Ako s odstupom času vnímate svoje rozhodnutie odísť z európskeho diplomatického zboru a stať sa ministrom zahraničných vecí?
Rovnako ako predtým. Vedel som, do čoho vstupujem. Viackrát som hovoril, že Brusel mi dal najlepšiu prácu, akú som doteraz mal. Na druhej strane, keď prišla táto ponuka, nebolo o čom uvažovať. Práca pre vlastnú krajinu je pre mňa dôležitejšia než budovanie vlastnej kariéry. Vedel som, do čoho idem a dnes – s odstupom času – môžem potvrdiť, že očakávania sa naplnili.
Keď ste prišli na ministerstvo, pomerne ostro ste kritizovali svojho predchodcu Mikuláša Dzurindu. Tvrdili ste, že prepustil 70 kariérnych diplomatov a prijal 87 nových zamestnancov, prevažne z prostredia strany. Ako ste sa s tým vysporiadali, čo ste s tými straníckymi nominantmi urobili?
Ľudsky sa ma dotklo, že po mojom prvom odchode z funkcie ministra prišli ľudia, ktorí povedali, že sa tu nikdy nič poriadne neurobilo, že Slovensko nemalo zahraničnú politiku ani hodnoty, a že až teraz sa začne éra zahraničnej politiky. Navyše, videl som, že sa robila zahraničná politika zameraná na vnútropolitický efekt. Kroky sa podnikali nie preto, aby naozaj pomohli Slovensku v zahraničí, ale aby sa dali dobre prezentovať doma v médiách – to je veľmi lacné a proti môjmu presvedčeniu o zahraničnej politike. Tá ma byť v prvom rade efektívna, nie efektná. No a napokon, po návrate som zistil, že pod tou bublinou boli konkrétne kroky smerujúce k politizácii ministerstva. Ľudia boli vyhadzovaní bez známych kritérií. Našiel som množstvo zmlúv najmä z agendy rozvojovej pomoci, ktoré boli podozrivé. Kontrast medzi tým, ako veľkohubo sa nastupovalo a tým, čo sa tu urobilo, ma naozaj rozhorčil a dal som to najavo. Následne som sa snažil rezort upokojiť, aby ľudia mali garancie, že dobrá práca bude ocenená, a že tí, ktorí budú musieť opustiť rezort, budú vedieť prečo.
A čo ste spravili s tými straníckymi nominantmi, vyhodili ste ich?
Odišlo 25 ľudí a tí zvyšní dostali šancu sa ukázať. Miera nadviazania na bývalú politickú stranu bola odlišná. Tie najvypuklejšie prípady odišli – veď išlo o ľudí, ktorí ani neskrývali, že prišli na ministerstvo pre to, že ho mala v rukách istá politická strana. Ľudia, ktorí sú mladí, s potenciálom a záujmom pracovať pre Slovensko, a nie pre konkrétneho ministra alebo politickú stranu, majú šancu ukázať, že to myslia vážne. Vždy som bol proti tomu, aby sa farba ministerstva menila podľa toho, aká je farba vládnej koalície. Štátna služba musí byť postavená na dobrých profesionáloch, ktorí slúžia štátu. Slovensko nemá ľudský potenciál na rozdávanie, nemôže si dovoliť tak ako v Spojených štátoch, aby po každej zmene moci sa vymenila celá štátna správa. Treba, aby napredovali tí dobrí, ktorých máme.
Hovoríte, že rezort bol pred vami spolitizovaný. Ako by ste ho charakterizovali dnes?
Je určite viac profesionálny. Ja som si vybral za svojich najbližších spolupracovníkov ľudí, ktorí vyrástli v tomto rezorte, ktorí myslia v kategórii záujmov ministerstva a Slovenska. V tomto rezorte politikárčenie nemá miesto. Samozrejme, že ja dnes už som politik, veď inak by som nemohol túto prácu robiť. Nie sú tu však žiadne tlaky na to, aby sme brali ľudí na základe straníckych kritérií.
Je tu priestor pre to, aby ľudia ukázali, čo v nich je.
Kritiku vám Dzurinda vracia. Nepáči sa mu zámer výstavby novej budovy ministerstva na Pražskej. Pýta sa, či je v Bratislave málo štátnych budov a nevyužitých priestorov. Hovorí, že na ministerstvo sa vrátili ľudia, ktorí si mýlia rezort so súkromnou realitnou kanceláriou.
Pán Dzurinda robil túto prácu takpovediac popri zamestnaní. Každý vie, že jeho prioritnou ambíciou bola vnútorná politika vedenia strany. To, že ten rezort nikdy nespoznal, sa potvrdilo aj v tom, keď hovorí, že na Hlbokej je dosť miesta. Nie je tu dosť miesta, Hlboká praská vo švíkoch. Výstavba budovy na Pražskej je investícia do úspor, za päť rokov sa to vráti. Ak má niekto pocit, že z pohľadu štátu je päťročná návratnosť dlhá, tak potom asi nevie, o čom hovorí. Práve preto investujeme, aby sme mali celý rezort na jednom mieste v našich priestoroch. Aký má zmysel prejsť z jednej prenajatej budovy do druhej? Ten proces sa rozbiehal, ešte keď som bol prvýkrát ministrom, ale aj pán Dzurinda v ňom pokračoval. Zbúrali starú budovu na Pražskej – pýtam sa, prečo by to robili? Presne pre to, aby sa pripravil priestor pre novú budovu. Nemám rád politikárčenie. Viem síce, že v politike sa veci prekrúcajú, ale uráža ma, keď ľudia klamú len preto, aby vytĺkli politické body. K tomu sa ja neznižujem, hovorím vždy na základe faktov a výsledkov.
Ministerstvo bude tento rok hospodáriť s menej peniazmi. Ozývajú sa hlasy, že rezort diplomacie je finančne podvyživený. Súhlasíte s týmto názorom?
Myslím, že všetky rezorty sú finančne podvyživené, celý štát je finančne podvyživený. Nežijeme vo vzduchoprázdne. Čo mám teraz robiť, ísť protestovať? Veď viem, s čím hospodárime, som členom vlády. Máme o tom desiatky hodín ťažkých rozhovorov. Sme v režime, aby sme prežili, ale chvalabohu, nie sme v polohe, aby sme zatvárali zastupiteľské úrady alebo masovo prepúšťali zamestnancov. Za daných okolností som rád, že môžeme takto existovať.
Čiže dá sa robiť s týmto balíkom peňazí kvalitná zahraničná služba?
Musí sa dať. Ide o dlhodobý trend, že máme stále menej peňazí, menej ľudí a viac úloh. No nejakým spôsobom sme na to nastavení.
Počas kontrolného dňa na ministerstva premiér Fico zdôrazňoval, že rezort sa musí snažiť podporiť slovenský export a našich podnikateľov v zahraničí. Darí sa vám to?
Keď som prevzal rezort druhýkrát, už bolo prijaté rozhodnutie, že obchodní diplomati prešli z ministerstva hospodárstva na ministerstvo zahraničných vecí. To sa udialo v roku 2011, ale tým sa to aj skončilo. Chýbala však reálna koncepcia. Naopak, boli prijaté niektoré nesystémové rozhodnutia, napríklad stiahnutie ekonomických diplomatov z krajín, ktoré sú našimi hlavnými partnermi, z krajín EÚ. Začali sme preto k tomuto procesu pristupovať systémovo. Chceme, aby ekonomická politika bola adresná, aby sme vedeli, komu slúžime a pre koho sme v tej alebo onej krajine. Po konzultáciách s podnikateľskou sférou sme prehodnotili sieť ekonomických diplomatov a sú tam, kde ich naši podnikatelia potrebujú. To, čo robíme, nerobíme pre lacný efekt, ale v záujme kvalitného plnenia úlohy, ktorú od nás podnikateľská sféra očakáva.
Koľko ekonomických diplomatov dnes máme?
Zriadených máme 49 miest, aktuálne obsadených máme 37, v príprave máme päť zamestnancov. Avšak každý veľvyslanec, každý radový diplomat je zároveň aj ekonomickým diplomatom. Ekonomická diplomacia je priorita a nemôžeme si myslieť, že ekonomickú diplomaciu robia len ekonomickí diplomati.
Vyhodnocuje niekto ich prácu alebo opodstatnenie? Čo napríklad robí pre Slovensko ekonomický diplomat v Thajsku?
V Thajsku ešte ekonomického diplomata nemáme, prebieha výberové konanie. Súčasťou toho, čo robíme, je aj metodika hodnotenia. Na zasadnutiach Rady vlády pre podporu exportu a investícií budeme vyhodnocovať, ako konkrétni ľudia pracujú. Podnikatelia, ktorí s nimi komunikujú a obracajú sa na nich, nám budú dávať spätnú väzbu. Čiže naši ekonomickí diplomati budú pod absolútnym drobnohľadom podnikateľskej verejnosti.
O ekonomickej diplomacii sa hovorí veľmi veľa. Zaujímal by ma nejaký konkrétny hmatateľný výsledok.
Diplomacia nefunguje ako zbieranie zemiakov na poli. Diplomacia je nadstavba spoločnosti, je o tom, že presadzujete záujmy štátu. Je aj o tom, že poznáte krajinu, z ktorej ste prišli, a poznáte krajinu, v ktorej pôsobíte, a vďaka čomu viete to, čo iný nevie. Keď naša kremnická mincovňa vytlačila národnú valutu Uruguaja, myslíte, že to bolo ich spontánne rozhodnutie ísť na Slovensko? Nie, s tou ponukou prišiel za nimi slovenský veľvyslanec.
Takže to je zásluha našej diplomacie?
A koho iného? Veď keby sme my chceli tlačiť mince, tak pôjdeme hľadať Čile? Viete, to vám niekto musí povedať, že taká možnosť existuje. Takých príkladov sú desiatky. Netreba bagatelizovať zahraničnú službu a diplomaciu.
Určite, pýtam sa len preto, že na základe niečoho tých diplomatov hodnotiť musíte.
Vyhodnocujeme ich na základe toho, koľko iniciatív priniesli, koľkým naším firmám pomohli a aké sú za nimi čísla. Samozrejme, že sa to nedá zjednodušovať na export a import, lebo dnes 85 percent nášho exportu robia nadnárodné firmy a spoločnosti. Ale my sa sústredíme najmä na malých a stredných podnikateľov.
Aký je podľa vás najväčší úspech slovenskej diplomacie v ére našej samostatnosti?
Slovensko naplnilo všetky svoje ambície v medzinárodnej oblasti. Sme členmi všetkých zoskupení, ktorých členmi sme sa chceli stať. Sme v najvyššej lige, lebo ešte aj v rámci EÚ sme v eurozóne i v Schengenskom priestore. Viac než polovicu tohto obdobia sme sa usilovali o naplnenie týchto ambícií. Ide o obrovský úspech celého Slovenska, na ktorom má zásluhu aj diplomacia. Ale diplomacia je rameno vnútornej politiky, úspech zahraničnej politiky Slovenska je úspechom Slovenska. Dnes sme v kategórii krajín, ktoré obrazne povedané boxujú vo vyššej váhovej kategórii. Ako päťmiliónová krajina sme v tej skupine krajín, ktoré sú brané mimoriadne vážne. Celé tie roky Slovensko naozaj nikoho nepodrazilo, ukazuje sa ako spoľahlivý, predvídateľný partner. Dnes už máme svoje meno a dôveru. Našich ľudí máme na kľúčových pozíciách vo svete, to tiež o niečom svedčí. Som presvedčený, že ten 20-ročný príbeh Slovenska je naozaj úspešný a môžeme byť naň hrdí.
Na druhej strane, je aj niečo, čo by ste označili za neúspech? Je nejaký čierny deň slovenskej diplomacie?
Zlý rok pre našu diplomaciu bol rok 1997, keď na madridskom summite NATO boli naši traja susedia z V4 pozvaní k tomu, aby sa stali členmi NATO a Slovensko nebolo ani len spomenuté, a keď na luxemburskom summite EÚ bolo päť krajín pozvaných, aby začali prístupové rokovania o vstupe do EÚ, Slovensko medzi nimi nebolo. Ale to nie je chyba diplomacie, to bol odraz vnútropolitického diania. Z hľadiska zahraničnej služby to však boli dve facky, ktoré nám možno pomohli, aby sme sa naštartovali. Žiadna iná krajina neabsolvovala prístupové rokovania do EÚ za tak krátky čas ako Slovensko.
Premiér v minulosti hovoril, že sme v roku 1999 nemali povoliť prelety NATO cez naše územie, keď sa bombardovalo Srbsko. Súhlasíte s ním?
Vracať sa k niečomu, čo zaznelo ešte skôr, než som sa stal prvýkrát ministrom zahraničných vecí naozaj nepovažujem za zmysluplné. Premiér to povedal v istom kontexte, v istých súvislostiach. Dnes je úplne iná situácia, iná doba.
A ako spätne hodnotíte rozhodnutie nepovoliť maďarskému prezidentovi vstup na naše územie v roku 2009?
Ja už ho nemusím hodnotiť, vyhodnotil to Európsky súd a povedal, že sme mali absolútne právo to robiť.
Jedna vec je, že to bolo právne v poriadku, druhá, či to bolo politicky šťastné rozhodnutie.
My sme robili všetko pre to, aby sme upozornili, že spôsob návštevy, ako bol zamýšľaný, nebol vhodný a úctivý. Hlava štátu nemôže prísť na územie iného štátu, ostentatívne odmietnuť stretnutia s predstaviteľmi tohto štátu, ísť na oslavu príslušníkov svojej národnosti a dať najavo, že si nepraje účasť predstaviteľov štátu. Navyše v deň, keď je výročie okupácie armádami aj toho istého štátu. Takto sa to v Európe nerobí. My sme zo všetkých úrovní – z úrovne veľvyslanca, mojej úrovne, úrovne prezidenta – posielali odkazy „áno, ale inak“. Nevypočuli nás. Sme suverénny štát, a preto nemožno voči nám postupovať takýmto štýlom. Inými slovami – spomínaný príbeh sa nezačal na moste, ale dávno predtým.
Slovensko-maďarské vzťahy neboli za prvej Ficovej vlády najlepšie. Dnes je to inak, čím to je?
Tých dôvodov je viac, povedal by som dva najdôležitejšie. Vo vládnej koalícii nie je Slovenská národná strana, ktorej prítomnosť slúžila Maďarsku ako ospravedlnenie pre čokoľvek. Imidž SNS v EÚ je taký zlý, že naozaj sa pod neho dalo schovať čokoľvek. Okrem toho zdôrazňujeme, že bola chyba zužovať veľmi široké slovensko-maďarské vzťahy len na tie otázky, kde máme odlišné názory. Som rád, že v tomto funkčnom období sú tie vzťahy prezentované tak, aké sú v skutočnosti. Nik neskrýva, že sú témy, kde máme odlišné názory, ale diskutujeme o tom ako dvaja susedia a partneri.
Tých tém, na ktoré máme odlišné názory, je medzi oboma krajinami pomerne dosť. Je tu 15 rokov starý rozsudok Medzinárodného súdneho tribunálu v Haagu o Gabčíkove, ktorý zostal dodnes neimplementovaný. Myslíte si, že môže k dohode dôjsť už v tomto volebnom období?
Ale áno, my sme o tom s mojím kolegom Martonyim hovorili. Naši experti sa pripravujú na stretnutie. Všetko sa dá posunúť, ak to riešime štandardným spôsobom, bilaterálnymi rokovaniami diplomatov a odborníkov. Keď začnete riešiť problémy výkrikmi do médií, de facto nechcete problém riešiť, ale naháňate si vlastnú stranícku propagandu. My sme pripravení to riešiť, neutekáme od žiadnej otázky. Máme na to mechanizmy, máme dvanásť zmiešaných komisií. Dôležité je, aby sme medzi sebou diskutovali a hľadali riešenie prijateľné pre obe strany.
A doteraz to nebolo riešené štandardným spôsobom? Kde je chyba?
Chyba je, že sa dve strany nevedeli dohodnúť, a rokovania následne veľmi dlho stáli a neprebiehali.
Tých 15 rokov, ktoré ubehli, odkedy rozhodol súd v Haagu, je dosť veľa. Nie je to už trochu pre obe krajiny hanba?
Čo je to hanba? Veď za tých 15 rokov obe krajiny prešli istým vývojom, nie vždy je vhodná situácia. Niekedy má pred voľbami jedna strana, inokedy druhá. Aký zmysel má nálepkovanie? Platí nedávna dohoda z Budapešti, kde sme sa s maďarským kolegom dohodli, že znovu naštartujeme diplomatické rokovania. To je fáza, v ktorej sa momentálne nachádzame.
Ďalej je tu téma štátneho občianstva. Premiér Fico povedal, že vyriešiť by ju mohla medzištátna dohoda. Maďarsko už jednu odmietlo. Skúsime ďalšiu?
Už som povedal, že naši právni experti rokujú a majú jasné zadanie, aby sa snažili ponúknuť možné právne riešenia. V tejto chvíli necítim potrebu k tomu hovoriť viac.
Chcel by som sa spýtať na novembrovú návštevu prezidenta v Bosne a Hercegovine. Prezident asi nie celkom najšťastnejšie porovnal vzťah Bosny a Republiky Srbskej so vzťahmi Slovenska a Česka. Bol jeho výrok v poriadku?
Prezident to myslel dobre. Všade na svete žneme obdiv, keď hovoríme o vzťahoch Česka a Slovenska. Bosna a Hercegovina je veľmi špecifická a to, že časť krajiny si tieto výroky vysvetľovala ako nejakú podporu eventuálneho rozdelenia, je fakt. No opakujem – pán prezident tam prišiel s cieľom podporiť integráciu Bosny a Hercegovinu do EÚ a NATO. Túto správu prišiel odovzdať aj do Banja Luky. To sa ešte nestalo, aby hlava štátu EÚ v Banje Luke hovorila o pozitívnom význame vstupu do NATO. Navyše, nikde z toho médiá nenarobili taký škandál ako na Slovensku. To je smutné, lebo bosnianski Srbi a bosnianski Chorváti tomu nevenovali vôbec žiadnu pozornosť. Bosniaci, časť sarajevských médií a nejakých internetových portálov na to zareagovali dotknuto, ale to bolo neporovnateľné s tým, čo sa dialo na našej mediálnej scéne.
Ale veď v Sarajeve si predvolali aj nášho veľvyslanca Mojžitu, ktorý si od Izetbegoviča vypočul celkom tvrdú kritiku. Takže tie reakcie asi neboli len zo strany slovenských médií.
To je problém Bosny a Hercegoviny, že od medzinárodných predstaviteľov akoby očakávala uprednostnenie jedného národa proti tým druhým. Žiaľ, vnútorná politika Bosny a Hercegoviny je taká, že buď si so mnou a teda proti tým ďalším dvom, alebo si môj nepriateľ. A kým bude v Bosne a Hercegovine táto atmosféra pretrvávať, výsledkom bude, že tam prestanú štátnici chodiť. Prečo majú mať politici v Bosne pocit, že tancujú medzi črepinami? Každý má svoje citlivosti, ale Bosna a Hercegovina je rovnaký štát ako ostatné. Namiesto sústredenia sa na podstatu prezidentovej návštevy využívajú každé vyjadrenie na to, aby medzi sebou vnútorne bojovali. To je jeden z dôvodov, prečo sa táto krajina prepadáva stále hlbšie a hlbšie v integračnom úsilí.
Okrem Mojžitu bol aj nejaký kontakt medzi vami a predstaviteľmi Bosny, komunikovali ste s nimi na túto tému?
Ja som s bosnianskymi predstaviteľmi v kontakte prakticky nonstop.
Tie prezidentove slová ste už nijako nevysvetľovali?
Nik odo mňa nechcel vysvetlenia.
Akú povesť v Bruseli mala predchádzajúca Radičovej vláda vo vzťahu s EÚ?
Necítim potrebu odpovedať na tento štýl otázok. V Bruseli je dôležité, do akej miery sú vlády schopné plniť svoje záväzky. A to bol problém Radičovej vlády, že často nedokázali presadiť vo vlastnom parlamente to, k čomu sa zaviazali v Bruseli.
Ako je teda vnímaná súčasná vláda?
Ako silná, spoľahlivá, výrazne pro-európska.
Hrozí vznik dvojrýchlostnej Európy?
Dvojrýchlostná Európa je už realita, keďže máme Schengen a eurozónu. Úsilia, ktoré prebiehajú na pôde EÚ, de facto urýchľujú tieto tendencie, lebo hovoríme o vzniku bankovej únie, ktorá sa týka primárne eurozóny. Čiže tendencia dvojrýchlostnej Európy sa bude prehlbovať. Povedal by som, že to je druhá najlepšia možnosť. Optimálne je, aby sa všetky rozhodnutia prijímali vo formáte „dvadsaťsedmičky“. Ale pokiaľ to nie je možné, je dôležité, aby napredovala skupina, ktorá je na to pripravená. Dva dôležité momenty považujem za dôležité z hľadiska toho, aby sa dvojrýchlostnosť nestala permanentným javom. Musí existovať možnosť sa pripojiť k tým rýchlejším a zároveň tí, ktorí sú mimo tej-ktorej politiky, nesmú brzdiť zvyšok. Odpoveď na súčasný stav EÚ spočíva v ďalšej integrácii.
Slovensko asi chce ostať v tom jadre EÚ, čo treba robiť pre to, aby sme tam ostali?
Slovensko chce byť v jadre, pretože to zodpovedá záujmom nášho štátu ako extrémne otvorenej, exportne orientovanej ekonomiky v srdci EÚ. Toto silné presvedčenie byť v jadre je zdieľané naprieč politickým spektrom a je to presvedčenie, ktoré podporuje aj podnikateľská sféra na Slovensku. Je potrebné, aby sme naďalej plnili naše záväzky, a aby sme mali naše verejné financie a dlh pod kontrolou.
A čo toľko spomínaná Westerwelleho skupina. Nie je to signál, že možno v tom jadre nebudeme, aj keď by sme tam chceli byť?
O Westerwelleho skupine už nehovorí nik okrem niektorých slovenských novinárov. Jednoducho moji kolegovia dali dohromady nejaký papier a odovzdali ho predsedovi Európskej komisie. Bodka. Bol to jeden z mnohých príspevkov do diskusie. To nebolo spoločenstvo krajín, to bolo spojenie ministrov na základe individuálneho pozvania Westerwelleho. Oni nemali mandát svojich vlád, oni nevyjadrovali stanoviská svojich štátov. Bolo to kolektívne úsilie dať pár myšlienok na papier, pričom ani tých jedenásť ministrov sa nezhodlo na všetkom spísanom na papieri. Neznevažujem tento príspevok do diskusie, len som cítil potrebu vyvážiť hysterickú reakciu našich médií – akoby nám unikol nejaký vlak. Žiadny nám neuniká, ani nám neunikne.
EÚ budeme v roku 2016 predsedať. Budeme dovtedy na predsedníctvo pripravení?
Samozrejme.
Viete odhadnúť, koľko to asi bude stáť?
To bude predmetom rozhodnutia vlády. Príslušný materiál budeme predkladať v marci. Vieme, koľko stáli predchádzajúce predsedníctva, čiže tá cena bude závisieť od toho, do akej miery budeme ambiciózni. Môžeme urobiť predsedníctvo takpovediac bruselské, teda že väčšina akcií sa bude konať v Bruseli, alebo výlučne v Bratislave, prípadne sa budeme snažiť organizovať akcie aj na iných miestach Slovenska a využiť predsedníctvo i na prezentáciu Slovenska. Ale to všetko má finančné konzekvencie. Preto bude potrebné spraviť politické rozhodnutie, do akej miery to chceme využiť ako napríklad Poľsko alebo Česko, ktoré robili veľa podujatí mimo hlavného mesta na území svojich krajín, aby sa takýmto spôsobom prezentovali. A to stojí, pochopiteľne, viac peňazí. Dánske predsedníctvo stálo menej ako 50 miliónov eur a poľské vyše 100 miliónov.
Premiér hovoril, že pre predsedu vlády bude to predsedníctvo peklo. Je to až také naročné?
Peklo je to v tom zmysle, že ide o stovky rokovaní, ktoré vediete, predsedáte a ste na pulze európskeho diania. Na to musíte byť poriadne pripravení – ľudsky, administratívne, technicky. Hovorí sa, že až predsedníctvo umožní krajine pochopiť, čo je európska integrácia a aké možnosti z nej vyplývajú. Je to pre nás obrovská výzva, práve preto sme aj začali s prípravou oveľa skôr.
Aký bude program nášho predsedníctva?
To bude závisieť od toho, aké budú v tom čase aktuálne priority EÚ. Na to ešte máme čas. Navyše po vstupe do platnosti Lisabonskej zmluvy existuje predsednícke trio. My budeme predsedať spolu s Holandskom a Maltou, takže tieto tri krajiny budú zlaďovať svoje programy a záujmy, aby sme dosiahli istú kontinuitu. O tom sa však nediskutuje skôr ako dva roky pred samotným predsedníctvom.
Máte nejakú víziu, predstavu do budúcnosti? Chystáte na ministerstve nejaké zmeny?
Chcem ďalej profesionalizovať zahraničnú službu. Chcem, aby bola otvorená a ešte prepojenejšia s aktuálnym dianím v spoločnosti. Mám na mysli najmä ekonomický rozmer, aby podnikatelia cítili spätnú väzbu. Modernizujeme rozvojovú pomoc, aby sme do nej dokázali viac zapojiť podnikateľov a mali ju dynamickejšiu. Dôležitá téma je zahraničná služba ako služba občanom. Pripravujeme kroky, ktoré by mali ďalej pomôcť našim občanom cestujúcim do zahraničia. Dôležité je, aby sa ďalej zvyšovala efektivita zahraničnej služby, keďže ďalej bude pokračovať trend, že bude viac úloh a menej peňazí. Nič zásadné ale meniť netreba.
Zhováral sa Tomáš Kysel