Komunistická strana Československa (KSČ) nebola ešte ani v období prelomových udalostí vo východnom bloku na jeseň 1989 ochotná deliť sa o moc. Pre agentúru SITA to povedala historička z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Marína Zavacká.
Dlhodobou tvrdou politikou voči svojim kritikom si strana podľa nej sama zablokovala možnosť pôsobiť v priebehu novembra 1989 ako vierohodný partner na rokovanie s opozíciou. V Poľsku sa pritom už v júni 1989 konali parlamentné voľby aj s účasťou opozičného hnutia Solidarita.
Otvorená diskusia o gulagoch
V Sovietskom zväze sa tiež v tomto období v médiách otvorene diskutovalo napríklad o gulagoch, ale aj o rozšírenej korupcii a o inom nezákonnom konaní straníckych orgánov. V Československu boli tieto témy ešte stále tvrdo cenzurované.
Brutálny zásah proti demonštrujúcim študentom v roku 1989 pobúril verejnosť a viedol k pádu totality
„Vedúcu silu strany, teda svoju vládu, si KSČ zakotvila rovno do ústavy, preto otvorene uvažovať o deľbe moci bolo z podstaty protizákonné a pre funkcionára likvidačné,“ uviedla Zavacká.
V Československu oficiálne fungovali pred rokom 1989 v rámci Národného frontu okrem komunistov štyri politické strany: Československá strana ľudová, Československá strana socialistická, Strana slobody a Strana slovenskej obrody.
Idea možnej straty moci
„Tie by mohli formálne zabezpečiť pluralitu riadenú komunistami, ale takáto možnosť sa nevyužila. Svoje sny, ba aj dohody o návrate k moci mali aj skupinky komunistov vylúčených v roku 1968, tie však po dvadsiatich rokoch neboli realistické. V Prahe existovala iniciatíva Most, ktorá sa v réžii Michala Horáčka a Michaela Kocába usilovala o nadviazanie kontaktu s vládou Ladislava Adamca, no fakticky sa im to podarilo až v týždni po 17. novembri. Protestujúcich v roku 1989 pevne nespájal žiaden konkrétnejší program okrem zrušenia železnej opony,“ opísala vtedajšiu situáciu Zavacká.
Podľa Zavackej sa komunistický režim nevyrovnával s ideou možnej straty moci ľahko a medzi zvažovanými možnosťami bolo aj násilné potlačenie občianskych demonštrácií.
Jednotky ľudových milícií
„Dňa 21. novembra predsedníctvo Ústredného výboru KSČ povolalo do Prahy jednotky Ľudových milícií. O pár hodín generálny tajomník Miloš Jakeš toto rozhodnutie zrušil, no i tak 22. novembra ráno bolo v Prahe pripravených na zásah asi štyritisíc milicionárov,“ uviedla.
Ľudový ideál novembrovej revolúcie bol viacrozmerný, nebol však pravicový a prokapitalistický (komentár)
To, že k zásahu nakoniec nedošlo, pripisuje historička obavám režimu, že každý ďalší brutálny zásah by sa stal v očiach verejnosti zásahom moci proti „ľudu“, o ktorom jeho predstavitelia tvrdili, že ho reprezentujú. „Vedenie štátu tiež dostalo jasné signály z Moskvy, že tentoraz na rozdiel od roku 1968 pomoc očakávať nemôžu,“ dodala Zavacká.