Predseda Súdnej rady SR Ján Mazák sa v rozhovore pre agentúru SITA vyjadruje k medializovanému sporu s generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom k paragrafu 363 Trestného poriadku. Okrem toho hodnotí pandemický rok v justícii a efektivitu nových kompetencií, ktoré súdna rada získala na začiatku roka.
Spor o paragrafe
Nedávno ste sa dostali do názorového sporu s generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom v súvislosti s jeho využívaním paragrafu 363 Trestného poriadku. Vyjadrili ste sa, že to beriete ako zásah výkonnej moci do súdnej. Vedeli by ste nám svoj postoj vysvetliť?
Bez ohľadu na to, kto by sedel na stoličke generálneho prokurátora, keby urobil také rozhodnutie, ako urobil prvý námestník generálneho prokurátora, tak by som sa ozval. Tento spor vôbec nie je z mojej strany namierený proti Marošovi Žilinkovi. To proste nedáva zmysel. Tento spor sa týka ústavno-právnej problematiky, či môže generálny prokurátor, ktorý je v náleze ústavného súdu označený, že patrí do systému výkonnej moci revidovať právne názory senátov najvyššieho súdu. To je ústavný problém. Pretože súdna moc je nezávislá. A jej právne závery nemôže generálny prokurátor žiadnym spôsobom anulovať. Ani použitím paragrafu 363 Trestného poriadku.
Mal by sa teda paragraf 363 zmeniť?
Keďže výklad toho paragrafu umožňuje takéto rozhodnutia, aké urobil generálny prokurátor, tak jediná cesta je toto ustanovenie revidovať. Upraviť ho, aby nebolo možné urobiť niečo také, že senát najvyššieho súdu povie, že stíhanie konkrétnej osoby je dôvodné a o šesť dní nato povie generálny prokurátor za tej istej situácie, že nie je dôvodné. To sa ešte nikdy nestalo v celej Európskej únii a nestalo sa to predtým ani na Slovensku. Preto som sa ozval ako bývalý predseda ústavného súdu a generálny advokát Súdneho dvora EÚ. Navyše, som členom výberovej komisie pre Európsku prokuratúru, takže poznám systémy prokuratúry z celej Európy. Považoval som to za svoju povinnosť. Keď niekto berie moje právne názory osobne, tak je mi to ľúto. Ale to vôbec nie je osobný spor. To je iba diskusia o tom, či môže zasiahnuť do legitimity rozhodovania najvyššieho súdu generálny prokurátor spôsobom, aký predviedol.
Máte skúsenosti s ústavným právom, boli ste predsedom ústavného súdu. Ako sa to dá riešiť?
Napadnúť sa to dá v konaní o súlade právnych predpisov na ústavnom súde. Povedzme, že by skupina poslancov, generálny prokurátor sám alebo prezidentka by jednoducho povedali, že toto ustanovenie je v rozpore s ústavou, napríklad z dôvodu, že dovoľuje zásah generálneho prokurátora do súdnej moci. Iný prostriedok neexistuje. Lebo v paragrafe 363 je napísané, že proti rozhodnutiu generálneho prokurátora nie je žiaden opravný prostriedok. Predstavte si teraz, že jeden človek zmení názory troch senátov najvyššieho súdu. Tie tri senáty, keď rozhodnú, tak ich rozhodnutia sú preskúmateľné pred ústavným súdom. Ale sám generálny prokurátor nepodlieha žiadnemu prieskumu, či konal v súlade so zákonom. V právnom štáte je to absurdné.
Generálny prokurátor povie, že nemám právomoc preskúmať jeho postupy a rozhodnutia. Ja to predsa viem. Ale mám nezrušiteľné právo na slobodu prejavu, do ktorého obsahu patrí aj kritika rozhodnutí aj generálneho prokurátora. Paradoxne, generálny prokurátor, ktorý by mal slobodu prejavu chrániť, mi v nej bráni.
Ako si vysvetľujete reakciu Maroša Žilinku na vaše vyjadrenia?
Toto by som rád v tomto rozhovore povedal. Generálny prokurátor povie, že nemám právomoc preskúmať jeho postupy a rozhodnutia. Ja to predsa viem. Ale mám nezrušiteľné právo na slobodu prejavu, do ktorého obsahu patrí aj kritika rozhodnutí aj generálneho prokurátora. Paradoxne, generálny prokurátor, ktorý by mal slobodu prejavu chrániť, mi v nej bráni. Používal som iba argumenty, ktoré bránia takej aplikácia paragrafu 363 akej sme boli svedkami v prípade dvoch trestne stíhaných osôb. Podľa mňa je generálny prokurátor exekutívny orgán. Alebo spomeniem odporúčanie výboru ministrov Rady Európy z roku 2010. V článku 19 sa hovorí, že prokurátor nesmie žiadnym spôsobom spochybniť súdne verdikty alebo zabrániť výkonu súdneho rozhodnutia s výnimkou opravných prostriedkov. Čiže prokurátor môže podať odvolanie voči rozsudku alebo dovolanie. Ale nesmie spochybniť súdne rozhodnutie alebo brániť jeho výkonu. Najvyšší súd povedal, že stíhané osoby patria do väzby a ich obvinenie je dôvodné, generálny prokurátor rozhodol opačne a boli prepustení.
Nepohodli ste sa teda na tom, či prokuratúra patrí do výkonnej moci. Mala by v tomto zmysle prebehnúť nejaká reforma prokuratúry?
Myslím, že prokuratúra, tak ako je nastavená, je funkčná. Neprihováral by som sa za to, aby sa prokuratúra SR transformovala do iného modelu, ale vylúčiť sa to nedá. Sú tu niektoré otvorené otázky. Tvrdí sa, že prokuratúra je nezávislý orgán, ale v ústave alebo v zákone nemáte slovo nezávislý. Napriek tomu prokuratúru považujem za nezávislý orgán, ale iba v rozsahu toho, aké funkcie plní. Nedá sa to porovnať s nezávislosťou súdov.
Okrem toho si generálny prokurátor neuvedomil, že keď raz ústavný súd povedal, že patrí do systému výkonnej moci, tak to bola síce len jedna veta, ktorá vychádzala z hlbokého poznania trojdelenia štátnej moci v našom ústavnom poriadku. Generálny prokurátor nie je sudcom, ani zákonodarným orgánom. Nuž, zostáva mu už len výkonná moc. Nemení na tom nič nález ústavného súdu, ktorý obsahuje hodnotenie prokuratúry, teda nie generálneho prokurátora, ako sčasti zložky výkonnej moci a sčasti ako orgán plniaci niektoré justičné funkcie. Tento nález sa však nevzťahuje na generálneho prokurátora. Koniec koncov všade v krajinách EÚ je prokuratúra považovaná za orgán výkonnej moci, aj keď plní niektoré justičné funkcie. Platí to aj pre Európsku prokuratúru.
Nové kompetencie súdnej rady
Pandémia koronavírusu tento rok ovplyvnila aj prácu súdnej rady. V podstate celý rok fungovala online. Bola to náročná úloha?
Je to prirodzená cena za to, že žijeme v období pandémie. Podľa môjho názoru to nepoznačilo kvalitu rokovaní. Možno to ubralo trochu na ľudských vzťahoch, lebo oveľa príjemnejšie je s niekým hovoriť tvárou v tvár. Ale žiadnym spôsobom to neovplyvnilo výstupy súdnej rady.
Pre súdnu radu je to aj rok po tom, čo získala nové kompetencie reformou justície, ktorú schválili poslanci Národnej rady SR na konci minulého roka. Ako vnímate zmeny?
Kompetencie súdnej rady sa reformou výrazne posilnili. Hlavne ide o to, že sa posilnili kompetencie pri preverovaní majetkových pomerov sudcov, personálne otázky prekladania sudcov a preverovanie sudcovskej spôsobilosti. Ak rok niečo platí, tak je to v práve málo na to, aby sa robili definitívne závery. Ale predbežný záver je taký, že tieto kompetencie prispeli k tomu, že získala súdna rada rešpekt. Výkonom týchto kompetencii by sa malo dosiahnuť aj zlepšenie dôveryhodnosti a dobrej povesti justície. Ten posun zatiaľ nie je viditeľný. Niektoré veci ešte potrebujú doladenie. Zistili sme, že právna úprava nie je úplne dokonalá a nedá sa výkladom vždy dosiahnuť účel, ktorý sleduje. Chýbajú napríklad nejaké väzby na iné orgány verejnej moci, keď žiadame informácie. V zásade však reforma je prínosná a plní svoj účel.
Vedeli by ste vysvetlil, ako súdna rada preveruje majetkové pomery a spôsobilosti sudcu?
Poviem vám to na príklade kandidáta na funkciu sudcu. Uspel v hromadnom výberovom konaní a postaví sa pred súdnu radu. Ale predtým, ako ho vypočujeme, musíme zistiť jeho majetkové pomery. Tie zisťujeme na základe jeho majetkového priznania. Súdna rada na to zriadila šesť kontrolných komisií. V každej sú traja členovia súdnej rady. Komisia skúma nielen majetkové pomery, ale aj ostatné predpoklady sudcovskej spôsobilosti. Čo je významné je to, že skúma, či ten kandidát nemá náhodou nejaké vzťahy s organizovaným zločinom alebo iné vzťahy, ktoré by mohli narúšať jeho mravný štandard. Komisia vypracuje návrh stanoviska pre súdnu radu a tá preverí všetky podklady, ktoré boli zhromaždené. Tie sú získavané z desiatok zdrojov. Napríklad kataster nehnuteľností, evidencia vozidiel, zbraní či správy zo Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva.
Stalo sa, že súdna rada našla niekoho, kto neprešiel týmito previerkami?
Stalo sa to v minulosti dvakrát a tento rok raz. Vyhodnotili sme jedného kandidáta na funkciu sudcu, že podľa toho, čo sme o ňom zistili, nespĺňa tieto predpoklady, hlavne mravný štandard. Neúspešný kandidát sa bráni na Ústavnom súde SR. Keďže je to živá vec, nechcem k tomu nič viac povedať. Prísnosť preverovania budúcich sudcov bude len stúpať.
Minuloročná reforma zmenila aj voľbu sudcov do súdnej rady. Rezort spravodlivosti zaviedol takzvaný regionálny princíp. Bola táto zmena na prospech?
Tento rok sa vymenila jedna šestina súdnej rady. Zatiaľ to vyzerá, že je to proporcionálnejšie ak Súdna rada SR je obsadená sudcami, ktorí pochádzajú z rozličných regiónov. Tento spôsob ich voľby tomu napomáha. Či tomu napomáha dostatočne, to nie je úplne isté. Poviem príklad. Jedno miesto patrí Najvyššiemu súdu SR a Najvyššiemu správnemu súdu SR. Ale počet sudcov najvyššieho súdu a najvyššieho správneho súdu je diametrálne odlišný. Ak teda najvyšší súd bude chcieť zablokovať voľbu, povedzme, niekoho z najvyššieho správneho súdu, tak to ľahko dosiahne.
Míľnikom súdnej rady v tomto roku bol aj výber kandidátov na sudcov Najvyššieho správneho súdu SR. Zvládla to podľa vás súdna rada?
Pôsobím v justícii od roku 1978 a musím povedať, že takúto výzvu som ešte nezažil. Súdna rada SR vo svojej podstate nie je výberová komisia. Je náročné mať výberovú komisiu zloženú z 18 členiek a členov. Nebolo úplne jasné, akým spôsobom sa to výberové konanie má uskutočniť, aké otázky uchádzačom klásť. Či ich zamerať viac na mravný štandard, či sudcovskú a odbornú spôsobilosť. Nakoniec sme sa toho zhostili so cťou. Výber 21 sudcov postačoval na sfunkčnenie najvyššieho správneho súdu. Musím oceniť, že niektoré sudkyne a sudcovia správneho kolégia najvyššieho súdu pochopili, že je to historická a jedinečná príležitosť a zúčastnili sa na výberovom konaní. Zároveň sa nám podarilo vybrať z radov nesudcov mimoriadne kvalitných členov najvyššieho správneho súdu.
Reforma súdnej mapy
Tento rok bola asi najväčšou témou v justícii reforma súdnej mapy. Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková predstavila už tretí návrh. Reformou sa zaoberala aj Súdna rada SR. Aké sú podľa vás najväčšie prekážky toho, aby bola reforma vôbec uskutočnená?
Najväčšou prekážkou novej súdnej mapy a nových sídel a obvodov súdov je samotné slovo reforma. Akonáhle sa povie reforma znamená to, že ideme vstupovať do systému, ideme ho rozhodiť a znova zložiť. To je problém pre bežných ľudí, sudcov, štát a úplne chápem, že sa ozvali kritické hlasy. Sčasti boli opodstatnené. Chcel by som sa vrátiť k tomu, čo ste povedali. Ja nevidím žiaden tretí návrh, to je stále ten istý návrh. Chce sa meniť súdna mapa, súdna organizácia. V podstate sa chceme vrátiť pred 1. január 1997, keď Mečiarova vláda atomizovala celú súdnu sústavu.
Má podľa vás zmysel reforma súdnej mapy?
Za posledných 15 rokov zbytočné prieťahy ovládli slovenské súdnictvo. Lídrom v negatívnom zmysle sú bratislavské okresné súdy, potom Košice, Žilina, Banská bystrica a možno aj Trnava, Trenčín. Nové sídla a obvody by mohli dospieť k tomu, že rovnomernejšie rozložíte ľudskú energiu. Sudca v Bratislave skutočne sedí nad stovkami spisov. Sudca na okresnom súde, dajme tomu v Rožňave, sedí nad kopou asi 50 či 60 spisov. Dôsledkom je, že ľudia v Bratislave čakajú na pojednávania roky, kým inde je to oveľa plynulejšie. Oneskorená spravodlivosť a zbytočné prieťahy. Dva fenomény, ktoré sa nedajú napraviť inak, ako rekonfiguráciou celého súdneho systému.
Ako si teda vysvetľujete kritiku, ktorá sprevádza celú túto reformu?
Lebo sú to všetko zložité procesy. Chápem každého, kto sa postaví voči tomu kriticky. Pretože tie komplikované procesy treba diskutovať priebežne. Oni sa diskutovali v minulosti viac menej v latentnej forme. Ministerka to prvýkrát otvorila razantne. Možno, že až príliš. Ale cieľ reformy je v poriadku. Špecializácia, odstránenie zbytočných prieťahov, rovnomerné rozloženie sudcov, proporcionalita, bez úkoru na dostupnosti súdnej ochrany.
Vy osobne ste aj na súdnej rade otvorili tému kritického stavu na Okresnom súde Bratislava I. Ak by aj prešla reforma súdnej mapy, účinná asi nebude už v roku 2022.
Tak, či onak, situácia na Okresnom súde Bratislava I a na tých najzaťaženejších súdoch v Bratislave sa musí riešiť. Sme postavení pred výzvu, ktorá nás dobehne, ak by sme to nechali len v diskusnej rovine. Ministerka Kolíková na súdy pridelila viacero voľných miest. Napríklad na Okresný súd Bratislava I nedávno piatich sudcov. A tento trend bude pokračovať. My sme zaujali stanovisko v súdnej rade, že Mestský súd v Bratislave by mohol byť kľúčom k riešeniu tohto problému. Každé riešenie, hoci aj polovičaté, je lepšie, ako nič nerobiť. Preto sa prihováram za to, aby sa vytvoril priestor na nový formát, napríklad Mestský súd v Bratislave a súčasne, aby sa riešili problémy, ktoré súvisia s tým, že hlavné mesto má veľmi členitú súdnu agendu a je zavalené množstvom starých nerozhodnutých vecí.
V čom je bratislavská agenda iná, ako v iných obvodoch?
To sú agendy, o ktorých sudca v malých mestách ani nepočul. Je tu veľmi členitá podnikateľská štruktúra, sú tu napríklad spory o autorských právach, v správnom súdnictve sú to prieskumy zákonnosti, ktoré sa týkajú ústredných orgánov štátnej správy, trestné kauzy sú spoločensky výbušné a skutkovo náročné.
V rámci protestov proti reforme sa zamestnanci súdov sťažovali aj na nízke platy. Je toto tiež jeden z problémov justície na Slovensku?
Odmeňovanie súdnych úradníkov a vo všeobecnosti administratívy na súdoch je na úrovni, ktorá nedovoľuje justícii, aby stabilizovala tieto v nezastupiteľné posty. Chrbtová kosť justície je síce tvorená sudcami, ale okolo toho musí byť zabezpečené, aby sudca súdil a netrávil svoj čas úkonmi, ktoré zvládne vyšší súdny úradník, asistent a administratívny aparát. Vyšší súdni úradníci do istej miery dopĺňajú sudcov a umožňujú sudcom, aby uvažovali nad tým ako rozhodnú zverené veci a nezaoberali sa tým, čo nemusia. Ich význam je veľký, lenže ich odmeňovanie je roky rokúce hanebné. V Bratislave je vylúčené, aby vyžili s takým platom.
Zastúpenie na Všeobecnom súde EÚ
Vy osobne ste na rokovaní súdnej rady otvorili, aj s nomináciami na Všeobecný súd EÚ, tému nedostatočnej znalosti francúzskeho jazyka medzi sudcami.
Problém je v tom, že nevieme už päť rokov obsadiť miesto dodatočného sudcu na Všeobecnom súde EÚ. Teraz to vyzerá, že ani druhé miesto na tomto súde nevieme obsadiť. Problém nie je len vo francúzštine, ale aj v znalosti práva Európskej únie. Vytvorili sme preto platformu frankofónnych sudkýň a sudcov. Znalosť francúzštiny sa bude nadobúdať a vylepšovať len v kontexte znalostí o práve Európskej únie. Máme asi 25 členov. V tejto súvislosti nám ponúkol pomoc aj Francúzsky inštitút. No, uvidíme.
Prečo francúzština nie je súčasťou vzdelávania sudcu? Nemal by teda vedieť každý sudca po francúzsky, ak Súdny dvor EÚ a Všeobecný súd EÚ pracujú len v tomto jazyku?
Ak sudca má ambíciu pôsobiť v medzinárodných súdnych orgánoch, tak by sa mal sám venovať jazykovému vzdelávaniu. Iste, kto nemá takú ambíciu, tak nemusí ovládať francúzštinu ani iný cudzí jazyk, spravidla angličtinu.
Ako ste spomenuli, Slovensko stále nedokáže obsadiť funkciu dodatočného sudcu na Všeobecnom súde EÚ. Ako je to možné?
Problém je, že niekto buď vie po francúzsky a neovláda dostatočne právo EÚ, alebo opačne. Poradný panel 255, ktorý posudzuje kvalitu kandidátov, trvá na tom, aby na všeobecnom súde pôsobili sudcovia s 12-ročnou až 15-ročnou praxou na vysokých právnických pozíciách. Schopní súdiť v medzinárodnom právnom prostredí, samozrejme ovládajúci pracovný jazyk, ktorým je francúzština. A znalí práva EÚ.
Už ste vyhlásili päť volieb do tejto funkcie nikto sa vám neprihlásil. Ďalší termín je v januári, veríte, že sa vám niekto prihlási?
Som dosť skeptický. Ministerka spravodlivosti hľadá kandidátov, ale zatiaľ ani ona nemala šťastnú ruku. Možných kandidátov odradzuje predovšetkým pohovor pred poradným panelom 255, ktorý posudzuje ich schopnosti súdiť na súde pre 450 miliónov ľudí a aj nekompromisnosť členov tohto poradného orgánu.
Ako hodnotíte rok 2021 v justícii?
Bol plný ťažkej zodpovednej práce za veľmi zlých podmienok pandémie. Napriek tomu justícia fungovala. Pojednávalo sa, vynášali sa rozhodnutia, konalo sa vo veciach, hoci s menšími aj väčšími prieťahmi. Ďalšou pozitívnou vecou je, že sa nám podarilo doplniť sudcovský stav o množstvo mladých a veľmi kvalifikovaných, mravne pevných a perspektívnych ľudí. Našťastie tento rok, až na výnimky, nebol poznačený nejakými ťažkými odhaleniami o korupcii a negatívnych javoch v justícii. Čo justíciu možno rozhodilo je to, že sa zo strany politickej moci trvá na zásadnej zmene súdnej organizácie. Justícia trochu viac času venovala debatám okolo tejto témy v snahe sčasti zakonzervovať stav, ktorý tu je, ako prispieť k tomu, aby sa optimalizovali tieto legislatívne zámery. Úspešnosť tohto roka by sa nemala vyhodnocovať, pretože justícia by nemala dosahovať klasické úspechy. Mala by byť úplne nezávislá, nestranná, dôveryhodná, spravodlivá a vzbudzovať rešpekt. K tomu sa chceme prepracovať, i keď aj tento rok ukázal, že nás čaká dosť náročného a každodenného úsilia.
A najvážnejšia výzva na budúci rok?
Vážnych výziev je dosť. Ale prevažuje voľba nových piatich členov súdnej rady sudcami. Považujem za nevyhnutné, aby za nových členov súdnej rady boli zvolení predovšetkým zástupcovia mladšej, nastupujúcej generácie, bez akýchkoľvek tieňov minulosti a vzťahov s prostredím, ktoré okolo Moniky Jankovskej, Mariana Kočnera a ďalších viedlo ku korupčným praktikám v justícii. Len takí členovia súdnej rady dokážu vrátiť súdnictvu dôveryhodnosť, dobrú povesť a zabezpečiť jeho nezávislosť a nestrannosť.