Košice – Bratislava, 400 kilometrov cesty, no propagačná vzdialenosť sa meria v desaťročiach ignorancie. Poslanec Igor Šimko (Hlas – sociálna demokracia) to povedal jednoducho: „Politici veľa hovoria, ja chcem však viac počúvať, lebo len ten, kto počúva, prináša skutočné riešenia.“
Spustil iniciatívu – Počúvam Vás. Nie je to kampaň s filtrami a selfíčkami. Ide o systematické zbieranie podnetov z obcí a okresov Košického kraja – o chýbajúcich vodovodoch, kanalizáciach, projektoch pre envirofond, o školách, poplatkoch, o diaľnici na Zemplín. Podnety, ktoré sa v Bratislave zvyčajne rozpustia v rečníckych frázach o „rozvoji regiónov“.
Šimko tým nerobí nič revolučné. Robí niečo, čo by malo byť základom mandátu: premieňa lokálny hlas na parlamentný podklad. A predsa to pôsobí ako výnimka.
Monológ smerom dole
Väčšina politickej komunikácie dnes funguje opačne. Monológ smerom dole. Nekonečné vysvetľovanie, prečo sú „tí druhí“ horší, prečo sa všetko ešte len začne riešiť.
Keď sa však spýtate na konkrétny problém v konkrétnej dedine – na kanalizáciu v obci s piatimi stovkami obyvateľov, na absentujúcu spojku do okresného mesta –, odpoveď je buď ticho, alebo všeobecná fráza o „systémových riešeniach„. Tie systémové riešenia sa potom tvoria od stola, bez toho, aby ktokoľvek z dotknutých ľudí vôbec vedel, že sa o nich hovorí.
Keď sa dom zrúti, nezachráni nás PowerPoint - KOMENTÁR
Výsledok poznáme: regióny, ktoré sa cítia ako kolónie vlastnej krajiny. Východ nie je len geograficky ďaleko – je systematicky vylúčený z rozhodovania. Zákony sa píšu pre abstraktného „občana“, nie pre reálneho človeka v Trebišove, Michalovciach či v obci, kde deti chodia do školy po blate.
Šimko tvrdí: „Ľudia vedia najlepšie, čo ich obec potrebuje.“ To nie je slogan. Je to základný predpoklad funkčnej demokracie. Ak ho ignorujeme, potom sa čudujeme, prečo dôvera v inštitúcie klesá, prečo sa voliči obracajú k radikálnym hlasom a prečo sa „východ“ stáva synonymom frustrácie.
Počúvať s úmyslom pochopiť
Politikom – bez ohľadu na farbu trička – by sa zišlo na chvíľu zatvoriť ústa. Opustiť bublinu hlavného mesta. Sadnúť do auta, vlaku, autobusu. A počúvať. Nie s diktafónom pripraveným na zvukový záznam pre tlačovku, ale s úmyslom pochopiť.
A potom konať. Nie podľa prieskumov verejnej mienky, nie podľa toho, čo sa hodí do volebného naratívu, ale podľa toho, čo naozaj počuli.
Lebo ak naďalej budeme stavať politiku na monológu, nikdy nedosiahneme dialóg. A bez dialógu niet pokroku – len ďalšie desaťročia tej istej vzdialenosti medzi tými, ktorí vládnu, a tými, ktorí sa nechajú ovládať.
Otázka nie je, či politici, ktorých ste volili načúvajú. Otázka je, či vôbec vedia, ako načúvať. A či majú odvahu podľa toho konať.
