Zdravie podlieha princípu subsidiarity, je teda v kompetencii národných vlád. Prečo sa únia rozhodla do toho vstúpiť Smernicou o bezpečnosti a kvalite orgánov určených na transplantáciu?
V krajinách Európskej únie sa síce ročne uskutoční asi tridsaťtisíc transplantácií, ale aj tak sa ujde len na tretinu tých, ktorí by ju potrebovali. Dva razy toľko ľudí zostáva na čakacích listinách. Pričom takmer štyri tisícky z nich sa jednoducho nedočkajú. Deň, čo deň takto v EÚ zomrie 12 ľudí. Aj doteraz síce orgány cirkulovali, ale viac-menej len medzi krajinami západnej Európy. Bolo by chybou nevyužiť potenciál dvadsaťsedmičky. Vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o ľudské životy, chybou tragickou.
Čo teda čerstvo prijatá smernica zmení?
Vychádza z toho, čo už roky a dobre funguje v Španielsku, kde je dlhodobo najviac darcov na počet obyvateľov. Zaviedli tu totiž funkciu nemocničného koordinátora, ktorého úlohou je hľadať možnosti získania orgánov. Napríklad ak na ARO leží človek, u ktorého bola konštatovaná mozgová smrť, citlivo hovorí s rodinnými príslušníkmi, vysvetlí im podstatu transplantácie a požiada ich o možnosť poskytnutia jeho orgánov.
Je to transplantológ?
Nie, v žiadnom prípade nesmie byť na transplantačnom procese zainteresovaný. To znamená, že to nesmie byť chirurg, ktorý bude potom operovať. Je dôležité z hľadiska psychológie príbuzných, aby nemali pocit, že tomu, kto žiada od nich rozhodnutie o orgánoch jeho blízkych, záleží len na transplantovanom ako vlastnom pacientovi.
Je možné zaviesť jednotnú smernicu do národných legislatív, ktoré v otázke transplantácii historicky nie sú jednotné, keďže niekde je uzákonený predpokladaný súhlas, ako u nás, a inde sa za darcu treba prihlásiť?
Väčšina krajín EÚ má podobný systém darcovstva ako Slovensko. My sme darcovia pokiaľ nepovieme, že nimi byť nechceme. V Nemecku či Veľkej Británii je opačná situácia. Tam nie ste darca, ak za života túto vôľu výsostne nevyjadríte. Keď však rodina po pohovore s lekárom pochopí, že to niekomu pomôže a dá súhlas, tak to tento zákon „prebije“. Čiže aj takáto situácia vytvára priestor pre prácu spomínaných koordinátorov, dokonca si ich pýta ešte viac.
Z toho by potom vyplývalo, naopak, že zbytoční sú u nás, keďže orgány podľa zákona môžu zobrať každému, okrem dvesto ľudí zaregistrovaných v registri nedarcov na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Nie je to tak. Aj keď náš zákon na názor príbuzných neprihliada, existuje úzus, že ak rodinný príslušník povie, že si to neželá, v drvivej väčšine to lekári rešpektujú a proces transplantácie sa zastaví. Stráca sa takto asi 15 % orgánov, čo je v konečnom dôsledku veľký počet.
Veľký boj počas procesu schvaľovania smernice prebehol o zachovanie dobrovoľnosti a bezodplatnosti. Prečo ste na tom trvali? Nezlepšil by trh dostupnosť orgánov?
Predovšetkým princíp nekomercializácie ľudského tela a jeho častí ako takých je obsiahnutý v Charte základných ľudských práv. Nemáme právo robiť z ľudí zdroj „náhradných dielov“. Už vieme, ako to vyzerá, keď sa to deje. Keď sa lekárov v Číne telefonicky pýtali na dostupnosť obličiek, povedali, že čerstvý orgán sú schopní získať už v priebehu dvoch dní. Na Slovensku a v ďalších západných štátoch sú bežné čakacie doby na vhodný orgán niekoľko rokov. Pre cudzincov uvádzajú čínske transplantačné centrá dokonca aj cenník, keď oblička stojí 6640 € a srdce 16 580 €.
S týmto ale európska smernica predsa nemôže nič urobiť…
Nepriamo môže. Obmedzí dopyt po týchto nelegálnych orgánoch. Samozrejme, že nemáme moc zmeniť rozhodnutie Ústredného výboru čínskej komunistickej strany, aby sa s „triednymi nepriateľmi zaobchádzalo ľubovoľným ekonomicky užitočným spôsobom“. Inými slovami, aby títo ľudia už neboli považovaní za ľudské bytosti, ale len za materiál pre obchod a výrobu.
Slováci vzhľadom na geografickú vzdialenosť asi nesiahnu po čínskych orgánoch, ale sú ochotní reagovať na občas sa objavujúce inzeráty na internete, kde ľudia vo finančnej núdzi dobrovoľne ponúknu na predaj napríklad obličku. To by mohlo pomôcť, nie?
Je chyba si myslieť, že keď chce niekto na nešťastí iného zarobiť, že je automaticky po ruke. Keď už môže „kasírovať“, tak prečo nečakať na najlepšiu ponuku. To môže počet čakateľov, ktorí sa nikdy nedočkajú, len zvýšiť.
Nemáme právo robiť z ľudí zdroj náhradných dielov.Miroslav Mikolášik
Je toto odôvodnenie prijateľné aj pre tých, ktorí sú na čakacích listinách už roky a za zdravie by dali čokoľvek?
Určite je, ak im novonastavený systém bude môcť vďaka prepojenosti krajín ponúknuť legálne získaný orgán omnoho rýchlejšie ako to bolo v minulosti. Doteraz ľudia na Slovensku alebo v Rumunsku totiž zomierali, len preto že sme nevedeli, že pre nich bolo vhodné srdce, či oblička v Nemecku. A naopak. Toto je konkrétny príklad ako môže legislatíva EÚ pomôcť pri záchrane životov a pri posilňovaní solidarity v Európe. Úspešnosť transplantačného systému je totiž založená nielen na solidarite darcov ale aj na práve využiť informácie a dobrú sieť na zdieľanie informácií.
Čo všetko ešte smernicu čaká, kým sa stane súčasťou slovenskej legislatívy a kým jej výhody pocíti aj slovenský pacient?
Smernica vstúpi do platnosti v priebehu tohto roku a členské štáty ju budú musieť začleniť do svojho právneho poriadku do dvoch rokov. To, že tento čas už začal plynúť, je aj vďaka tomu, že smernica, bola prijatá už v prvom čítaní veľkou väčšinou poslancov Európskeho parlamentu. Vďaka trpezlivým rokovaniam sa mi totiž ako hlavnému spravodajcovi podarilo vo všetkých sporných otázkach nájsť kompromisné riešenie, a to bez toho, aby boli ohrozené najdôležitejšie princípy darcovstva – dobrovoľnosť a bezodplatnosť.
Zhováral sa Radovan Pavlík
