Lykožrútové kalamity sú z roka na rok častejšie. No naše lesy netrpia len vinou škodcu, ale často je za tie najväčšie škody zodpovedná najmä oneskorená reakcia na rútiaci sa vlak.
Polcentimetrový chrobák dokáže v priebehu niekoľkých dní či týždňov usmrtiť stovky a v niektorých prípadoch aj tisíce hektárov lesa.
S odborníkmi sme sa rozprávali o tom, ako by mal štát čo najefektívnejšie zasiahnuť, aby lesy nepostihla ďalšia lykožrútová kalamita.
V minulosti boli bežné 1 až 2 generácie
Životný cyklus lykožrúta začína na jar, keď sa oteplí nad 15 až 17 stupňov. Lykožrút prezimoval pod kôrou a v tomto období sa vyrojí. Dospelé chrobáky vylietavajú z kôry stromov a napádajú oslabené stromy. To sú najmä zlomy a vývraty po zime a stromy poškodené mechanicky alebo suchom.
Lykožrút devastuje smrekové porasty na Čiernom Váhu, lesníci vinia ochranárov
„Samček nalietava do kôry, kde feromónmi naláka 2 až 3 samičky. Tie hlodajú materské chodby a kladú do nich vajíčka – každá cca 30. Z každého sa vyliahne larva, ktorá pod kôrou hlodá lyko. Larva postupne priberá, zakuklí sa, vyvinie sa z kukly chrobák, ktorý sa ešte kŕmi lykom, aby dospel a potom z kôry vyletí a začína nový cyklus. V priebehu roka máme 2-3 generácie chrobákov, čiže 2-3 takéto cykly. Nie však na tom istom strome, každá ďalšia generácia si hľadá nové stromy. Celý vývoj trvá 60-70 dní, no čím je teplejšie, tým je rýchlejší. Kvôli klimatickej zmene máme dnes 2 až 3 generácie ročne, no 50 rokov dozadu boli bežné 1-2 generácie. Všetko určuje klíma,“ vysvetľuje Andrej Kunca z Národného lesníckeho centra, vedúci odboru Lesníckej ochranárskej služby.
Ako lykožrút ničí strom?
Lykožrút sa živí lykom, ktoré zaisťuje transport živín vytvorených fotosyntézou v ihličí koruny stromu do koreňa, vetiev a iných častí stromu, teda aj cukrami obsiahnutými v lyku. Škodca preruší cestu medzi zelenými ihlicami a koreňom, strom stráca vyprodukované živiny a začína schnúť.
„On mu v podstate prerezal žily. Nepotrebuje poškodiť všetky cievy na kmeni stromu na to, aby strom odumrel. Častokrát strom môže zo zeme ešte nejaký čas ťahať vodu a je zelený, ale nedokáže spätne doplniť energiu. Všimnete si ho aj tak, že má opadanú kôru, ale koruna je stále zelená. Keď chrobák okrúžkuje strom, zničí vodivá dookola kmeňa, strom vädne a postupne odumiera,“ hovorí pán Kunca.
Ochranári vyzývajú na zákaz ťažby dreva v biotopoch hlucháňa na Muránskej planine
Zdravé stromy majú silný obranný mechanizmus proti škodcom. Vo chvíli, kedy sa lykožrút zavŕta do kôry a naruší živičné kanáliky, vyvalí sa naňho živica, ktorá ho doslova zalepí a škodca tak zahynie.
A koľko dokáže preletieť? Odborník Kunca spomína výskum, ktorý dokázal, aký je lykožrút nebezpečný aj na veľké vzdialenosti, a to dokonca 8 km. Ide však skôr o výnimku, bežne totiž preletí 200-500 metrov.
Robia ekoaktivisti lesu iba medvediu službu?
Ochranári sa zvyknú búriť proti ťažbe napadnutých drevín v chránených územiach národných parkov, no podľa lesníkov je práve tam najdôležitejšie včas zasiahnuť. Problémom je, že rozhodujú dni a lykožrút často koná rýchlejšie ako kompetentní, ktorí by ho mali zastaviť. To sa však nedá spraviť inak ako spílením a odnesením napadnutých stromov z lesa, aby nepredstavovali hrozbu pre tie zdravé.
„Ochrana prírody má však prioritu. Keď sa povie, že v 5. stupni nechávame lesy na prirodzený vývoj – podporujeme nespracovávanie kalamity. My ale musíme včas a dôsledne vypilovať napadnuté lesy. Na to však nedostanete potrebné povolenia. Lesníci nemajú právnu oporu a trvá to už 20 rokov. Kľudne sa môže stať, že pri súčasných pravidlách ochrany prírody o 5 rokov príde ďalšia kalamita,“ tvrdí pán Kunca.
Dodáva, že v prípade nálezu lykožrúta treba spíliť všetky napadnuté stromy a treba zasiahnuť včas, pokým z nich chrobák ešte nevyletel. „Ak spílime 99 stromov a jeden s chrobákmi zabudneme, neurobili sme takmer nič.“
Problémom sú nedostatočné kapacity
K názoru sa pridáva aj bývalý riaditeľ Správy Národného parku Nízke Tatry a ochranár z Občianskeho združenia Prales, Marián Jasík. Problémom oneskoreného zásahu sú podľa neho v prvom rade nedostatočné kapacity.
„Kedysi mali lesy svojich zamestnancov, a keď vznikol problém – našli napríklad 20 lykožrútových stromov, išli sa zrúbať. Dnes, ak je les štátnym majetkom, ten musí absolvovať verejné obstarávanie, ktoré sa často ťahá týždne či mesiace,“ hovorí pán Jasík s tým, že keď sa zasiahne, už je často neskoro.
Bezzásahový režim v lesoch zvyšuje záchyt uhlíka aj počty hlucháňov, tvrdí iniciatíva My sme les
„Oneskorenie je dnes dlhé a v boji proti lykožrútovi rozhodujú dni. Ďalším problémom sú nevysporiadané vlastnícke vzťahy a rozdrobené vlastníctvo. Jeden sa rozhodne lykožrútom napadnuté stromy vyťažiť včas, druhý to neurobí.“
Kunca k tomu dodal: „A ďalším problémom sú aj časové obmedzenie spracovávania náhodnej ťažby v období od 1.3. do 31.8. kvôli druhovej ochrane, zvyčajne ochrane hniezdenia vtákov, ktoré vydávajú okresné úrady odbory životného prostredia pravidelne v smrekových kalamitných územiach.“
Efektívnym riešením by bola tzv. „nárazniková zóna“
Pohľad na problematiku z druhej strany nám poskytol Jasík. Podľa jeho slov ochranári nemajú vážnejšie výhrady k zásahom proti lykožrútovi v lesných územiach v najnižšom stupni ochrany, ktoré tvoria približne trištvrte územia Slovenska.
V územiach vo vyššom stupni ochrany, v ktorých je ťažba možná, ide o diskusiu medzi ochranármi a lesníkmi, pričom hľadajú dohodu, kde napadnuté stromy treba vyťažiť a odviezť, a kde prípadne majú ostať.
V národných parkoch je to však už situácia zásadne odlišná. Ide totiž o územie, kde je ochrana prírody prioritná a plošne sa tam nedá vyriešiť nič, jediné riešenie je rýchle vyriešenie nekonečnej témy – zonácie národných parkov.
„Dôležité je, aby sa okolo zóny, kde sa nesmieme ťažiť urobila nárazníková zóna. Na Slovensku som žiadnu dôslednú nevidel. Videl som ju v Bavorskom lese. Je to 500 metrov až 1,5 km široké pásmo, kde sa každú jar intenzívne rúbu stromy napadnuté lykožrútom,“ hovorí Jasík z občianskeho združenia Prales.
Nevyhnutná súčasť lesa
Na druhej strane, v lesoch s prirodzenými smrečinami, napríklad celá Orava, Malá aj Veľká Fatra, Nízke aj Vysoké Tatry, je lykožrút nevyhnutnou súčasťou príbehu lesa.
„Sú so smrekom ako dvojičky. Prirodzený vývoj pôvodného smrekového lesa bez neho neexistuje. Prales môže umierať pomaličky, ale lykožrút môže napadnúť aj 10 hektárov. Horšia situácia je, keď sa vyskytne v nepôvodných smrečinách, kde na veľkých plochách naraz zabije veľa smrekov, pričom sa bavíme o lesoch o rozlohe stoviek alebo tisícov hektárov,“ pripomína Jasík.
Na lykožrúta sa podľa jeho slov treba pozerať ako na škodcu tam, kde chceme v lesoch hospodáriť, ale tam, kde chceme prírodu chrániť je prirodzený, keďže je to náš pôvodný druh.
