Michaela Chmelíčková, 27-ročná grafická dizajnérka a ilustrátorka z Bratislavy, z davu vytŕča, aj keď sa o to obzvlášť nesnaží. Ešte v rámci diplomovej práce ako jedna z priekopníčok priniesla na Slovensko myšlienku pop-up shopov – malých dizajnových obchodíkov s originálnou identitou, ktoré sa na chvíľu objavia na nečakanom mieste, prilákajú ľudí a potom opäť zmiznú, aby mohli prekvapiť niekde inde. Všestranná dizajnérka kreslí komiksy, vymýšľa dizajn tričiek, navrhuje plagáty a logá, svojimi vizuálnymi projekciami dotvára atmosféru hudobných podujatí a je tak trochu aj kúzelníčkou. Z klobúka namiesto bielych králikov vyťahuje čiernu izolačnú pásku, z ktorej na obyčajnej stene dokáže vytvoriť neuveriteľné ilúzie 3D priestoru. Michaelu okrem ulíc hlavného mesta môžete stretnúť aj na návšteve u Majky z Gurunu či mačiek Pa a Pi – teda v kreatívnom svete plnom vesmírnych motívov, za ktorými sa ukrýva jej textilná značka Planeta 220. Šikovná Slovenka momentálne stážuje v Londýne a v zásobe má veľké plány – ak sa raz náhodou prebudíte na správy o britskom parlamente obalenom v čiernej izolačnej páske, zachovajte pokoj.
Vaše meno sa spája s na Slovensku nie veľmi známou technikou tvorby „tape drawing“ – kreslenia izolačnou páskou – ako ste prišli k tomuto nápadu? Kedy a pri akej príležitosti ste do rúk prvýkrát zobrali pásku a nožnice s cieľom „zariadenia interiéru“?
Prvýkrát som tento experiment zrealizovala v rámci mojej diplomovej práce na VŠVÚ na Katedre vizuálnej komunikácie. Bol to projekt Designshop 220, ktorý som založila v roku 2009 spolu s Karolom Kolčárom a Matúšom Lelovským. Predávali a prezentovali sme produkty slovenských dizajnérov, šperk, fashion, produktový dizajn v tzv. pop–up shopoch, ktoré sme občasne organizovali na rôznych miestach. Vznikala prirodzene potreba vlastnej identity, značky a túto časť som riešila ja. Keďže sme fungovali na princípe pop – up shopov a častokrát sme sa s obchodom presúvali, potrebovali sme produkty vhodne odprezentovať a vytvoriť okolo nich atmosféru. Vtedy vznikol nápad premietnuť čiernobielu identitu značky na steny nie pomocou farby, ale pomocou čiernej izolačnej pásky.
Prvýkrát som na stenu nakreslila ilúziu luxusného interiéru obchodu, lebo jediné, čo sme fyzicky mali, boli dva stoly a jeden vešiak. V kontexte pop-up shopov sa mi na tom páčilo hlavne to, že páska je flexibilná, dá sa rýchlo odstrániť a nezanecháva za sebou takmer žiadne stopy. Potom neskôr som si robila prieskum a zistila som, že samozrejme nie som sama, kto túto techniku používa, rôzni umelci s tým pracujú, aj keď každý úplne inak. Kresba páskou je koniec-koncov tiež iba spôsob techniky.
Využívate tape drawing aj v súkromí? Ako to vyzerá vo vašom byte?
Paradoxne to doma nevyužívam, ale zato mám plnú skriňu izolačných pások rôznych farieb a typov. Istý čas som jednu z izieb, ktorú sme doma prerábali, využívala iba na cvičenie tape drawingu. Momentálne som v Londýne na stáži, bývam tu v najmenšom byte na svete – má asi len 10m2, takže tam nemám priestor na podobné veci. Ale už aj tu som si vyskúšala tape drawing – v exteriéri, bolo to niečo ako dočasný streetart.
Ako prebieha tento tvorivý proces? Ide o vopred prepracované nápady alebo jednoducho vojdete do miestnosti, obzriete si ju a tvoríte?
Vo väčšine prípadov viem, čo idem robiť a miestnosť mám presne vymeranú. Motív si dopredu dobre premyslím, nakreslím v počítači a potom na mieste realizujem. Niekedy robím tieto veci aj na zákazku a vtedy musím zohľadniť klientove predstavy. Ale napríklad na Dizajnvíkende pred rokom sa mi stalo, že som tvorila bez prípravy. Predávala som tam moje tričká a predajné miesto bolo akurát pri stene, takže som ju vyzdobila „vesmírnymi motívmi“ na počkanie.
Ak v hlave nosíte čísla, koľko metrov pásky ste už stihli spotrebovať? Ako dlho trvá „zariadenie“ jednej miestnosti?
Pamätám si iba, koľko metrov som spotrebovala, keď som mala svoju prvú výstavu „Vitaj na Planéte 220“ v galérii Satelit v marci minulého roku. Vytvorila som z galérie fiktívny byt Majky z Gurunu a fiktívny interiér rakety mačiek Pa a Pi. Spotreba pásky bola okolo pol kilometra. Po odstránení všetkých pások zo stien vznikla guľa s priemerom 30 cm. Vypracovanie konceptu výstavy trval niekoľko týždňov, samotná realizácia štyri dni a odstránenie asi hodinu.
Neprekáža vám, že je vaša tvorba pominuteľná?
V tom je celý trik:) Objavenie a zmiznutie je vždy fascinujúce.
V práci tvoríte ilúzie (3D priestorov), ako je to vo vašom súkromí? Robíte si ilúzie? O čom snívate?
Neviem, nemám až také konkrétne sny, asi len, že chcem byť spokojná v tom, čo robím a nie sú za tým žiadne konkrétne veci, je to skôr iba pocit.
Ako jedna zo zakladateliek projektu 220 ste propagovali aj súčasný dizajn na Slovensku – navštevovali ste rôzne mestá a zariaďovali krátkodobé pop-up shopy, v ktorých sa predávali výrobky našich dizajnérov. Ako si spomínate na toto obdobie? Čo vám najviac utkvelo v pamäti?
Bola to super skúsenosť, spoznali sme veľa zaujímavých ľudí, navštívili rôzne miesta, boli sme na Pohode, Code:Mode v Prahe, v Košiciach na Bazzarte a zúčastnili sa najrôznejších dizajnmarketoch. Tri mesiace sme fungovali v bratislavskej galérii Fru Fru, ktorá vtedy sídlila takmer v centre. Po čase sme sa rozhodli byť iba občasným pop-up obchodom, ktorý sa na čas otvorí na nejakom mieste a potom sa zasa presunie inde. Zorganizovali sme tri pop-up shopy, kde sme samostatne odprezentovali našich autorov Bety Majerníkovú, Lindu Vikovú a Luciu Bartkovú. S viacerými autormi sme sa stali dobrí priatelia.
Aký ohlas mala vaša snaha? Je u nás dopyt po dizajnérskych kúskoch?
Ohlas bol samozrejme pozitívny. Ľudia sa čím ďalej tým viac chcú odlíšiť od uniformity. Okrem stále nových kúskov v shope požadujú aj ich kvalitu a funkčnosť. To boli aj kritéria na autorov, ktorých sme zastupovali. To sa samozrejme občas nedarilo a zase niekedy bola problémom aj vyššia cena produktov.
Designshop 220 teda po dvoch rokoch fungovania zanikol…
Problémom často bola práve napríklad spomínaná cena produktov, ktorá nebola nízka v porovnaní s produktami, ktoré si môžete zakúpiť v pobočkách celosvetových korporácii. Autori tvorili produkty v nízkych nákladoch, finančné náklady boli zase vyššie, čo potom automaticky znamenalo vyššiu finálnu sumu. Tým pádom sa niektoré produkty stali nepredajnými. Ďalším problémom bolo to, že sme nemali presne určené úlohy, kto má čo robiť. Produkty sme fotili, predávali, starali sa o výklad, riešili sme komunikáciu s autormi, promo a starali sa o vizuálnu identitu značky – všetci sme robili všetko. Začalo to byť frustrujúce a vznikal chaos. Ja som napríklad nebola spokojná s mojim statusom predajcu dizajnu, lebo som sa cítila viac ako dizajnér a chcela som tvoriť, ale zrazu som nemala čas. Tak raz sme sa všetci traja rozhodli to celé posunúť ďalej a projekt designshop sme uzatvorili. Ja som si založila vlastnú značku Planeta 220, Karol Kolčár má teraz začínajúci projekt s názvom Moje, kde sa snaží predávať ozaj dobré a kvalitné potraviny a Matúš Lelovský je veľmi úspešný dizajnér freelancer. Stále sme však kamaráti a občas spolupracujeme na projektoch.
Ako sa zrodil názov Planeta 220? Ako sa žije na inej planéte?
Chcela som si ponechať časť názvu zo značky, ktorá už bola nejakým spôsobom zaužívaná, takže preto mi zostalo číslo 220 a názvom Planeta som nadviazala na vesmírny dizajn mojich tričiek. Inak sa tu žije celkom normálne, ráno vstanem, dám si čaj a pustím sa do práce :)
Na dizajne vašich tričiek sa objavuje Majka z Gurunu, Pá a Pí či nápis „Nie som z tejto planéty“. Máte občas pocit, že nepatríte do tohto sveta?
Ja si to často hovorím pri úplne bežných situáciách. Napríklad keď cestujem v šedivej bratislavskej MHD a mám na sebe niečo farebné. Alebo pri obzvlášť serióznych situáciách, kedy sa mi nikdy nepodarí tváriť sa seriózne.
Okrem tape drawingu sa venujete navrhovaniu plagátov, lôg, kreslíte komiksy, tvoríte ilustrácie – ako sa žije všestrannej dizajnérke na Slovensku? Je ťažké sa uchytiť?
Myslím, že to nie je úplne jednoduché pokiaľ sa snažíte byť freelancer, treba sa odlíšiť, treba dať o sebe vedieť, treba sa socializovať. Toľko asi recept. Ale ani to vám nezaručí pravidelný príjem:)
Viete si predstaviť, že by vás živilo niečo iné?
Viem si veľmi dobre predstaviť, že by som robila iný typ práce a vo voľnom čase robila design ako hobby. Častokrát sa stretávam s tým, že ľudia majú mylnú predstavu o kreatívnej práci a majú pocit, že to robíme, lebo nás to baví a teda bohužiaľ, mnohokrát je práca neadekvátne ohodnotená. Som veľký bojovník proti týmto praktikám, ale niekedy si naozaj pomyslím, že by som radšej mala robiť niečo iné, lebo neustále vysvetľovanie, čo vlastne obsahuje práca grafického dizajnéra ma občas unavuje. Ale našťastie nakoniec sa vždy vrátim k tom, že som spokojná, že robím to čo robím.
Dá sa teda v kreatívnom povolaní oddeliť práca od súkromia? Ak áno, čo vypĺňa váš voľný čas?
Pokiaľ žijete tým, čo robíte a nie je to iba tak, že ráno idete do roboty a večer sa vrátite a robíte si konečne svoje veci, tak je to iné. Voľný čas pre mňa znamená aj to, keď si môžem doma sadnúť a rozmýšľať nad projektami. Ak idem večer von s priateľmi, ktorí sa zaoberajú podobnými vecami, tak sa o nich tiež bavíme. Ale v niečom je to dobré a nechcela by som to meniť.
Venujete sa aj VJingu – o čo ide? Ako ste sa k tomu dostali?
VJing znamená vizuálna projekcia, v tomto prípade ako live act, častokrát v spojení s hudbou, ale robila som už projekciu aj pre módnu prehliadku alebo pri čítačke knihy. Prvýkrát som sa s tým stretla ešte na škole, kde sme sa naučili používať softvér a odskúšali si to naživo na festivale Wilsonic. Potom som mala zopár príležitostí vjovať v Subclube, ale pravidelnejšie som sa tomu začala venovať až na klubových večeroch v NuSpirit Clube. Nebolo to ľahké sa tam dostať, lebo ma nikto predtým nepoznal, ale dostala som príležitosť. Baví ma robiť vizuálny doprovod k hudbe a to, že k nej môžem vytvárať atmosféru. Je to aj určitá zodpovednosť za zážitok ľudí, čo prídu do klubu, nie iba púšťanie pohyblivých obrázkov stiahnutých z internetu, ktoré s hudbou nijak neasociujú. Práve VJ by mal byť na vystúpenie pripravený a pristupovať k tomu citlivo, riadiť sa tým, čo počuje alebo ak sa dá, tak byť zohratý s hudobníkom či DJom.
Čomu sa momentálne venujete? Aké projekty plánujete?
Momentálne som na pracovnej stáži v Londýne, vo firme Jaguarshoes Collective, ktorá mi je veľmi blízka, lebo tu prebiehajú spolupráce s londýnskymi dizajnérmi a ilustrátormi, majú tu svoj dizajnshop, výstavný priestor aj bar. Je to dobrá skúsenosť, vidieť, ako to funguje inde. V marci ma čaká výstava v Zlíne, na čo sa už teraz pripravujem, budú aj nejaké vjingy a nové tričká a snáď sa mi niečo podarí aj tu v Londýne, napríklad obaliť londýnsky parlament izolačnou páskou:)
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová
Tvorbu Michaely Chmelíčkovej si môžete pozrieť aj na mish.sk
