému vedomému rozhodnutiu, nie k ďalšiemu tichému prežívaniu.
Čo nám vlastne hovorí ten pocit, keď už nevieme, prečo v tom vzťahu ešte sme, ale nevieme ani odísť?
Tento pocit je veľmi špecifický. Je to vnútorné ticho plné napätia. Psychologicky ide o stav zmrazenia. Nie je to ani boj, ani útek. Je to zaseknutie. Ľudia sa v tomto bode často prestanú pýtať: „Chcem tu byť?“ A začnú sa pýtať: „Nie je to len fáza? Čo ak sa mýlim?“ Ale tieto otázky nevedú k pravde. Vedú k udržiavaniu ilúzie, že neistota = šanca. Pravda je, že ak človek cíti, že už nevie, prečo zostáva, tak to „nevie“ často nie je zmätok.
Séria Narcizmus: Gaslighting – skrytá zbraň manipulátorov, ktorá vám zničí sebavedomie
To je duša, ktorá už odpoveď pozná, ale ego ju ešte nechce prijať. A ten najjasnejší signál? Keď potrebuješ veľa slov na to, aby si si vysvetlil, prečo zostávaš, klameš si. Láska veľa slov nepotrebuje. Ale odchod, ktorý ešte nechceš cítiť, si vyžaduje celú argumentačnú armádu.
Tento vnútorný pocit nás neprišiel potrestať. Prišiel nás zastaviť v autopilotovi, ktorého máme vo vzťahu nastaveného. A položiť otázku, ktorej sa najviac bojíme: „Si ešte tá istá osoba, ktorá si tento vzťah kedysi vybrala?“ Ak nie, potom je prirodzené, že ťa ten vzťah už neudrží.
Ako zvládnuť rozhodnutie ukončiť vzťah, ak ten druhý ešte „nie je pripravený“?
Toto je jeden z najťažších momentov vo vzťahoch: Keď jeden už vie, že koniec je pravdivý a druhý ešte dúfa, že to ide opraviť. Zostať len preto, že druhý „nie je pripravený“, znie láskavo, ale v skutočnosti je to odmietnutie vlastnej pravdy. Láska neznamená, že sa obetujem. Láska znamená, že poviem: „Aj keď to bolí, pravda je dôležitejšia ako pohodlie.“ A keď ukončím vzťah s úctou a jasnosťou, neberiem druhému nádej – dávam mu príležitosť rásť.
Niekedy je koniec to najláskavejšie, čo môžeme druhému človeku dať. Pretože zostať len preto, aby sme ho ochránili pred bolesťou, je ilúzia, ktorá nakoniec bolí ešte viac. To, že druhý ešte nechce pustiť, neznamená, že máme zotrvať.
Ako sa po rozchode postaviť späť na nohy bez toho, aby sme sa k niekomu vracali len zo strachu byť sami?
Po rozchode prichádza konfrontácia s vlastným vnútorným priestorom, ktorý sme možno dlhé roky nevnímali. A keď sa v ňom zrazu ocitneme sami, začneme panikáriť. Pretože samota nie je to, čo bolí. Bolí ten neznámy hlas ticha, ktorý sa nás pýta: „Kto si, keď nemiluješ niekoho iného?“
A práve preto sa toľko ľudí vracia späť. Nevedia, ako byť sami so sebou bez bolesti. Skutočný návrat k sebe po rozchode neznamená, že „sa dám dokopy“. Znamená, že sa prestanem opravovať a začnem spoznávať, kto vlastne som, keď sa už neupínam na niekoho iného.
Séria Narcizmus: „Tentoraz to bude iné.“ Ako ukončiť cyklus toxického vzťahu raz a navždy
V mojom koučingu sprevádzam ľudí, ktorí prechádzajú veľmi náročnými rozchodmi či rozvodmi a vidím tam stále ten istý vzorec: človek chce riešiť rozchod, ale problém nie je rozchod. Problém je, že sa mu rozpadla stará identita.
Tí ľudia nechcú len uzdraviť srdce. Oni si v skutočnosti kladú otázku: „Kto budem, keď už nebudem tým, kým som bola v tom vzťahu?“ A túto otázku mnohí odkladajú, pretože sa boja prerodu, ktorý je o jasnom rozhodnutí: „Prestanem sa snažiť zaplátať dieru a konečne sa pozriem, čo je v nej uložené.“ Až vtedy sa v samote objaví ticho, ktoré nie je prázdne, ale pokojné. A v tom tichu začneme budovať identitu človeka, ktorý už nepotrebuje lásku ako náplasť, ale ako zrkadlo toho, kým sa stal.
Kde je hranica medzi zdravou krízou vo vzťahu a jasným signálom, že si navzájom už nemáme čo dať?
Kríza vo vzťahu nie je automaticky niečo zlé. Naopak, často je to výzva k rastu. Zdravá kríza je, keď sa pozeráme jeden druhému do očí a hovoríme si: „Nevieme, čo s tým, ale chceme to spolu pochopiť.“ Je tam vôľa, je tam zodpovednosť, je tam pohyb – hoci aj bolestivý.
Najskôr láska ako z telenovely, následne peklo na zemi. Ako rozpoznať takzvaný love bombing?
Naopak, signál, že si už nemáme čo dať, prichádza v tichu. Nie v hádke. Nie v slzách. Ale v tom momente, keď zrazu necítime prítomnosť druhého, aj keď sedí vedľa nás. Keď komunikácia prestáva liečiť a začína vyčerpávať.
Jeden z najdôležitejších signálov, ktoré učím svojich klientov rozpoznať, je tento: „Riešime stále ten istý problém, ale nie hlbšie – len dokola.“ Znamená to, že vzťah sa netransformuje. Len sa točí v kruhu. V koučingu často hovorím: „Kríza je fáza, cez ktorú sa vzťah môže zmeniť. Ale len vtedy, ak sa počas tej krízy menia aj ľudia. Ak nie, kríza nie je prechod. Je to konečná stanica, ktorú nechceme uznať.“
Čo si položiť, ak sa v hlave vynára tá tichá otázka: „A čo ak už nikoho lepšieho nestretnem?“
Táto otázka neznie ako výkrik. Znie ako šepot. Ale má obrovskú moc sabotovať naše rozhodnutia, našu sebaúctu a hlavne našu budúcnosť. Táto otázka je ukážka našej vlastnej hodnoty. V preklade hovorí: „A čo ak to, čo si skutočne želám, si nezaslúžim?“
Ale pravda je iná. Nestretávame to, čo si zaslúžime. Stretávame to, s čím sme energeticky zladení. A ak sme zladení so strachom, že niečo lepšie už nepríde, budeme automaticky priťahovať práve to, čo tento strach potvrdzuje.
Ak sa vám táto otázka v hlave vynorí, položte si inú: „A čo ak to najlepšie ma ešte len čaká, ale potrebuje novú verziu mňa?“ To nie je ezoterika. To je identitná realita. Ak zmeníš svoje vnútorné nastavenie, zmení sa aj tvoja kapacita pre nový typ lásky.
