Budúcnosť miest pri mori, prístavov, ostrovov aj nížin závisí od toho, ako rýchlo sa začne Antarktída rozpadávať. Problém je, že vedci stále nevedia odpovedať na najdôležitejšiu otázku: ako rýchlo sa to môže stať?
Podľa denníka The Guardian, ktorý priniesol reportáž z prostredia antarktického výskumu, niektoré časti kontinentu obsahujú toľko ľadu, že v prípade roztopenia by hladina oceánov mohla stúpnuť až o 15 metrov. Také číslo nepôsobí ako klimatická hrozba, ale ako nový geologický vek – mapa sveta by sa menila pred očami ďalších generácií.
Lenže aj takáto obrovská hrozba má zvláštnu vlastnosť: neodohráva sa tam, kde ju ľudia čakajú.
Ľadový šelf vyzerá pokojne. Skutočná dráma je o dva kilometre nižšie
V lete 2018 – 2019 stál výskumník Dr. Ben Galton-Fenzi na antarktickom ľadovom šelfe Totten. Okolo neho ticho, bielo, nekonečno. Nízko nad obzorom slnko, na opačnej strane spln. Pri teplotách okolo -20 °C a vetre, ktorý hrozil omrzlinami, zbieral radarové prístroje, ktoré merali hrúbku ľadu.
„Ľad je plochý a biely. Ak sú okolo oblaky, stratíte horizont,“ opisuje atmosféru. V takom prostredí sa aj niekoľko metrov môže zmeniť na blúdenie v prázdnote.
Lenže Galton-Fenziho nezaujíma povrch. Najdôležitejšie sa deje takmer dva kilometre pod jeho nohami – tam, kde sa oceán dotýka ľadu. Práve v tejto temnej, ľadovej hranici sa rozhoduje o tom, či Antarktída zostane stabilná, alebo sa spustí proces, ktorý nebude možné zastaviť.
Prečo ľadové šelfy rozhodujú o budúcnosti oceánov
Antarktída má viac než 70 ľadových šelfov – obrovských „platní“ ľadu, ktoré sa rozprestierajú z pevniny nad oceán. Spolu majú približne 1,5 milióna km². Dôležitá poznámka: keď sa ľadový šelf roztopí, sám osebe hladinu mora nezvýši, pretože už pláva na vode.
Skutočné riziko je inde.
Ľadové šelfy fungujú ako prírodné brzdy, ktoré držia vnútrozemský ľadový štít na mieste. Ak sa šelf začne topiť zospodu, oslabí sa a môže sa stať nestabilným. A v tej chvíli ľad z vnútrozemia začne kĺzať do oceánu rýchlejšie.
Inými slovami: šelfy sú ako zátky. Ak sa zátka uvoľní, prichádza voda.
15 metrov: číslo, ktoré znie absurdne – a práve preto je nebezpečné
Vedci upozorňujú, že len v najzraniteľnejších oblastiach kontinentu je dostatok ľadu na to, aby v prípade úplného roztopenia zvýšil hladinu mora až približne o 15 metrov. To je scenár, ktorý by trval dlhý čas – no aj tu platí jedna dôležitá veta, ktorú odborníci opakujú často:
Neistota nie je v tom, či Antarktída bude strácať ľad. Neistota je v tom, ako rýchlo.
Galton-Fenzi viedol nový výskum, ktorý spojil výsledky modelovania tzv. bazálnej rýchlosti topenia (topenia zospodu) od deviatich výskumných skupín po celom svete. Výsledok? Antarktické ľadovce podľa nich v posledných desaťročiach stratili ročne približne 843 miliárd ton hmoty práve v dôsledku topenia pod nimi.
Aby si to človek predstavil: je to ekvivalent 843 obrovských ľadových kociek, z ktorých každá má rozmery 1 km × 1 km × 1 km, ktoré sa každý rok „vyparia“ do oceánu. Množstvo vody sa približne rovná tomu, čo za rok vtečie do oceánu z rieky Níl.
Arktický oceán môže zažiť svoj prvý deň bez ľadu pred rokom 2030
Najchladnejšia voda na Zemi je tam, kam sa nedostaneme
Ak sa pýtate, prečo vedci nevedia odpovedať presnejšie: dôvod je šokujúco jednoduchý. Pod ľadové šelfy sa takmer nedá dostať.
Oceánograf Dr. Steve Rintoul z austrálskej agentúry CSIRO vysvetľuje, že pod šelfmi je najchladnejšia voda v oceánoch – a zároveň aj jedna z najmenej preskúmaných.
„Nie je tam žiadne svetlo. Satelity sa k tomu nedostanú, lebo je to pod ľadom. Lode sa tam nedostanú. Aj keby ste vyvŕtali dieru, je náročné dostať tam ľudí,“ zhrnul.
Tlak vody v hĺbke spôsobuje, že morská voda nezamŕza pri -1,9 °C ako na hladine, ale až okolo -2,2 °C. Ide o extrémne prostredie, kde výskum vyzerá skôr ako sci-fi než ako bežná veda.
Plavák, ktorý zablúdil – a priniesol odpovede
Rintoulov tím mal nečakané šťastie. Vedci používajú autonómne prístroje Argo floats – plaváky, ktoré merajú teplotu a slanosť oceánu. Jeden z nich umiestnili pod ľadový šelf Totten, no plavák sa „odtrhol“ a deväť mesiacov putoval pod ďalšími šelfmi s hrúbkou viac ako 300 metrov.
Práve tento náhodný pohyb odhalil zásadné zistenie: šelf Denman bol vystavený teplej vode, ktorá ho topila zospodu.
A Denman nie je hocijaký. Jeho povodie zadržiava toľko ľadu, že by v krajnom prípade mohlo prispieť k zvýšeniu hladiny mora až o 1,5 metra.
„Akonáhle prekročí určitý bod, môže sa nestabilne stiahnuť,“ upozorňuje Rintoul. A dodáva desivo obraznú vetu: Antarktické ľadovce v geologickej minulosti pri svojom raste vyhĺbili hlboké kaňony, ktoré dnes slúžia ako kanály, ktorými sa môže pod ľad dostať teplejšia voda. „Zasiali si vlastnú záhubu,“ hovorí.
Nejde len o more. Ide aj o klimatický „dopravný pás“ planéty
Glaciologička Dr. Sue Cooková upozorňuje, že ďalšou naliehavou otázkou je to, čo urobí narastajúce množstvo roztopenej vody s oceánmi ako systémom.
Ak sa do oceánu dostane veľké množstvo sladkej vody, môže to spomaliť alebo narušiť hlavné oceánske cirkulácie – globálny „dopravný pás“, ktorý pomáha udržiavať klímu relatívne stabilnú.
„To by mohlo narušiť veľmi rozsiahle oceánske prúdy… ale naozaj nevieme, či sa to stane,“ hovorí Cooková. A presne tu je jadro problému: modely naznačujú riziká, no dáta sú stále príliš nedostatočné.
Džina už nemusíme vrátiť späť do fľaše
Vedci sa zhodujú v tom, že Antarktída bude ľad strácať ďalej. Zároveň však pripomínajú, že aj keď niektoré dopady môžu prebiehať stáročia, rozhodnutia, ktoré ich spustia, robíme už dnes. „Záleží na tom, koľko skleníkových plynov vypustíme,“ hovorí Rintoul. Klimatické ciele totiž nevznikli náhodou – v pozadí je práve obava z destabilizácie antarktického ľadového štítu.
A ak sa spustí najhorší scenár, nebude to len o centimetroch vody navyše. „Zmení to mapu,“ dodáva.
