Dnes vás verejnosť pozná ako bojovníčku so zločincami najhrubšieho kalibru, ale na začiatku bol určite nejaký prvý prípad. Spomínate si na naň? Pamätáte sa, či ste ho na súde aj vyhrali?
Pamätám si na taký prvý prípad, v ktorom som prišla do styku s tzv. – vtedy označovaným mafiánom východoslovenského podsvetia – bol to Róbert Holub. Bol stíhaný pre trestný čin vydierania, spolu s ďalšími osobami, ktoré v jeho skupine pôsobili. Na moje veľké prekvapenie bolo trestné stíhanie proti Holubovi zastavené s odôvodnením, že ide o občiansko-právny vzťah. Bolo to niekedy začiatkom 90-tych rokov. Po preštudovaní tohto spisu som nadobudla presvedčenie, že trestný čin vydierania sa stane trestným činom budúcnosti a naozaj – realita to aj ukázala. V tom čase sme to napravili – generálny prokurátor mal právo podať sťažnosť pre porušenie zákona. Dosiahli sme nápravu toho nezákonného rozhodnutia. To bol prvý kontakt s poznaním, ako vlastne fungujú osoby, ktoré sú považované za osoby vtedy rodiaceho sa podsvetia.
Dá sa teda povedať, že nepríjemná skúsenosť hneď pri prvom kontakte, vás naštartovala k tomu, že sa budete venovať boju so zločinom naďalej?
V 90-tych rokoch som už mala dlhšiu prax na prokuratúre – na generálnej prokuratúre pracujem od roku 1978. Prešla som dozorovými činnosťami, ktoré sa týkali rozmanitých trestných prípadov. Ale táto trestná činnosť vo mne vždy vzbudzovala záujem. Pýtala som sa ako je možné, že sa v priebehu relatívne krátkeho času dokázali vytvoriť určité regionálne zoskupenia, ktoré na základe praktík, dovtedy poznaných len z kníh alebo filmov, sa začali objavovať na území našej republiky a postupne gradovali. Keďže rozsah tejto závažnej organizovanej trestnej činnosti sa postupne rozširoval po celom území republiky, tak som sa spolu s niektorými kolegami začala špecializovať na túto trestnú činnosť.
Ubehli približne dve desaťročia od začiatku pôsobenia – nazvime to – prvej vlny organizovaného zločinu s pevnými štruktúrami. Zmenil sa? Dosť často sa verejnosti prezentuje, že na začiatku to boli zločinci v štýle divokého Západu a dnes už „pracujú“ takpovediac v rukavičkách?
Nepovedala by som, že je ukončená nejaká prvá fáza, ale že toto je už taká druhá až tretia fáza organizovaného zločinu na území SR. Je príznačná najmä tým, že je tvorená sofistifikovanejším spôsobom – tak, aby aktéri a členovia organizovaných gangov a ich hlavy neboli na očiach verejnosti. Existencia týchto organizovaných skupín je príznačná, tak ako to bolo aj na začiatku. Rozdiel je len v metódach, spôsoboch a v samotnom správaní aktérov. Začiatky organizovaného zločinu by sa dali označiť ako dôsledok nedostatočnej legislatívnej prípravy v právnej oblasti, konkrétne v oblasti trestného práva, nedostatku skúseností. V tom období spoločensko-ekonomických zmien po roku 1989 nebol vybudovaný nový model polície, nebol dostatok skúseností u nových príslušníkov policajného zboru a podobne. Samozrejme, aj netransparentná privatizácia a ďalšie, ďalšie… skutočnosti mali vplyv na to, že v prvej polovici 90-tych rokov išlo o divokú kovbojskú formu organizovanej kriminality, pre ktorú sú príznačné šuštiaky, veľké reťaze na krku, demonštrovanie sily v skupine na konkrétnych miestach danej lokality – v tom regióne, v ktorom sa na princípe akéhosi kamarátstva, príbuznosti k tomu regiónu grupovala skupina. Postupne nastala druhá fáza, keď opúšťajú platformu hrubej sily a toho, aby boli na očiach verejnosti. V páchaní trestnej činnosti sa viac-menej orientovali na ekonomické delikty, hospodársku trestnú činnosť, daňové delikty. Konkrétne možno uviesť nadmerné odpočty DPH, falošná fakturácia, nedodanie prác, služieb a obrovské množstvo finančných prostriedkov, ktoré si takto uplatnili prostredníctvom daňových úradov – nedostatočná kontrola. Tam už je vidieť, že vytvárajú spleť firiem, ktorých odhalenie až do tej pôvodnej firmy je veľmi zložité. Do toho obdobia takej tej druhej vlny datujeme odstraňovanie osôb, ktoré vystupovali ako tzv. biele kone – vystavovali faktúry, na základe ktorých dosahovali skupiny veľmi vysoké zisky. Tam už je vidieť posun, že sa zaoberajú, alebo získavajú informácie z právnej oblasti, majú ľudí, ktorí im poskytujú odbornú súčinnosť v oblasti daní a podobne. Toto všetko viedlo od polovice 90-tych rokov do veľmi masívnych útokov, fyzickej likvidácie a odstraňovania členov jednotlivých gangov, ktoré už v tom čase boli na regionálnom princípe etablované. Tie vraždy – to už neboli spomínané biele kone, ale išlo o rozhodujúce osoby, ktoré pôsobili v zločineckých skupinách. Dôvodom bola skutočnosť, že nadobudli určitú ekonomickú silu. Primárnou bola okrem iného aj oblasť drog, ktorá je mimoriadne výnosnou činnosťou pre organizovaný zločin. SR sa stala cieľovou krajinou drog, kým v tej prvej vlne bola len tranzitnou. Organizované skupiny fungujú tak, že majú dve akoby samostatné zložky. Jedna je ekonomická, tí ktorí , v úvodzovkách povedané, robia peniaze a druhá skupina, ktorá tieto peniaze chráni. To je tá skupina tzv. hrubej sily. Raz dávno povedal policajný prezident Jaroslav Spišiak, že tí ekonómovia znášajú zlaté vajce pre organizovanú skupinu, a tá hrubá sila nikdy nezabudne pripomenúť tej ekonomickej časti, že vďaka nim sa toto zlaté vajce podarilo pre skupinu získať, alebo podarí sa ho aj udržať. Po približne roku 2000 nastáva ďalšia zmena. Z pôvodných osôb, ktoré sme označovali ako mafiánov, alebo hlavy organizovaného zločinu, sa postupne stávajú podnikatelia. Peniaze získané trestnou činnosťou sa snažia investovať do odvetví, kde už potom môžu vystupovať ako legálni vlastníci rôznych reštauračných zariadení, podnikov, samozrejme aj v stavebníctve a podobných aktivitách. V tomto období evidujeme, že všetci tí, ktorí pôvodne boli zapojení aj do tej, povedala by som násilnej trestnej činnosti v spojení s ekonomickou – sú označovaní za podnikateľov. My ich označujeme za tzv. podnikateľov. V tomto smere došlo k posunu. Viac sa to, pokiaľ ide o jednotlivých vodcov skupín, dostáva do roviny, že na verejnosti nie sú veľmi známi a nie veľmi demonštrujú svoju ekonomickú silu. Dávajú si pozor na to, aby boli považovaní za podnikateľov v pravom slova zmysle.
Prečo sa vo viacerých prípadoch vrážd šéfov týchto skupín z prvej vlny, verejnosť nedozvedela mená ich vrahov? Prečo zomreli? Bolo to súčasťou vybavovania si účtov v podsvetí?
Základným dôvodom, prečo neboli mnohé vraždy členov podsvetia vyšetrené a objasnené, je v prvom rade fakt, že bola nedostatočná legislatívna úprava. Nebol upravený inštitút ochrany svedka. Dočasné odloženie vznesenia obvinenia, možnosť prerušenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného – tie rozhodujúce inštitúty, ktoré napomáhajú odhaľovaniu a zároveň aj usvedčovania páchateľov týchto závažných trestných činov – jednoducho neexistovali. Tá hrubá sila demonštrovala brutálnymi metódami odstraňovania ktoréhokoľvek člena organizovanej skupiny, ktorý by vybočil z rámca toho, čo bolo v skupine dohodnuté – v prvom rade mlčanlivosť. Tam neboli obranné mechanizmy legislatívne, aby takýto človek mohol byť napríklad vzatý do režimu ochrany svedka. Bol vystavený tomu, že ak sa to ostatní členovia a organizátori skupiny dozvedia, tak je to istá smrť. Ľudia boli zastrašovaní. Ako náhle by aj nejaký svedok vypovedať chcel, vystavoval sa riziku fyzickej likvidácie, prípadne aj svojich rodinných príslušníkov. V skupine „pracovali“ v istom systéme utajovaných informácií o príprave trestnej činnosti – ak nebolo niekoho, kto by to zvnútra potvrdil v súvislosti s dôkazmi, ktoré boli pri vyšetrovaní objektívne zistené, tak nebolo možné zistiť konkrétneho páchateľa, alebo objednávateľa, resp. toho, kto dal príkaz.
Znamená to, že aj slovenské podsvetie sa riadi striktnými pravidlami, prevzatými od mafie v zahraničí?
Či ich prevzali a odkiaľ tento prameň informácií získali, ako to funguje, k tomu sa vyjadriť neviem. Ale viem povedať, že takých 80 percent z toho, ako to je podľa dostupnej literatúry či vyšetrených vecí mimo územia SR v skupinách medzinárodného organizovaného zločinu, platilo v období brutálnych vrážd aj na území SR. Mlčanlivosť, absolútna diskrétnosť, podriadenosť a aj ďalší moment. V rovnakom systéme fungovalo aj nakladanie s peniazmi, ktoré boli získané rôznorodou trestnou činnosťou, do ktorej patria aj napríklad krádeže motorových vozidiel, colné a daňové úniky pri nelegálnej výrobe alkoholu a cigariet a ďalšie. Časť takto získaných peňazí išla do tzv. banku – tam boli pre prípad, že by ich potrebovali na advokátov, či na spoločné výdavky, z ktorých potom financovali napríklad krádeže áut neskôr použitých na spáchanie závažných trestných činov. Veľmi prísne je hierarchické usporiadanie v takejto skupine – je tam absolútna podriadenosť. Na čele stojí hlava, ktorá ma tzv. zástupcu a potom sú jednotlivé podskupiny. Šéf v podstate priamo komunikuje so svojim zástupcom. Ak zástupca dáva pokyny vedúcim podskupín a tí potom vojakom, tak ťažko zistiť, kto vlastne reálne bol v reťazi posledný, čo pokyn dal. To pripomína spôsob, ako sú v zahraničí riadené zločinecké a mafiánske skupiny.
Nespomenuli ste pri vymenúvaní trestnej činnosti organizovaných skupín vydieranie resp. výpalníctvo. Existuje stále v tak rozsiahlej forme, ako sa o tom hovorilo v 90-tych rokoch?
Aj pri vydieraní sme prešli určitou etapou vývoja. Od toho veľmi jednoduchého primitívneho spôsobu, napríklad vydierania majiteľa reštaurácie alebo zábavného podniku, keď člen organizovanej skupiny, ktorý vyberal mesačný poplatok, si sadol za barový stôl a v prázdnej krabičke od cigariet mu odovzdali dohodnutú sumu. Toto je za nami. Postupne sa to začalo legalizovať cez súkromné bezpečnostné služby – vlastne išlo o nanútenú ochranu. V prípade, že by to neboli akceptovali, aby takúto ochranu prijali vo forme uzavretia nejakej zmluvy, tak by nasledovalo fyzické násilie. V istých prípadoch je z konkrétnych trestných vecí zrejmé, že ak niektorý platiť nechcel, tak v takom prípade nasledoval prinajmenšom fyzický útok, zničenie zariadenia, doslova mu urobili peklo. Postupne, pravdepodobne legislatívnymi úpravami, ktoré si vyžiadali prísnejšie podmienky na udeľovanie licencií pre SBS sa trochu situácia zmenila. Navonok to pôsobí, že vydieranie neexistuje v tomto zmysle slova. Podnikatelia nie sú veľmi ochotní to oznamovať. Myslím si, že majú stále obavu z nejakých následkov, ktoré by z tohto mohli vzniknúť. Ja nemám na očiach ružové okuliare. Na základe skutočností, ktoré sú mi známe z výkonu tejto práce, som presvedčená, že toto vydieranie vo forme platenia za ochranu, zlegalizované prostredníctvom právnych dokumentov, ktoré zákon vyžaduje, naďalej existuje.
Čo je podľa vás najväčším úspechom prokuratúry v boji proti organizovanému zločinu?
Za toto celé obdobie sú to dve mimoriadne dôležité veci. Tá prvá je trestná vec kyselinárov, ktorú som osobne dozorovala dva roky a vec sa dostala na Úrad špeciálnej prokuratúry v štádiu, keď vyšetrovanie bolo už ukončené a išlo to s návrhom na podanie obžaloby. Dva roky som aktívne pracovala s tímom. Práca bola mimoriadne náročná z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým preto, že na jednej strane bola rozsiahla ekonomická trestná činnosť, u ktorej nielen odhaľovanie, ale aj dokazovanie cez celú reťaz firiem, ktorú na tento účel vytvoril hlavný šéf gangu. Ten na to mal naozaj aj dobré vzdelanie, aj predpoklady. Na druhej strane tam bol úplne neobvyklý spôsob likvidácie tiel nepohodlných bielych koní. Sama som s vyšetrovateľmi neraz stála pred dilemou, ako dokázať, že osoba bola zlikvidovaná tak, že jej telo rozpustili v kyseline. Každý mňa, ale aj kolegov z polície presviedčal, že sa to nedá dokázať, že ani v širokom medzinárodnom meradle nenájdeme taký prípad. My sme ho našli – v Belgicku, kde sme napokon konfrontovali poznatky a postup, ktorý oni použili pri odhalení trestnej činnosti, za ktorú následne bol páchateľ aj odsúdený. Ale tam nešlo o organizovanú formu, ale rodinné vybavovanie si účtov, alebo úchylnosť páchateľa. Táto vec bola mimoriadne dôležitá, pozostávala z tisícov detailov. Zo zaujímavej práce, pokiaľ ide o identifikáciu cez DNA, či naozaj a ako dokážeme, že bola práve tohto človeka. Kde nájdeme predmet, z ktorého bude možné získať biologickú vzorku, aby sme to mohli porovnať. Na tejto ceste sme sa stretli s nesmiernymi problémami so samotnými obvinenými. Často sa aj na tlačových besedách novinári pýtali, či je vôbec možné páchateľa odsúdiť, ak nie je telo obete. Vždy som odpovedala: ako môže existovať, ak bolo rozpustené v kyseline? Ale ak je dostatok objektívnych iných dôkazov – preto sme aj do detailov verifikovali výpovede chránených svedkov, všetky zistenia, tak môžu byť páchatelia za mrežami, čo sa podarilo. Sú na doživotie odsúdení. Druhá najzložitejšia vec bola kauza Mikuláša Černáka. Naozaj si vyžiadala maximálne úsilie, pokiaľ ide o naštudovanie všetkých tých trestných spisov, ktoré pôvodne boli prerušené, pretože sa nepodarilo zistiť páchateľa. Spolu s kolegom sme preskúmali celé množstvo spisov, kde bolo podozrenie, že skupina okolo Mikuláša Černáka spáchala závažné a brutálne vraždy. Hľadali sme spoločné markanty, ako aj to, čomu my hovoríme slabý článok reťaze, kde by sme mohli začať. Toto dokazovanie sa nám dobre podarilo, samozrejme za výdatnej pomoci pracovníkov kriminálnej polície a členov vyšetrovacieho tímu. Ale tá vec bola náročná aj pre iné. V spoločnosti zazneli také hlasy, že na čo takéto staré veci otvárať. Ja sa riadim zásadou, že žiadny zločin nemá zostať nepotrestaný, pretože práve nepotrestaním vedie k záveru pre istú skupinu ľudí, ktorá pácha podobnú trestnú činnosť, že sa môžu stať beztrestnými a to je veľmi zlý signál do spoločnosti. V spravodlivom potrestaní páchateľov je určite ukrytá aj prevencia. Neľahká bola aj trestná vec Volodymyra Yegorova. Myslím si, že s kolegami z krajskej prokuratúry sme tam, napriek všetkým vzniknutým problémom, dokázali preukázať, že je páchateľom, o čom svedčí zatiaľ neprávoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave.
Ako je to v tých rozsiahlych prípadoch, kde vynaložíte veľké úsilie a nakoniec to dopadne tak, že na súde sa skonštatuje nedostatok dôkazov a súd musí konať v prospech obžalovaného – vynesie oslobodzujúci rozsudok. Alebo v inej situácii vynesie nejaký rozsudok, ktorý druhostupňový súd zruší. Frustruje to prokurátorov?
Profesionálne ani veľmi nie, pretože my sme na to nastavení. Každý prípad organizovaného zločinu je tak náročný z hľadiska dokazovania, že musíte rátať so zmenou výpovede svedkov, s navrhovaním rôznych dôkazov, o ktorých v prípravnom konaní nebola ani zmienka. Je tu aj istý posun – je iné, ak vypovedá svedok alebo poškodený v prípravnom konaní, ako keď vypovedá na súde, kde je vystavený určitému tlaku. Možného neúspechu si musíme byť vedomí aj z toho dôvodu, že veľká väčšina korunných svedkov sú ľudia, ktorí pochádzajú z tej skupiny a podieľali sa na páchaní trestnej činnosti. Lebo ľudia, ktorí nie sú činní v danej skupine, vám o tom nevedia povedať nič. Tam sme niekedy znechucovaní tým – poviem to tak, ako to cítim: Akoby chýbal zdravý sedliacky rozum, že to, čo vypovedá ten človek nemôžem apriori hodnotiť ako niečo nepravdivé, len preto, že to hovorí ten, kto bol súčasťou organizovanej skupiny. Logicky – nikto o tom nemôže vedieť, len ten, kto v súkolesí skupiny bol. Vierohodnosť výpovede takého svedka, ak sa jej nevenuje dostatočná pozornosť, v kontexte s inými objektívnymi detailnými dôkazmi, ktoré v tej veci sú, niekedy vedú súd k záveru, že nie veľmi sa dá tomu človeku veriť. Ja sa pozastavujem nad tým, že ak vypovedá len jeden chránený svedok a povie sa – no dobre, to je ale len jeden svedok, keby ich bolo viac. Ale ja sa pýtam – ako získať toho druhého? Ako to ovplyvníte? A otvorene poviem, že ma frustruje, keď na verejnosti alebo v médiách odznie, že taký človek urobil dohodu len preto, aby sám seba zachránil a nedáva sa to do rovnováhy s výsledkom, dosiahnutým efektom. Samozrejme, že členovia skupiny takého vypovedajúceho považujú absolútne za čiernu ovcu, za niečo negatívne. Ale i vo verejnosti, pod vplyvom vytvárania zlého obrazu o týchto ľuďoch pre ich kriminálnu minulosť, nie je vždy akcentovaný ten zámer, ktorým je spravodlivé odsúdenie tých závažnejších aktérov, tých rozhodujúcich.
Viackrát ste si počas tohto rozhovoru pochvaľovali spoluprácu s kolegami a s policajtmi. Ja som vás už počul aj nelichotivo hovoriť na adresu tých policajtov, ktorí spolupracujú s organizovanými skupinami napríklad posúvaním informácií z tzv. policajnej lustrácie. Alebo aj na ľudí, ktorí s nimi údajne spolupracovali napríklad na katastrálnych úradoch. Sú to veľké polená pod kolená?
Určite. V tej oblasti práce, ktorú my robíme s organizovanou trestnou činnosťou, musí byť človek nad vecou. To znamená, že nesmie nikoho hodnotiť len z pohľadu, že toto je nejaký obvinený, ale musí hľadať reálnu pravdu, ktorá sa dá v trestnom konaní dokázať. Samozrejme, toto je možné len za veľmi úzkej súčinnosti so špecializovanými zložkami – to je konkrétne Úrad boja proti organizovanej kriminalite. Len veľmi hermeticky uzavretý systém, ktorý zabraňuje akémukoľvek úniku informácií je prvým predpokladom, aby tá vec bola vyšetrená s úspešným koncom. Pre mňa je neprijateľnejší ktorýkoľvek príslušník PZ, ak poskytuje informácie osobám, ktoré môžu byť podozrivé, alebo sú členmi nejakých zoskupení, ako ktokoľvek iný v trestnom konaní. Odhaľovať organizovaný zločin možno len s policajtmi, ktorí dodržiavajú policajnú etiku, morálku, sú absolútne bezúhonní a profesionálne si plnia povinnosti. Veľmi ma sklame, ak dôjde k takému úniku informácií, že páchatelia sú už pripravení na to, že pre nich prídeme. Tieto veci niekedy neboli dotiahnuté do konca, aby sa zistilo, odkiaľ informácie unikli. S kolegami niekedy zažívame až takú sizyfovskú cestu v súvislosti s rozhodovaním o väzbách. Vieme, že tam je napríklad kolúzny (ovplyvňovanie svedkov a spoluobvinených) dôvod väzby, ale súd ho neakceptuje. Pritom sa snažíme robiť tieto návrhy na väzbu nielen formálne, citáciou ustanovenia o dôvode väzby, ale naozaj konkrétnymi zistenými skutočnosťami, ktoré sú podkladmi pre náš návrh, ale súdy to neakceptujú. Následne zisťujeme, že dochádza k masívnemu ovplyvňovaniu a napĺňaniu toho dôvodu väzby.
Veľmi diskutabilná je otázka praxe, ktorá je zaužívaná vo veciach, kde prijíma súd peňažnú kauciu. Pre nás sú niektoré rozhodnutia veľmi kontroverzné, kde súd nahradí väzbu kauciou, napriek tomu, že už aj dokonanému kolúznemu dôvodu väzby prišlo pred samotným vznesením obvinenia a je teda dostatok podkladov, že prijatie peňažnej záruky nie je dostatočným prostriedkom na zabránenie ďalšiemu kolúznemu konaniu. Toto sú veci, pri ktorých ani nie, že nastane frustrácia, ale hľadáme, prečo to tak je. Odpovede samozrejme sú rôzne, že prečo u určitej skupiny páchateľov je tento inštitút realizovaný a u inej nie. A nakoniec z profesionálneho pohľadu – pričom nechcem spochybniť inštitút prijatia finančnej záruky alebo písomného sľubu, teda tie, ktoré nahrádzajú väzbu – ale niekedy si kladiem otázku, či je tu rovnosť občanov pred zákonom, ak jeden občan má také množstvo finančných prostriedkov, že to môže zaplatiť a druhý na to nemá. Stalo sa mi aj to, že advokáti na pojednávaní argumentujú spôsobom, že my tu nie sme na kaucie veľmi zvyknutí, ale v Amerike sú bežné, pretože tam napríklad finančníkovi Bernardovi Madoffovi, ktorý mal obrovské podvody a pustili ho na kauciu. Ja som na to zareagovala, že áno, ale do pol roka bol odsúdený na veľmi dlhý trest. Chcem poukázať na to, čo sa niekedy stáva, ak sú prijaté takéto inštitúty, alebo niekedy podľa právneho názoru súdu nie sú dôvody väzby a obvinení sú prepustení. Takým príkladom je prípad Zuzany Z. z kauzy bytovej mafie, kde sme trikrát dali návrh na väzbu a trikrát bola pustená, až napokon ušla mimo republiky. Nikto spätne neanalyzuje pochybenia v tomto zmysle slova, naopak, nám z toho vyplýva veľké množstvo práce, aby sme potom po úteku takejto osoby zabezpečili jej prítomnosť formou vydania cudzím štátom na základe medzinárodného alebo európskeho zatýkacieho rozkazu.
Na záver ešte otázka, ktorú asi často nedostávate. Stretli ste sa už s takým človekom z prostredia organizovaného zločinu, ktorý po odsúdení a odpykaní si trestu naozaj prešiel nápravou a už sa k tejto činnosti nevrátil? Alebo sú to skôr recidivisti, pre ktorých trest znamená len prestávku v tom čo robia?
Týchto páchateľov možno rozdeliť typologicky. Tých, ktorí boli odsúdení v závažných trestných veciach, tí si tresty ešte stále odpykávajú, sú medzi nimi aj tresty na doživotie, alebo dlhodobé. Dnes nevieme s istotou povedať, či po vykonaní trestu, ak budú napríklad podmienečne prepustení, ak taká možnosť je tam vôbec daná, akým spôsobom budú viesť svoj ďalší život. Podľa mňa po výkone dlhodobých trestov odňatia slobody vystúpili z vlaku, do ktorého sa už nemôžu vrátiť. Aj v organizovanom zločine, tak ako v spoločnosti, sa veľmi menia časy a ľudia, ktorí sú aktérmi. Dochádza k posunu a človek z dlhodobého výkonu trestu sa vráti do iného prostredia. Neviem teda zaujať stanovisko, či títo ľudia budú nejakým spôsobom zmenení. Skôr si myslím, že sa do toho pôvodného prostredia nevrátia. Pokiaľ ide o tých, ktorí sa zapojili do závažnej trestnej činnosti, ako napríklad vydierania, lúpeže, tú hrubú silu, tak u nich je tá recidíva v určitých obmenách vysoko pravdepodobná. Títo ľudia sa pravdepodobne vrátia do toho prostredia z rôznych dôvodov. Záleží to však na type páchateľa, či sa napríklad do nejakého zoskupenia dostal cez kamaráta, ktorý mu povedal, poď privyrobíme si pár korún a nakoniec sa dostal do súkolesia, alebo je to typ páchateľa presne na tento druh trestnej činnosti. Je určitá časť ľudí, ale to platí v kriminalite všeobecne, ktorá si povie – nikdy viac. Ak k tomu nepristúpia negatívne okolnosti z okolitého prostredia, tak sa do týchto koľají nevrátia. Ale myslím si, že u tých, ktorí boli odsúdení za organizovanú trestnú činnosť, ale pre svoj podiel na nej ku kratším trestom, tam existuje predpoklad recidívy. Preto sa v týchto konaniach priberá znalec z odboru psychológie, ktorý odpovie najmä na otázku, aká je možná genéza ďalšieho života takého človeka. To však povie vždy až po prvom odsúdení a potom, ako možno zhodnotiť správanie odsúdeného vo výkone trestu.
Zhováral sa Ján Petrovič
