BRATISLAVA 26. septembra 2017 (WBN/PR) – „Časť týchto príbehov sa naozaj odohrala, ale inak. Postavy sú vymyslené. Ak ste sa v niektorej predsa spoznali, majte rozum a nepriznávajte to. Ľudia nemusia vedieť, aká ste sviňa.“
Týmito slovami sa začína novinka Mäso – Vtedy na východe od televízneho reportéra Arpáda Soltésza.
Je koniec zlatých deväťdesiatych rokov. Divoký východ Slovenska.
Po voľbách, Mečiar skončil, Lexa je na úteku, siskári horúčkovito skartujú spisy aj svedkov. Robo Holub je dávno po smrti, Miki Černák sedí v base, Žaluďa práve zastrelili.
Miki Miko, policajt s metódami gangstra, a Pali Schlesinger, novinár bez pudu sebazáchovy, sa pokúšajú robiť svoju prácu. Hľadajú pravdu. Alebo aspoň takú jej verziu, ktorá by sa dala dokázať pred súdom. Proti sebe majú tri najväčšie zločinecké skupiny svojej doby – políciu, justíciu a tajnú službu. Občas aj mafiu, ale tá aspoň hrá podľa pravidiel. Väčšinou neuspejú, no vedia, že sú vo vojne, ktorá sa nedá vyhrať, len bojovať. Vždy to brali profesionálne. Až doteraz. S Nikou sa to stalo osobným.
Nika. Sedemnásťročná stopárka, ktorú uniesli, znásilnili a plánovali predať do Kosova. Na prostitúciu alebo na orgány, čokoľvek si zákazník praje. Nastúpila do nesprávneho auta. Chyba, za aké sa platí životom. Miko so Schlesingerom vedia, že to nemôže dopadnúť dobre. Nevadí. Musia zariadiť, aby to nedopadlo zle pre Niku. Zatiaľ ju ukrývajú na konci sveta.
Ultima Thule. Luxusný hotel pri ukrajinskej hranici, na konci cesty v lese plnom mŕtvol. Okrem majiteľov a personálu v ňom nebýva nikto. Miešajú v ňom tie najchutnejšie drinky, najúčinnejšie jedy a najsilnejšie výbušniny.
Ak po vás ide mafia a zákon na vás kašle, v Ultima Thule ste vítaní. Ak vás uznajú hodným, Igor vám namieša Hemingwayov kokteil – Smrť popoludní – a porozpráva vám pár divokých historiek. Väčšina tých príbehov sa stala. Aj ten, ktorý držíte v ruke. Trocha inak. Možno niekomu inému. Na inom mieste. Ale sú pravdivé, hoci Igor by ich určite nechcel opakovať pod prísahou. Lebo vedieť nie je to isté, ako vedieť dokázať.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Mäso – Vtedy na východe je drsný a výstižný román, ako to to koncom 90.rokov na východe naozaj bolo. Efektný štýl písania, nárečia, štipľavé dialógy, naturalizmus…to všetko prispieva k autenticite tejto novinky. Plnokrvné a živé postavy, ktoré vám rýchlo prejdú pod kožu. K tomu občas nejaké anekdoty a historky, ktoré zabávajú a skvele zapadajú do drsného príbehu.
Začítajte sa do novinky Mäso – Vtedy na východe:
DNES NA VÝCHODE
Najvyšší trest
Sudca Kešeľa má fixné rituály. Neznáša zmeny. Nenávidí prekvapenia. Kávu si dáva presne päť minút po príchode do pracovne. S dvoma cukrami, mliekom a balíkom novín. Kávu starostlivo zamieša, vypije na jediný dúšok, vezme noviny pod pazuchu a ide tam, kam na rozdiel od pešej zóny ani on nechodí na rangeroveri.
Kým mieša kávu, prezerá si titulné strany. Lokálny bulvár vyzerá sľubne. Košický boss pred súdom! Kto sa bojí výpovede Veľkého Sašu? Nikto. Alexander Ferko vie, že dostane doživotie. Ale lepšie žiť v base ako nežiť vôbec. Stále je šanca, že ho raz pustia. Nepovie nič. Kto tým pisálkom hovorí všetky sprostosti, čo dokážu popísať?
Zaplavia migranti aj Slovensko? Maďari už stavajú plot! – Pri Humennom spadlo ďalšie ukrajinské ultraľahké lietadlo – Svetové hviezdy erotického priemyslu v Košiciach! Romana De Ville vystúpi v live show na erotickom veľtrhu
Fuj, to akože budú trtkať pred obecenstvom? Sudca si prejde prstom po nose, zatne prsty na nohách. Vezme plátok a ide na pešiu zónu.
Dáva pozor, aby mu zasa nepadol mobil do misy. Položí ho na držiak s papierom. Sadne si, otvorí noviny, pozerá na Romanu De Ville. Tvár je mu povedomá. Určite z internetu. Bradavky má prekryté ružovými hviezdičkami. Škrabáci vydrbaní, slušných ľudí vláčia bahnom, ale ku kurvám sú ohľaduplní, pomyslí si. Zatlačí, prudko sa vznesie nad misu a vyletí z kabínky aj s dverami. Na prekvapeného sudcu padne stena. Alebo on na stenu. To som ja…? preletí mu hlavou najprv udivená myšlienka a vzápätí masívna porcelánová črepina.
„Bomba v hajzli? Ale hovno!“
„To tiež. Všade. Skoro na každom kúsku Kešeľu.“
„To akože normálne mu dali bombu do misy?“
„Pod misu. Technici zatiaľ nemajú iné vysvetlenie. Musím končiť, zvoní mi druhý mobil. Odo mňa to nemáš.“
„Večer káva?“
„Káva.“
Miki Miko sedáva chrbtom k stene. Aby videl vchod. Schlesinger zase zostal s nekrytým chrbtom. Nevadí. Za tie dve desaťročia, čo stihol naštvať bezmála každého mafiána, siskára, politika, tunelára, finančníka aj developera, sa síce tiež stal paranoidným, no Miki oproti je spoľahlivejšou ochranou ako múr za chrbtom.
„Vitaj.“
„Čau!“
Schlesinger dusí cigaretu v masívnom sklenenom popolníku, ktorý musí pamätať minimálne súdruha Jakeša, ak nie Husáka. Je v ňom hlboká prasklina. Radšej veľmi netlačí. V espresse U Patkaňa je lepšie netlačiť na nič. Niečo by sa mohlo rozbiť. Alebo zlomiť. Popolník. Stolička. Sánka. Kým dosadne na rozheganú stoličku, v ústach má ďalšiu camelku. Ani Mikovo školené oko nepostrehlo, kedy ju vytiahol a zapálil. Zrejme tam horela, už keď dusil prvú.
„Toto by ťa určite zabilo. Ale nestihne,“ nahrá Miko na rituálny smeč a vezme si jednu cigaretu. Odpáli si od Schlesingerovej.
„Nestihne, lebo keď ty zomrieš na rakovinu pľúc, do týždňa ma dajú dole,“ prichádza nacvičená odpoveď.
„Na druhý deň, Pali. Ty si vždy vedel, ako si narobiť kamošov. Ale napísať sudcovi, ktorého odpálili bombou na hajzli, výpočet minulých prúserov namiesto nekrológu, to je aj na teba dosť cez čiaru. Toto ti v redakcii jak mohli pustiť?“
„Furt nás žaloval,“ mykne redaktor plecom a hlboko nasaje dym. „Vieme, ktorý z tých prúserov ho nakoniec dostal?“
„Nevieme. Na rozdiel od teba, pán redaktor, bol pán sudca v kolektíve obľúbený. Keď zobral, vždy aj vybavil. Aj sa vždy pekne podelil. Choval sa jak debil, ale veľmi užitočný debil. Všetci ho ľúbili. Kolegovia, advokáti, živáni. Fakt všetci.“
„Fízli?“
„Koho serú fízli?“
„Tiež pravda. Tak ale zasa na súd s bombou, to neni len tak. Kto sa tam mohol dostať?“
„Upratovačky, súdni úradníci, prokurátori, advokáti, údržbári, zapisovateľky, siskári… asi aj niektoré novinárky. Hocikto. Je to súd, nie trezor národnej banky.“
„Takže tma?“
„Tma. Zatiaľ.“
Milan Buno, literárny publicista