Čím chcete svojich fanúšikov prekvapiť?
Robíme všetko pre to, aby to bolo také úspešné, ako bolo vlani prvé turné. Pribudli staronové pesničky a nové aranžmány aj tých nových, známych. Príde Dan Bárta ako hosť. Tých koncertov bude 25, ak sa nemýlim.
Neobávate sa teraz tých koncertov?
Záleží, aby vyšlo zdravie – to je celé, lebo môžem byť akokoľvek chorý, ale keď to udrie na hlasivky, tak s tým sa nedá nič robiť. V dnešnej kapitalistickej dobe je pomerne veľmi náročná záležitosť veci prekladať, rušiť, takže to by som nerád.
Prvé turné ste začínali v Tatrách. Teraz nacvičujete v Tatrách. Prečo ste si vybrali práve toto miesto na skúšky pre koncertným turné?
Ja som to už minulý rok veľmi privítal, tento rok takisto, lebo skúšanie 300 kilometrov od Bratislavy má svoj zmysel. V Bratislave by stále mal niekto vybavovacie problémy a chlapci by absolvovali rôzne iné akcie. Tu je to natoľko sústredené, že aj ľudsky sa to krásne prepája.
Nie je to aj tým, že ste chceli ujsť od novinárov?
Nie. Po mne zase novinári nejako nejdú. Myslím, že teraz ani nie je veľmi po čom ísť. Oni si vyťahujú veci, ktoré sa stali dávno a dostávajú ich do iných súvislostí. Ja si myslím, že každý z nás, z tejto branže, alebo… nenávidím tento výraz – celebrít, musí počítať s tým, že je to tak. Ja to nesledujem, ale keď sa už k tomu dostanem, tak pokrčím ramená a ide to.
Je únavné hrať na takejto koncertnej šnúre, aká Vás teraz čaká?
Je. Len, keď si uvedomím začiatky, ktoré ešte boli v starom komunizme, tak vtedy sme priemerne hrávali 25 koncertov mesačne a nie raz do roka. My síce hrávame aj teraz, ale je to predsa len ináč, je to porozhadzované a sú sem tam pauzy. Je pravda, že v roku 1984 som mal inú kondíciu, ale nestávalo sa, že by boli takéto výpadky.
Na akú pieseň sa najviac tešíte?
Ja sa zámerne snažím vymýšľať do pesničiek rôzne fóriky, spájať tituly, ktoré sú zdanlivo nespojiteľné. Chcel by som, a zatiaľ sa to darí, aby som sa tešil – a chlapci takisto, z každej pesničky, ktorú hráme, lebo nie je nič horšie, ako keď sa pozriete na zoznam skladieb, a teraz vidíte, že sú tam tri povinné kroky za sebou a pesničky už nejako nemilujete, lebo aj to sa zunuje. Takže tomuto sa vyhýbame a verím, že sa budeme tešiť a to je dôležité.
Ktorá z vašich piesní je najžiadanejšia?
Ja to ani neviem nejako posúdiť. Napríklad na letných festivaloch, ktorých sme hrali asi 20 sme hrali Cigaretku na dva ťahy s veľkým záverečným sólovým partom, kde si odpovedá gitara so saxofónom. Na to bola – kdekoľvek sme to hrali, obrovská reakcia. Napriek tomu, že české publikum tú skladbu nejak nepozná. Nie je to v mnohých prípadoch, ale ten výber publika, čo sa týka repertoáru, sa v Česku a na Slovensku odlišuje.
Je podobný rozdiel medzi publikom v rámci Slovenska?
Nie je. Len to už je „vis maior“, že z nejakého dôvodu ten koncert nejde. Poväčšine z dôvodu publika. Myslím si, že sme profesionáli a robíme to na doraz. Keď to publikum z nejakého dôvodu zaspáva, tak ich k tomu nedostanete. Napríklad, v Bratislave sme hrali x-krát triumfálne koncerty s Američanmi, s Ivanom Táslerom, sami a teraz sme hrali, bolo tam 3000 ľudí a to publikum nechcelo. Niektorí reagovali, ale aj v pomalých pesničkách, v tom obrovskom auditóriu bolo hrobové ticho. Idete na doraz, s čistým svedomím odídete z pódia, ale radosť nenastala.
Ako sa cítite pred koncertným turné?
Plný sily sa necítim, lebo ja nemám dobrú kondíciu. Keď ale vystúpim na pódium, je mi zrazu v podstate všetko úplne jedno. To mám asi spoločné s hercami – aspoň ja si neviem predstaviť, že by som nevládal alebo niečo také. Potom už môžem relaxovať ako chcem, neviem, že by mal byť nejaký problém v tomto smere.
Mávate ešte stále trému pred vystúpením?
Nepovedal by som tréma, skôr také pnutie, zodpovednosť a toho sa rýchlo zbavím. Pravda je tá, že nebývam počas celého koncertu absolútne uvoľnený. Napätie tam je, zodpovednosť tam je, a snaha neurobiť kiks, chybu. Prečo by ľudia, ktorí si draho zaplatia, mali pozerať na nejaký polovýkon?
Fotogaléria: Richard Müller
Foto: Lukáš Kimlička
Foto: Lukáš Kimlička
Foto: Prager
Foto: Prager
Dovolili ste si pred turné nejaký oddych, dovolenku?
Vôbec nie. Mali sme veľa činností, nahrávali sme, veľa sme skúšali v Bratislave. Ja ani nie som nejaký dovolenkový typ. Po prvé, u mňa je to problém, lebo to by som prišiel na pláž vyzliekol sa a už by to bolo na druhý deň v Novom Čase alebo nejakých novinách. Jednoducho, ja som rád na miestach, ktoré dobre poznám a môžem tam tráviť čas bez toho, aby som musel chodiť na letisko a vybavovať s vedúcim zájazdu.
Čiže skôr nejaká chata a súkromie?
Dá sa tak povedať.
Ste v Tatrách, využili ste možnosť na nejakú prechádzku alebo túru?
Zatiaľ nie. Ja by som len rád zdôraznil, že nekonečným spôsobom milujem tie hory, myslím naše Tatry. Mne začne vždy viac búchať srdce, keď to zrazu vidím, keď sú odhalené a keď sa dá ísť niekde. Bohužiaľ, horolezec nie som a asi ani nebudem. Podľa mňa je to jedna z najkrajších vecí, okrem žien, ktoré na Slovensku máme.
Inšpirovali Vás Tatry k nejakej piesni?
Nie, ja mám väčšinou smutné pesničky. Nad týmto som nerozmýšľal.
Máte nejakú srdcovku, ktorá Vám rozpovie najkrajší príbeh zo svojho života?
Mám rád všetky skladby, ktoré sme urobili s Jarom Filipom, lebo to bolo naozaj nezabudnuteľné obdobie. Až teraz, keď som robil tú krabicu, som si uvedomil v akom krátkom čase sme urobili množstvo vecí, ktoré pokryli štyri moje a dva jeho albumy. Mám rád Cigaretku, mám rád Milovanie v daždi, čo bola jedna z prvých. Ja mám napríklad veľmi rád Smutnú pieseň, tú sme hrali minulého roku, z albumu 33. Keď som si to štatisticky zhodnotil, tak u publika nezaberá takým spôsobom, ako zaberá u mňa. Aj preto sme ju tohto roku nenasadili.
Ak by ste mohli priblížiť nový box Všetko. Čo všetko si to vyžiadalo, aby ste ho dali dokopy?
Bolo to relatívne veľmi náročné, pretože ja nie som archívny typ, takže ja nemám ani žiadne fotky z detstva a už vôbec nie z obdobia Banketu. Je tam 25 diskov. Kompletný Banket, kompletne moje sólové albumy a dva disky sú výberové, kde sú pesničky, ktoré nevyšli na žiadnych platniach a prvýkrát oficiálne vychádza s touto škatuľou
pôvodný Nahý. Je tam knižka, kde píšem nejaké reflexie, čo si o jednotlivých albumoch myslím, alebo aké milé historky tam nastali. Myslím, že to bude reprezentatívny kúsok. V predaji to bude od polovice septembra.
Prekvapilo Vás niečo, keď ste dávali dokopy tých 25 diskov?
Áno. Vyskytli sa tam skladby, ktoré som aj zabudol, že som natočil. Muselo sa zháňať autorstvo. Mňa najmä, neskromne teší, keď som sa na to pozeral, že v podstate nie je žiaden album a v podstate žiadna skladba, za ktorú by som sa musel hanbiť a spätne to nejako vysvetľovať. To je strašne príjemný pocit. Verejnosť sa môže na to pozerať možno podobne, možno ináč. Keď som videl tých 25 diskov, tak je to asi naozaj dosť. S Banketom sme začínali v roku 1984, to znamená, že to je už 27 rokov.
Chystáte nový album?
Áno. Chystáme nový album – je už takmer hotový. Myslím, že ľudia budú veľmi prekvapení s kým to robím a kto je producentom albumu. Je zase iný, ako predošlé. Aspoň ja to tak cítim.
Kedy vyjde?
Mal by vyjsť 11.11.
Aký bude mať názov?
Názov ešte neviem. Už si mesiac lámem hlavu.
Nakoľko ovplyvnilo súkromie vašu tvorbu?
Ja nemám ani jedinú pesničku, ktorá by sa nejakým spôsobom nedotýkala mojich osobných zážitkov, prípadne impulzov, ktoré na moju osobu zvonku prichádzali. Niekedy sa to strašne ťažko vysvetľuje. A nakoniec je to aj zbytočne vysvetľovať, lebo ľudia si niekedy tie texty aj ináč vyložia, a to mi tiež nevadí, pokiaľ to nie je niečo úplne absurdné, nezmyselné. Pesnička, ktorá by prišla tak, že si sadnem za stôl a poviem, že teraz idem písať pesničku, taká neexistuje. Jednoducho musí prísť impulz.
Aké sú tie impulzy?
To je veľmi ťažko definovateľné. To je od repliky v nejakom filme, alebo scénu alebo hudbu. Veci vyložene nekonkrétne. Ja mám napríklad rád Rolling Stones a oni majú na albume Black and Blue pesničku Memory Motel. Ja neviem anglicky, to sa priznávam nerád, ale je to tak a milujem tú pieseň a ja som mal pocit, že existuje nejaký Memory Motel, kde prichádzajú spomienky a tak vznikol na albume LSD Hotel spomienok.
Alebo, keď som hovoril o Rolling Stones, tak mám rád Wild Horses, a to mi stačilo na to, aby som urobil pesničku Naša láska letí, jak splašené kone. Keď som bol na vysokej škole, na internáte na Mlynoch dávali tajne Formanov film Amadeus. Vtedy sa ešte nepočítalo s tým, že sem niekedy príde. Mňa ten film nakopol tak, že som okamžite napísal Salieri. Často sú to impulzy, ktoré nevychádzajú z niečoho konkrétneho. Ja sa priznám, mám veľmi malý odpad. Aj keď sme robili s Jarom Filipom, dal som mu 63 textov alebo 62 a 60 ich urobil. Aj čo sa týka nového albumu, vznikli texty, ktorých je presne toľko, koľko by malo byť pesničiek.
Boli nejaké pesničky, ktoré Vám zakázali alebo ste ich nemohli hrať?
Zažil som to raz, keď sme nahrávali Bioelektrovíziu, prvú dosku Banketu. Redaktorovi v Opuse som odovzdal texty, ktoré museli ísť na Ústredný výbor, alebo neviem kam. Tam dvaja nezávislí, teda skôr dvaja závislí, robili posudky. Bola tam pesnička, ktorá sa volala Cintorín nenarodených piesní – potom som ju vydal na albume Vpred. On mi vtedy povedal, že by bol rád, keby tam tá skladba nebola, lebo pripomína kríže, vieru a náboženstvo. Tak som povedal, že by bolo zbytočné, aby sme sa naťahovali a pesnička išla preč a prišla o tri alebo štyri roky neskôr.
Nemrzelo Vás vtedy, že ste mali zviazané ruky?
Ja som ich mal relatívne málo zviazané. Priznám sa, že ja som nebol nikdy nikým šikanovaný. Vtedy bolo toľko textov, že to vlastne nebolo podstatné. Tam bolo niečo iné zaujímavé – vo vydavateľstve mi bolo naznačené, že u začínajúcej kapely je dobré, aby sa zúčastnil – autorsky alebo inštrumentalisticky, nejaký osvedčený bard, proste hviezda. Ja som mal vždy kladný vzťah k Vašovi Patejdlovi. Dal som mu teda dva texty, jeden bol Cintorín nenarodených piesní, druhý Po schodoch. On si jednoznačne vybral Cintorín. Potom som mu volal, že nastal problém, že to nie je možné, tak urobil Po schodoch. Presne si to pamätám. Mal v byte takú malú miestnosť, kde mal celú aparatúru a všetky veci, klavír. Stál som za ním a on mi zahral a zaspieval Po schodoch, a keď skončil, skončil v rozpakoch, ani sa neotáčal a povedal: Veď to tam nemusíme dať. A to je pesnička, ktorá so mnou pôjde, pokiaľ to budem robiť alebo aj keď to už robiť nebudem.
Zhováral sa Rastislav Ovšonka
