Pán Lendl, kedy ste ostatný raz boli v Bratislave?
Pred necelým rokom. Vlani som tu bol na veľkom medzinárodnom seminári pre podnikateľov.
Kedy ste v Bratislave naposledy hrali tenis? Kedy ste v Bratislave boli ako tenista?
Ak by mi to organizátori poslednej exhibície neboli počas cesty do hotela pripomenuli, bol by som na to úplne zabudol. V Bratislave som naposledy hral tenis ešte v minulom storočí (smiech). To je teda naozaj už pekná história (smiech). Pred 21 rokmi som vo vašom meste hral exhibíciu s Rakúšanom Thomasom Musterom. Úplne som na to zabudol… Fakt. Ešte predtým som do Bratislavy rád chodil. Na vtedajšie majstrovstvá Československa v tenise. Hral som tu niekoľkokrát v začiatkoch mojej športrovej kariéry. Vždy som mal turnaje v Bratislave veľmi rád. Aj teraz som tu v Bratislave predsa viac ako na polovicu doma. Som tu medzi svojimi (smiech).
Aký sprievodný program vám prichystali organizátori VII. ročníka tradičnej exhibície Tennis Champions? Čo vás z tých dvoch dní v Bratislave najviac potešilo?
My sme prišli do Bratislavy predovšetkým odohrať stretnutie. Neboli sme tu na výlete. Preto aj program nášho pobytu bol orientovaný najmä na tenis. Viete, nedá sa pred takým duelom, aký som vo vypredanej hale odohral s Johnom, celý deň chodiť po meste, obdivovať pamiatky, a večer ísť na kurt. To v žiadnom prípade! To som si nemohol dovoliť. Na každý zápas sa musíte zodpovedne pripraviť, musíte naň natrénovať, správne rehabilitovať, oddýchnuť si. V tomto smere musíte byť stopercentný profesionál, nie obyčajný výletník (krátka odmlka). A čo ma v Bratislave potešilo? Fantastická atmosféra vo vypredanej hale, a tiež možnosť po rokoch opäť stretnúť dobrých kamarátov a priateľov, ktorých u vás stále mám. Som rád, že som mnohých z nich opäť mohol vidieť, že som sa s nimi mohol porozprávať, pozdraviť sa s nimi.
Už na tlačovej besede pred bratislavskou exhibíciou ste novinárom povedali, že s vašim večným rivalom Johnom McEnroeom na pivo v Bratislave nepôjdete… Takže tradíciu svojej niekdajšej nevraživosti voči tomuto veľkému rivalovi z tenisových kurtov ste dodržali?
Tu nešlo o nevraživosť, alebo o nejakú antipatiu. Jednoducho, na večerné posedenie nie som dobrý typ – a navyše, ja pivo nepijem (smiech). Takže nič iné, prosím vás, za tým nehľadajte.
Ale dlhé roky je predsa verejným tajomstvom, že medzi vami a Johnom McEnroeom vládlo doslova nepriateľstvo, že vy ste si nič na kurte i mimo neho nedarovali. Prečo to tak bolo?
Viete, ja by som náš vzťah z čias aktívnej kariéry nenazval hneď nepriateľstvom. To je podľa mňa veľmi silné slovo! To je zlý pojem pre vzťah, ktorý medzi nami voľakedy bol. Moje vysvetlenie našich hráčskych nezhôd by som vysvetlil veľmi jednoducho a presne. Vždy som chcel vyhrávať. Vždy som chcel byť najlepší na svete. Bol som v tomto smere maximalista. John bol to isté. Aj on chcel vyhrávať. Aj on chcel byť najlepší na svete. Preto sme nemohli byť kamaráti! Lebo sme boli súperi. Veľkí rivali. So súperom, ktorého chceš na kurte zdolať, sa predsa nemôžeš kamarátiť… Alebo môžeš, ale iba do určitej miery (krátka odmlka). Keď hráš veľké finále veľkého turnaja, a chceš byť v ňom úspešný, kamarátstvo musí ísť bokom. To je predsa zákonité. To je zmysel športu. V ňom je predsa cieľom víťaziť.
Počuli ste jeho názor, že Ivan Lendl bol najslabšou tenisovou jednotkou v dejinách tohto športu? Čo na to hovoríte?
To sa musíte jeho spýtať. Či to naozaj tak povedal. Ja som to nepočul, resp. ja som to vôbec nevnímal. Mňa počas aktívnej kariéry nezaujímalo, čo hovorí John McEnroe na moju adresu. Ja som sa interesoval na to, ako hrá. Aký je na kurte, aké zbrane na neho platia. Ja som sa zaoberal predovšetkým sám sebou, svojou formou, tréningom, prípravou, nie tým, čo on hovorí novinárom. Pravda, ešte raz zopakujem, ak to naozaj povedal. To sú veci, ktoré išli mimo mňa. Mňa John zaujímal ako tenista. Ako súper, ktorý stál proti mne na druhej strane kurtu. A ešte jedna poznámka k vašej otázke: Stačí si pozrieť moje štatistiky z turnajov. Potom si odpoviete sami, či som bol najslabšou svetovou jednotkou v histórii tenisu (krátka odmlka). Viac k tomu nepotrebujem povedať. Dvestosedemdesiat týždňov na čele som nebol pre moje ´modré oči´. Nebol som v tejto pozícii zadarmo. Musel som niečo pre to aj urobiť.
Takže vy tvrdíte, že médiá si tento výrok Johna McEnroea vymysleli? Že to nie je pravda?
Ja nič netvrdím. Ale spýtam sa inak. Vy veríte novinám? Všetkému, čo sa v nich píše? To by ste nemali! To vám dobre radím (krátka odmlka). Lebo ja mám s tým svoje skúsenosti (krátka odmlka). A nie vždy bolo všetko v mojom živote tak, ako novinári napísali. Preto média, hoci majú ohromnú silu, nepovažujem za bernú mincu. Ja sa celý život riadim podľa seba. Podľa svojich pocitov a možností.
Ako je to medzi vami teraz, keď už obaja na tie niekdajšie neúprosné duely iba spomínate?
My ešte stále spolu hráme. A nie iba exhibície. Obaja sme účastníkmi veteránskej série turnajov. Stále sme veľkými súpermi. Aj na staré kolená. Ale musím povedať, že je to už miernejšie. Už sa dokážeme na našich zážitkoch aj zabaviť a zasmiať. Vieme si zaspomínať, čo sme kde urobili, čo sme kde predviedli. Už je to také normálne – a veteránske (smiech). Navyše, na mnohé veteránske akcie lietame spoločným lietadlom. Fungujeme normálne. Tak ako môžu fungovať bývalí veľkí súperi. Síce sa zámerne a cieľavedome navzájom nevyhľadávame, ale nejdeme ani od seba, keď sa máme stretnúť. Keď sa máme stretnúť, tak sa stretneme (smiech). Čas tie najostrejšie hrany našich hráčskych nedorozumení a veľkej rivality postupne dosť obrúsil. Už je to v prijateľnejšej polohe (smiech). S Johnom dokážeme spolu fungovať bez problémov.
Spolu ste odohrali 36 vzájomných duelov vo dvojhre, z ktorých ste dvadsaťjeden vyhrali. Ktorý z týchto súbojov bol podľa vás najlepší? Ktorý vám najviac vyšiel podľa predstáv?
Aj keď mnohí znalci našich súbojov okamžite spomenú finále Roland Garros v Paríži 1984, ktoré som po veľkom boji vyhral po setoch 3:6, 2:6, 6:4, 7:5, 7:5, ja mám iného favorita. Osobne za najlepší zápas proti Johnovi považujem finále turnaja v Antverpách, ktoré možno v tej našej vzájomnej štatistike ani nie je. Vyhral som ho presvedčivo 6:2 a 6:2. V tom zápase som sa dostal do stavu, že na čo som siahol, to mi vyšlo (smiech). Málokedy sa mi tak proti Johnovi darilo. Bol to z mojej strany takmer bezchybný výkon. Veľmi vydarený zápas. Inak, keď mi všetko išlo podľa predstáv, tak som zápasy vyhrával hladko v pomere 6:2, 6:2, ale keď som sa na kurte veľmi trápil, tak to mnohokrát bolo tesne v pomere 7:5, 7:5 (smiech).
Ako si vysvetľujete fakt, že v bratislavskej exhibícii v oboch súbojoch – ako v dvojhre, tak aj vo štvorhre – bol úspešnejší práve John McEnroe?
Jednoducho. John, na rozdiel odo mňa, hrá viac veľkých turnajov veteránov. Má lepší tréning, kvalitnejšiu hernú prax, v zápasoch si viac verí. Na kurte je istejší. Aj úderovo, aj pohybom. Ja som sa snažil meniť podanie, snažil som sa trochu ho prekvapiť, ale keď niečo meníte za pochodu, až počas zápasu, zvyčajne sa to nedarí… A to bol presne môj prípad. Usiloval som sa niečo vymyslieť, ale nemal som úderovú istotu. Veľa vecí, ktoré som chcel v zápase s ním použiť, som v konečnom dôsledku pokazil. Preto John vyhral. Bol lepší a istejší. Výborne servoval. Jeho servis sa ťažko číta… Ja ešte musím veľa trénovať. Moju dlhšiu pauzu, ktorú som si pre golf dal od tenisu, bolo poznať. Navyše, roky sa zastaviť nedajú, boľavý chrbát a koleno už dosť limitovali môj pohyb na kurte. Ale nevyhováram sa. Darmo, John je momentálne asi v lepšej kondícii. Obe stretnutia vyhral úplne zaslúžene.
Netradičným oživením vašej štvorhry bol plánovaný „záskok“ hokejistov – bývalých slovenských reprezentantov a majstrov sveta z roku 2002 Róberta Petrovického a Richarda Lintnera. Dokonca Petrovický si za svoju dlhšiu výmenu s Johnnom McEnroeom vyslúžil aj potlesk vypredanej haly. Čo hovoríte na jeho tenisové majstrovstvo, ktorým sa prezentoval?
Mňa Robo Petrovický vôbec neprekvapil. O tom, že je celkom dobrý tenista, som totiž vedel. Poznám ho z čias, keď hrával v Hartforde Whalers. Bola tam dobrá tenisová partia. Vtedy v tomto klube hral aj Robo Kron, s ktorým práve Petrovický zvádzal na kurte veľké súboje. Ako som počul, išlo im to celkom dobre. Ja som však s nimi nemal možnosť hrať ani tréningovo. Dobre poznám aj Róbovho tchána (krátka odmlka). Ako sa na Slovensku povie otcovi mojej manželky? Poznám Róbovho svokra Vladimíra Vůjteka, ktorý bol voľakedy kapitánom majstrovských Vítkovíc, a teraz je tréner vašej hokejovej reprezentácie. Poznáme sa ešte z čias, keď sme žili v Ostrave. Naša tenisová hala susedila so zimným štadiónom, chodil som sa pozerať na tréningy hokejistov. Tento šport ma vždy lákal. S rodičmi som chodil aj na vtedajšiu československú ligu.
Keď spomínate hokej, o vás je známe, že v minulosti ste niektorým českým hokejistom pomáhali dostať sa do zámorskej kanadsko –americkej NHL. Ako ste sa k tejto skautskej činnosti dostali? Prečo ste sa rozhodli vyhľadávať v Čechách mladé hokejové talenty?
Keďže mnohí moji známi o mne vedeli, že mám rád hokej, chceli to trochu využiť. Veľakrát za mnou prišli, aby som im poradil nejakých šikovných hokejistov z Česka. Tak som im niekoľkokrát dal tip na nejakého šikovného hráča. Nech sa na neho idú pozrieť (krátka odmlka). Priznám sa, že v prvých rokoch, keď som ešte aktívne hrával, som to veľmi robiť nechcel, ale keď niektorí z hráčov, ktorých som skautom a manažérom poradil, si v NHL urobili dobré meno, tak som v tejto aktivite pokračoval. Tak som pri hokeji vlastne zostal.
Vieme, že ste takto pomohli nájsť vhodný klub aj Robertovi Holíkovi, synovi legendárneho československého reprezentanta Jaroslava Holíka. Ako ste vnímali jeho hviezdnu kariéru a neskorší triumf v Stanleyovom pohári v drese New Jersey Devils?
Bobbyho som získal do nášho klubu Hartford Whalers, v ktorom som mal svoje záujmy (Ivan Lendl bol v tom období jeho spolumajiteľom, pozn.). Som rád, že sa v najťažšej hokejovej súťaži sveta tak dobre uchytil, že sa mu v nej tak darilo. Myslím si, že Bobby urobil v zámorí veľmi dobrú kariéru. Som rád, že som mu určitým spôsobom k nej v rokoch 1989 a 1990 aj pomohol. Dva roky hral v našom klube. To je vždy dobrý pocit, keď vám nejaký zámer vyjde (krátka odmlka). Tak isto ma potešili všetky úspechy, ktoré Bobby Holík v NHL dosiahol. Dvakrát vyhral Stanleyov pohár, raz hral v jeho finále. To sú veci, ktoré ma potešili… Ale ja som sa nezaujímal iba o kariéru Bobbyho Holíka. Podľa možností stále pozorne sledujem aj ďalších hráčov z Česka a Slovenska. Zaujímajú ma ich výkony a držím im palce. Hokej je moje veľké hobby. Voľakedy iba z Česka hrávalo v NHL minimálne päťdesiat – šesťdesiat hráčov, zo Slovenska dvadsať – tridsať. Dnes je to podstatne menej.
Ktorému klubu z NHL držíte najsilnejšie prsty, ktorý klub v zámorí je vaša srdcovka a prečo?
Carolina Hurricanes. Prečo? Lebo je pokračovateľom nášho Hartfordu. Teraz v jej drese hrá napríklad aj váš reprezentant Andrej Sekera, ktorý sa nedávno zranil pri náraze na mantinel. Ale nebolo to nič vážne. Mám správy, že o niekoľko dní bude v poriadku, že bude opäť hrať.
Aj na zranení Andreja Sekeru ste opäť ukázali, že vám stále ležia na srdci osudy nie iba českých, ale aj slovenských športovcov, že dokážete fandiť aj Slovákom. Prečo je to tak?
Ja som sa narodil v spoločnom Československu. Preto ma stále zaujímajú športovci z oboch častí našej voľakedy spoločnej republiky (krátka odmlka). Samozrejme, ak hráme kvalifikáciu o postup na majstrovstvá sveta vo futbale, tak držím palce Čechom. To isté aj v hokeji, či v iných športoch. Ale, keď ste v roku 2010 hrali na svetovom futbalovom šampionáte v Juhoafrickej republike, kam Česi na rozdiel od Slovákov nepostúpili, tak som celý šampionát držal palce vám – Slovákom. To je predsa normálne. Myslím si, že veľa Čechov fandí Slovákom v tých zápasoch, resp. na tých podujatiach, kde nie ste s nami Čechmi súpermi. Preto pozorne sledujem aj účinkovanie Slovákov v spomínanej NHL. Ja už iný nebudem (smiech). Ja som aj v Bratislave viac ako na polovicu doma. A vždy to tak bude.
V poslednom čase sa objavujú problémy v tom, že mnohí špičkoví športovci po skončení aktívnej činnosti podliehajú depresiám, strácajú zmysel života, nevedia sa zaradiť do obyčajného civilného života. Aký recept máte na to, aby si športovec aj po svojej hviezdnej kariére našiel vhodné uplatnenie, správnu pozíciu, inšpirujúci zmysel života?
V tomto smere je veľmi dôležitá rodina, koníčky, vyplnenie voľného času, aktivity mimo športu. Veľkú úlohu pri hľadaní miesta v živote po skončení aktívnej kariéry zohrávajú aj správne nadstavené životné hodnoty a priority. Hierarchia životných hodnôt je veľmi dôležitá. Pre mňa tou prioritou číslo jeden vždy bola rodina. Potom moji psíkovia, golf, hokej, umenie a kultúra, biznis. Až potom to bolo trénovanie. Po skončení tenisovej kariéry mi veľmi pomohol predovšetkým golf. Pri ňom som si vyčistil hlavu, odbúral som tlaky okolia, lebo v golfe som nikomu nemusel nič dokazovať (smiech). Bol som v pohybe, v peknom prostredí, medzi príjemnými ľuďmi. A zasa som mal pred sebou životnú výzvu. Zasa som chcel víťaziť (smiech). Navyše, golfu sa veľmi intenzívne začali venovať dcéry, musel som s nimi jazdiť na turnaje. Robil som im servis. Pomáhal som im. Preto som pri golfe fungoval tak dlho…
To znamená, že nešli v stopách svojho slávneho otca? Nechceli ste z nich mať úspešné svetové tenistky?
Robili aj tenis. A celkom sľubne. Mali v sebe vlohy pre tenis. Ale pre hlúposť niektorých ľudí s ním radšej skončili (krátka odmlka). Prepáčte, zle som sa vyjadril. Nebol som presný. Nebola to rovno hlúposť, bola to nerozvážnosť alebo zlomyseľnosť niektorých ľudí, ich nezmyselné otázky, zbytočné slovné ataky, vyrábanie stresových momentov a podobne.
V akom význame slova?
Veľmi mi prekážalo, keď za osemročnou tenistkou príde niekto s otázkou: ´tak čo, kedy budeš tak dobrá, že dokážeš na tréningu poraziť otca?´ ´Ako hráš s otcom?´ ´Ako ti to s ním ide?´ ´Kedy sa mu vyrovnáš?´ A podobné nezmysly… Viete si to predstaviť? Osemročné dieťa muselo čeliť takýmto hlúpym otázkam (krátka odmlka). Totálny nezmysel! Tak sme dievčatá z tenisu radšej zobrali, a dali sme ich na golf. Tam neboli vystavené takému tlaku okolia. Tam mali väčšiu voľnosť. A predovšetkým aj určitú anonymitu. Niektoré pri tom golfe vydržali, niektoré nie. Ale našli si iné športy. Napríklad jazdectvo alebo veslovanie. Len tenis nie. Ten im niektorí ´snaživci´ veľmi skoro poriadne znechutili. Ale som rád, že športujú, že im táto oblasť života nie je cudzia. Teší ma, že sa v ňom dokážu realizovať. Nemám rád nečinnosť a lenivosť.
Kto bol podľa vás najlepší tenista histórie?
To je otázka, nad ktorou som aj ja už dávnejšie rozmýšľal (krátka odmlka). Neviem sa jednoznačne rozhodnúť, preto som celú históriu tenisu rozdelil na dve etapy. Na obdobie pred ´open érou´, teda do roku 1968, a po nej. V tej prvej etape bol podľa mňa najlepším tenisom Austrálčan Rod Laver. Škoda, že práve on potom doplatil na to rozdelenie na profesionálny a amatérsky tenis. Možno, ak by k tomu rozdeleniu svetového tenisu neprišlo, možno by Rod Laver mal na konte viac úspechov. A oveľa väčších. Neviem… Možno by to tak bolo. A po roku 1968 považujem za najlepšieho tenistu Švajčiara Rogera Federera, ktorý ešte stále aktívne hrá. A stále hrá veľmi dobre. On je podľa mňa najkomplexnejší tenista tej novšej histórie. Samozrejme, nie každý musí so mnou súhlasiť, ale pýtali ste sa na môj názor.
Považujete za dobré a pre tenis užitočné, ak v každom období svetovému tenisu vládne iba malá skupina troch – štyroch výnimočných tenistov?
Aby som bol úprimný, viac sa mi páčil tenis, keď boli v ňom jasní favoriti. Tri – štyri mená, ktoré tenisu kraľovali. Vtedy boli favoriti jasní a vyhrávali aj tie najväčšie turnaje (smiech). Mám rád, keď v každej ére bolo niekoľko jednotlivcov, ktorí udávali tenisu tón. Nie som zástancom toho, aby osem grandslamových turnajov malo osem rozličných víťazov (krátka odmlka). Každá éra po roku 1968 musela mať svojich lídrov, ktorí rebríčku dominovali. Spomeňte si na dominanciu Connorsa, Nastaseho, Vilasa, po nich Borga, Johna, mňa, po nás prišli Agassi, Sampras, po nich zasa Djokovič, Nadal, Federer. Vždy to bola silná trojka, štvorka. Nikdy to nebol sólojazdec… Ale za našich čias sa nestávalo ani to, že veľký turnaj ATP mohol vyhrať ktokoľvek z prvej svetovej osmičky, alebo z top desať. To voľakedy jednoducho nebolo. Svetový tenis sa výkonnostne vyrovnáva, hráči sú fyzicky silnejší zdatnejší, hra sa zrýchlila, veľa v tomto smere robí aj moderná technika, nové materiály výplety, loptičky… Už sa nedá strojovo hrať systémom servis – volej a pri tom stáť iba na základnej čiare. Tenis je čoraz dynamickejším športom. Rozhodujú v ňom detaily.
Nedávno boli veľmi aktuálne vaše rokovania s českým tenistom Tomášom Berdychom, no nakoniec ste sa na vzájomnej spolupráci nedohodli. Ak to nie je tajomstvo, čo bolo dôvodom vášho odmietnutia Berdychovej ponuky?
Začnem trochu inak. Veľmi rád by som mu pomohol. Tomáš je šikovný tenista, ale ja sa mu nemôžem venovať dvadsaťpäť týždňov počas roka. To je veľmi veľa. Na to už nemám kapacitu. Navyše, ak chcem ešte hrať tenis na určitej úrovni aj medzi veteránmi, musím trénovať. Bez tréningu to ani medzi nami ´starými pánmi´ nejde. Navyše, ja stále nerád prehrávam… Vždy mám pred sebou nejaký konkrétny cieľ. Tak sa musím o seba starať. Rád si pre seba nájdem čas, hoci tých aktivít mám viac. Netrénujem už síce osem hodín každý deň ako v časoch najväčšej slávy, ale dve – tri hodiny tréningu musím absolvovať. Aj keby som nechcel… Už som starší pán, už toľko nevládzem ( smiech). Už nemôžem cestovať so zverencom pol roka po celom svete. Budem veľmi rád, keď si Tomáš nájde kvalitného trénera, ktorý sa mu bude môcť venovať na plný úväzok. Ja takým trénerom nemôžem byť.
Ale s Andym Murrayom, ktorého ste doviedli k triumfu na OH 2012 v Londýne i na posvätnej tráve vo Wimbledone, ste predsa ten polrok po celom svete cestovali? Ako si spomínate na toto obdobie vašej trénerskej kariéry?
Dva roky v pozícii trénera Andyho Murraya boli fakt skvelé. Veľmi dobrá skúsenosť. Užitočná robota pre oboch. Ale už to ďalej nešlo… Bohužiaľ, musím sa priznať, že by som to už ďalší rok nezvládol (krátka odmlka). Pracoval som s ním od roku 2011 do polovice roka 2014. Viete, popri mojich všetkých aktivitách a povinnostiach byť preč od rodiny ďalší pol rok by som už nezvládol. Bolo to fakt veľa. Veľmi veľa. Som rád, že som s ním zažil tie krásne chvíle, ktoré mi osud doprial. Triumf na olympiáde v Londýne, víťazstvo vo Wimbledone. Ohromné emócie. Fantastické úspechy pre rodáka z Britských ostrovov priamo v Londýne! Prvý víťaz Wimbledonu z Britských ostrovov po neuveriteľných 73 rokoch! Preto verím, že Andy pôjde výkonom ešte hore, myslím si, že ešte nepovedal posledné slovo…
Čo hovoríte na to, že Andy Murray, ktorého ste priviedli k triumfu vo Wimbledone, začal momentálne trénovať pod taktovkou Francúzky Amélie Mauresmovej?
Som rád, že Andy si tak rýchlo našiel dobrého trénera. Mauresmová je skúsená tenistka. Tiež niečo na turnajoch WTA dosiahla. Teraz neriešim, že si Andy vybral tenistku. To nie je podstatné. Podstatná je skutočnosť, že na rozdiel odo mňa, Mauresmová má jednu prednosť. Má čas venovať sa Andymu naplno. Má čas tráviť s ním na turnajoch pol roka a viac. Ja som si to už dovoliť nemohol. Dôvody som vám už vysvetlil. Chcem sa predovšetkým venovať sebe. A potom chcem viac byť aj s rodinou. Kočovného života som si užil už dosť. Uvedomujem si, že už nie som najmladší. Roky mi pribúdajú, fyzické sily ubúdajú. Aj na to treba myslieť. Aj to treba brať do úvahy (krátka odmlka). Navyše, máme dobre rozbehnutú tenisovú akadémiu, aj tej sa treba venovať. Chceme vychovať nových a dobrých tenistov.
Vymenili by ste niektorý z ôsmich grandslamových triumfov za víťazstvo vo Wimbledone, po ktorom ste tak veľmi túžili?
Samozrejme, že áno. Hneď. Bez dlhého rozmýšľania. Veľmi som chcel tento turnaj v Londýne vyhrať, ale nebolo mi to dopriate. Nie všetko musí byť v živote tak, ako si človek predstavuje. Na londýnskej tráve som sa ako hráč z prvenstva tešiť nemohol. Všetko som si vynahradil pri Andyho triumfe. Čo som nedokázal ako hráč, to sa mi podarilo ako trénerovi!
Boli ste v tíme, ktorý v roku 1980 získal pre Československo Davis cup. Stretávate sa so spoluhráčmi z víťazného tímu? Dokážete si ešte spolu len tak zo zábavy zahrať tenis?
Tak tenis už určite nie. Ako určite viete, Honza Kodeš nedávno absolvoval v Prahe transplantáciu srdca. Ten už tenis hrať nemôže… Tomáš Šmíd žije už dávnejšie v Taliansku, Pavel Složil zasa v inom kúte Ameriky než ja. Takže v pravidelnom kontakte som iba s Pavlom Kordom, ktorý bol vtedy náš nehrajúci kapitán. So spoluhráčmi som bol naposledy vlani počas Davisovho pohára v Prahe, ale na aktívny tenis to už nie je ani s jedným z nich. Už sme radi, keď sa stretneme a trochu sa porozprávame, zaspomíname si, zabavíme sa.
Je pravda, že ste nedávno predali vašu unikátnu a veľmi vzácnu zbierku diel českého svetoznámeho maliara a grafika Alfonsa Muchu, ktorej ste sa dlhé roky intenzívne ako znalec tohto secesného umelca venovali?
Áno je to pravda. Vždy sme chceli, aby sa moja zbierka plagátov a diel Alfonsa Muchu vrátila do Prahy. Aby sa s ňou mohli popýšiť Muchovi rodáci. Tak sme na tom aj pracovali. Hľadali sme vhodného kupca, hľadali sme človeka, ktorý sa zaručí, že tie umelecké diela budú slúžiť celého českému národu, širokej verejnosti. Našli sme pána Richarda Fuxu, ktorý je zárukou, že naše plány a predstavy okolo ďalšieho fungovania zbierky, sa bez problémov aj naplnia (krátka odmlka). Samozrejme, bol by som veľmi zlým zberateľom, keby som si niektoré originály nenechal, z iných som si dal urobiť verné kópie. Takže zbierky, ktorú som zhromažďoval a budoval dlhé roky, som sa úplne nevzdal, ale jej najdôležitejšia časť je už v Prahe. Som rád, že sa tak stalo. Verím, že najlepšie Muchove diela budú sprístupnené aj verejnosti. Teší ma, že sa tieto výtvarné práce vrátili tam, kde sa narodil a žil ich tvorca.
Keď ste vo februári 1990 hrali exhibíciu s Milošom Mečírom v Prahe, v čase osobného voľna ste navštívili chovateľskú stanicu nemeckých vlčiakov pri Kladne. V tom čase ste veľmi intenzívne chovali a cvičili toto plemeno pre potreby policajtov, vojakov a rôznych charitatívnych organizácií. Ešte sa venujete tejto činnosti s takou vervou ako v minulosti?
Už nie. Už na to nemám čas. Psíkov síce ešte stále mám, ale už ich necvičím pre nikoho. Nestíhal som to robiť, preto som s tým prestal.
Vášho partnera v spomínanej pražskej exhibícii Miloša Mečířa ste vo finále US Open 1986 a vo finále Australian Open 1989 zdolali. Ako spolu vychádzate teraz? Nemá Miloš Mečíř na vás ťažké srdce, že ste mu práve vy nedovolili tešiť sa aspoň raz v živote z triumfu na prestížnom grandslamovom turnaji?
Myslím si, že nie. Ale to by ste sa museli jeho spýtať. Mne sa na túto otázku ťažko odpovedá. Myslím, pokiaľ ide o tie dve finálové porážky v grandslamoch, ktoré ste spomínali. Inak s Milošom fungujeme normálne. Aj počas môjho pobytu v Bratislave sme sa stretli. Trochu sme sa porozprávali. Pýtal som sa na mladého (Miloša Mečířa jun., pozn.), zaujímalo ma, ako sa mu darí, kde hrá a podobne. Rozoberali sme spolu jeho hru, úspechy. Trochu som zisťoval priamo u otca, v čom je silný, kde by mal pridať. Trochu som mu aj radil (smiech).
Pán Lendl, ak budete mať možnosť, prídete hrať tenis do Bratislav,y povedzme, aj o päť rokov? Opäť sa v našom meste predstavíte ako aktívny tenista?
Ak povedzme, že o päť rokov bude taká možnosť, veľmi rád prídem. Veľmi rád sa opäť stretnem s dobrými priateľmi, ktorých v Bratislave a na Slovensku stále mám. Ale o päť rokov to na nejaký aktívny tenis z mojej strany už reálne nevidím (krátka odmlka). Už by som sem prišiel na pozvanie iba ako hosť nejakého podujatia, alebo nejakej firmy. Rád Bratislavu navštívim ako človek, ktorý je v tomto meste stále napoly doma.
Pripravil Štefan Žilka
