Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Veľká noc nadväzuje na židovské veľkonočné sviatky – paschu, ktoré sa slávili od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (teda marec až apríl) na pamiatku oslobodenia izraelského národa z egyptského otroctva.
Vysvetlenie pôvodu názvu „veľká“ je potrebné hľadať v časoch otroctva Židov v starovekom Egypte. Faraón nebol ochotný prepustiť svojich izraelských otrokov, a preto Boh trestal krajinu desiatimi ranami.
Až po poslednej z nich, keď zomreli všetky prvorodené egyptské deti, faraón prepustil zotročený ľud. Židov, ktorí pomazali veraje svojich dverí krvou baránka, sa táto pohroma netýkala a anjel smrti ich obišiel. Baránok je preto symbolom Ježiša Krista, ktorého krv všetkých zachránila od večného zatratenia.
Pôvod názvu
Ako sa ďalej uvádza v Biblii, po vyslobodení z Egypta previedol Boh ľud na čele s Mojžišom cez Červené more, ktoré rozdelil a vysušil. Tu niektorí hľadajú pôvod tradičného židovského názvu pre Veľkú noc: pésach – prechod.
Iní toto slovo vysvetľujú ako obídenie, vyhnutie sa, a vzťahujú ho na anjela smrti, ktorý obchádzal domy potreté krvou. Obídenie aj prechod predstavujú veľké Božie skutky, ktoré urobil počas jednej noci pre svoj ľud, a preto každoročnú spomienku na tento deň Izraeliti nazvali Veľkou nocou.
Symbolika prechodu z otroctva do slobody sa preniesla aj do kresťanstva ako prechod z hriechu do života v Božej milosti, ktorý zabezpečil Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Udalosti spojené s jeho ukrižovaním a vzkriesením sa odohrali práve počas pésachu, a preto sa židovská a kresťanská Veľká noc kryje aj časovo.
Nie však úplne, v prvokresťanských spoločenstvách existovali nezhody o dátume slávenia. Niektoré prvokresťanské spoločenstvá tento sviatok slávili spolu so Židmi 14. deň mesiaca nisan, iné na prvú nedeľu po 14. nisane.
Nevedeli sa dohodnúť
Zo spisov cirkevného otca sv. Ambróza vyplýva, že cirkev sa na tom nedokázala dohodnúť. Spor sa snažil riešiť v polovici 2. storočia pápež Anicét a neskôr pápež Viktor II., ale ukončil ho až prvý Nicejský snem v roku 325, ktorý nariadil, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, čo môže pripadnúť na jednu z nedieľ od 22. marca do 25. apríla.
Podľa týchto pravidiel sa určuje termín Veľkej noci dodnes. Termín sviatkov Veľkej noci je teda pohyblivý a závislý od lunárneho cyklu.
Medzitým v roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu v tejto záležitosti. Ten vytvoril tabuľku slávenia Veľkej noci pre nasledujúce desaťročia. Jej prijatím bol „veľkonočný spor“ ukončený.
Do reformy kalendára pápežom Gregorom v roku 1582 existoval jeden termín Veľkej noci pre celú cirkev. Keďže východná cirkev reformu kalendára neprijala, slávi Veľkú noc odvtedy spoločne s katolíkmi a evanjelikmi občas.
Konkrétna nedeľa
V modernej dobe už boli viaceré pokusy stanoviť Veľkonočnú nedeľu na jednu konkrétnu nedeľu. V roku 1897 sa v tejto veci obrátili na pápeža astronómovia, v roku 1931 aj Spoločenstvo národov.
Druhý vatikánsky koncil sa tiež zaoberal touto záležitosťou. Vo vyhlásení z roku 1963 sa ohlasuje ochota stanoviť Veľkú noc na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári, ak s tým budú súhlasiť všetci, aj oddelené východné cirkvi.
Pápež Pavol VI. sa potom chopil iniciatívy a navrhol od roku 1977 – keď sa všetky termíny Veľkej noci časovo zhodovali – stanoviť Veľkú noc na druhú nedeľu v mesiaci apríl.
Takmer všetky biskupské konferencie s tým súhlasili, za predpokladu súhlasu východných cirkví. Ekumenický patriarchát v Carihrade však signalizoval „závažný pastoračný problém“, ktorý treba dlhší čas skúmať. Definitívne „nie“ prišlo v roku 1982 od kláštorného spoločenstva na vrchu Athos. Naposledy sa táto otázka vynorila pri veľkom miléniovom stretnutí všetkých hláv pravoslávnych cirkví v decembri 2000 v Carihrade.