Kedysi pozostával z takmer troch desiatok miestností, v jeho rytierskej sále bolo vystavených stovky kusov jeleních parohov, staré zbrane i ďalšie starožitnosti. Kaštieľ v Toporci bol obývaný od prelomu 13. a 14. storočia, no v 20. storočí ho postihol rovnaký osud, ako mnohé ďalšie. Jeho majitelia zo šľachtického rodu Görgeyovcov sa ho v roku 1948 museli vzdať, keď kaštieľ prešiel do vlastníctva štátu.
Pár desaťročí plnil rôzne funkcie, no do 21. storočia vkročil ako ruina, ktorú čakala kompletná devastácia. Tej sa rozhodlo zabrániť občianske združenie Astra pod vedením bratrancov Slavomíra a Rastislava Regeca, ktoré už kaštieľ obnovuje viac ako desaťročie. Viac o obnove porozprával prvý spomenutý, Slavomír Regec.
Sú miesta, ktoré si s II. svetovou vojnou tradične nespájame, Čadca je jedným z nich, vraví spisovateľ Galierik - ROZHOVOR
Niekoľko rokov prechádzam autom cestou popri kaštieli a jeho zmena je, najmä za posledné obdobie, badateľná. Kedysi už len torzo získava podobu z čias svojej slávy, keď budovu obývala šľachtická rodina. Aká bola história tohto kaštieľa, národnej kultúrnej pamiatky?
Kaštieľ sa nazýva aj starý kaštieľ Görgeyovcov. Ide o rodinu, ktorá ho vlastnila a jeden z najstarších šľachtických rodov na Hornom Spiši. Boli to pôvodom Sasi. Prišli sem zo Spišského Hrhova, kde sa usadili na základe pozvania od kráľa Bela IV., aby pomohli s osídľovaním Horného Spiša, ktorý bol po nájazde Tatárov vyplienený. Za svoje zásluhy dostali od kráľa územie, ako sa píše, od Čierneho lesa až po rieku Dunajec. Predpokladám, že aj Levočské vrchy, takže v podstate celé toto údolie. Tu si napokon postavili kaštieľ.
Bolo toto územie v minulosti významnou lokalitou?
Predpokladám, že asi áno, lebo zrejme aj predtým tu bolo nejaké osídlenie, viedla tadiaľ aj obchodná cesta smerom na Poľsko. Existuje niekoľko legiend spätých s týmto územím, či neďalekou Vojnianskou horou, z toho mi vyplýva, že tu bolo niečo dôležité.
Ak sa vrátime späť ku kaštieľu, ktorý sa nachádza práve pod spomínanou horou, v akom období ho vybudovali?
S výstavbou začali koncom 13. storočia. Tento kaštieľ však nemal od začiatkov súčasnú podobu. Z historicko-architektonického výskumu vyplýva, že sa začalo prednou časťou. Potom bolo pristavené jedno krídlo, druhé a napokon posledná časť, ktorá budovu uzatvorila, čim vzniklo átrium.
Následne bol kaštieľ využívaný celé stáročia?
Áno, a po celé stáročia, teda nejakých 700 rokov, boli jeho vlastníkmi stále Görgeyovci. Ide podľa mňa o unikát nielen na Hornom Spiši, ale možno aj na Slovensku či v Európe, keď jedna rodina, ktorá sem prišla v 13. storočí, vlastnila kaštieľ až do 20. storočia. Teda dovtedy, keď prišla zmena režimu a rodina o kaštieľ prišla. To bola aj príčina, prečo kaštieľ upadala a bol zdevastovaný.
Mal rod Görgeyovcov z Toporca aj výraznejších predstaviteľov, ktorí sa možno nejakým spôsobom zapísali do histórie?
Najznámejšou osobnosťou z toho kaštieľa bol Artúr Görgey (1818-1916). V roku 1848 sa zapojil do maďarskej revolúcie proti Habsburgovcom. Z rádového plukovníka sa vypracoval až na armádneho generála vrchných uhorských vojsk. Dostal sa však do konfliktu s Lajosom Kossuthom, dôvodom boli rozdielne názory na vojenské operácie.
Po potlačení revolúcie boli mnohí generáli popravení, on však bol na príhovor ruského cára omilostený. Ten totiž, keď videl jeho schopnosti, intervenoval u rakúskeho cisára, aby ho nepopravili. Skončil v domácom väzení v Klagenfurte v Korutánsku, v exile prežil 18 rokov. Keď prišlo rakúsko-uhorské vyrovnanie, presťahoval sa do Vyšehrádu a tam žil až do smrti. Dožil sa veľmi dlhého veku, 98 rokov, zomrel počas prvej svetovej vojny. Ešte dokonca v tom čase za nim chodievali niektorí generáli pre rady v rámci taktiky boja. Dlhé roky bol v Maďarsku považovaný za zradcu. Teraz sa však prišlo na to, že svojimi krokmi zachránil množstvo ľudí, vojakov, ktorí by inak nemali šancu na prežitie. Akoby chceli očistiť jeho meno. Chodia sem preto aj Maďari, i keď, paradoxne, nebol Maďar, ale Nemec.
Ďalšou zaujímavosťou je, že si za manželku nezobral ženu šľachtického pôvodu, ale Francúzsku Adéle Aubouin. Zoznámil sa s ňou v Prahe. V tom čase tam študoval na vysokej škole chémiu. Po prvýkrát sa stretli doma u jeho profesora, kde Adéle pracovala ako guvernantka. V Prahe sa aj zobrali, následne chvíľku žili v Toporci.
Keď vypuklo protihabsburské povstanie, Artúr sa prihlásil ako dobrovoľník do armády, keďže mal za sebou armádnu školu. Manželka sa vždy snažila byť v jeho blízkosti, či už tam, alebo neskôr v exile, kde sa im narodili aj ich dve deti, Berta (1850-1934) a Kornel (1855-1933). Zaujímavosťou je, že Artúrova manželka si želala byť pochovaná práve v Toporci. Domnievam sa, že sa jej kaštieľ spájal s krásnym a pokojným životným obdobím. To jej bolo aj splnené, jej hrob sa dodnes nachádza na miestnom cintoríne medzi ďalšími tam pochovanými príslušníkmi rodu.
A kto bol teda posledným obyvateľom kaštieľa?
Keď v roku 1943 zomrel majiteľ kaštieľa Albert Görgey (1882-1943), ostala v ňom bývať vdova po ňom. Keď prišiel 1948 a znárodnenie, rodina o kaštieľ prišla. Albertova manželka žila v Levoči, v jednom z meštianskych domov. Jedna dcéra bola vydatá na Slovensku, druhá v Maďarsku. Ich potomkovia ešte žijú, sme s nimi v kontakte. Komunikujeme spolu a všetky zámery v rámci obnovy s nimi riešime. Chodievajú sem pravidelne, ich predkovia sú pochovaní na miestnom cintoríne.
Aký presný osud postihol kaštieľ po druhej svetovej vojne, akú funkciu plnil?
Po vojne nastali ťažké časy. Ako som spomenul, komunisti vyhnali jeho majiteľov. Priestory kaštieľa už potom obývali ľudia, ktorí nemali kde bývať. Potom si kaštieľ zobrali štátne majetky a vzniklo tu veľké hospodárstvo. Budovu využívali pre svoje kancelárie, zázemie či sklady. Ešte istý čas slúžila aj pre rôzne spoločenské akcie, ako boli svadby či väčšie stretnutia. A potom už budova len pustla, výsledok toho teraz vidíme.
Desaťročia dozadu zrejme obnova budov spätá so životom aristokratov nebola prioritou…
Áno, súvisí to s režimom. Komunisti sa veľmi o tieto stavby nestarali. Tento priestor sa využíval dovtedy, kým do neho nebolo potrebné investovať. Najhoršie podľa mňa bolo, že sa neprikročilo k oprave strechy, ktorá následne začala zatekať.
Štátne majetky síce mali snahu ju opraviť, no nevedeli sa dohodnúť na tom, či tam má ísť medená alebo plechová strecha. Keď to už bolo naozaj vážne, a napokon sa aj dohodli, nejaký pán z Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska im povedal, že sa do toho investovať nebude. Potom to začalo chátrať, do kaštieľa tiekla voda, a napokon celá strecha spadla. Celý priestor začal nasiakavať vodou.
Strecha a murivo nakoniec spadlo tak, že niektoré priestory boli prerazené až cez dve podlažia. Keď sme si to my, ako občianske združenie, prevzali v roku 2011, vyzeralo to tak, že sa to celé rozsype.
Prečo ste sa vôbec pustili do obnovy tejto budovy, čo vás motivovalo? Napokon, už asi aj vtedy bolo zrejmé, že ide o beh na dlhú trať…
Boli sme možno rojkovia, možno idealisti. Inak by do toho asi naozaj nikto nešiel. Ale ako rodáci sme k tejto pamiatke mali vybudovaný vzťah, sledovali sme kaštieľ od detstva, znamenal pre nás čosi exotické. Mňa osobne vždy zaujímala aj história, aj samotné pamiatky, ktoré podľa mňa dotvárajú atmosféru obcí či miest. A hlavne, sme odtiaľ, chceli sme niečo zanechať. Nechceli sme, aby to spadlo, pretože tento kaštieľ tvorí históriu obce, súvisí aj so založením dediny, preto sme mali pocit, že to nesmieme dopustiť.
Zdá sa, že idealizmus vám vydržal až doteraz, inak by sme tu asi, pri budove s vynovenou fasádou, nestáli. No predsa len, nechytali ste sa v začiatkoch za hlavu s otázkou, do čoho ste sa to pustili?
Na začiatku nie, pretože tam bola istá eufória. Keď sme zistili, že štát dáva peniaze, podporuje takéto veci cez projekt Obnov si svoj dom, išli sme do toho s nadšením. Predstavovali sme si, ako nám pôjde robota a kaštieľ bude zachránený. Potom prišlo vytriezvenie, keď sme ho začali opravovať, zrazu všetci od projektu podskakovali. Druhou vecou je, že peniaze z projektov sú len kvapkou vody v pohári. Takže áno, potom prišli ťažké chvíle, keď človek ostal sám a myslel si, že to všetko padne a bude nakoniec on tým, kto zničil kaštieľ. Boli to bezsenné noci, ale nejako to vždy napokon išlo. Krok za krokom, až sa to podarilo dostať do stavu, v akom je budova teraz.
Spomínali ste financie z projektov. Ako naznačujete, zdrojov nebolo veľa. Ale predsa len, predstavujú práve eurofondy „barličku“, bez ktorej by rekonštrukcia takýchto priestorov nešla?
Áno. Projekty, ktoré využívame cez štát, či už cez ministerstvo kultúry alebo cez ministerstvo práce, to sú všetko projekty financované Európskou úniou, odkiaľ ide 90 percent peňazí. Bez Európskej únie by to celé nebolo.
Predpokladám, že za desaťročie išli do tejto národnej kultúrnej pamiatky už státisíce eur…
Áno, len opravu strechy nám vyčíslil projektant na 400-tisíc eur. Najvyššie dotácie sme v minulosti dostali na statiku, a to 38-tisíc eur, a na zhotovenie novej strechy 40-tisíc eur, išlo o dotácie z Ministerstva kultúry SR. Raz nám pomohli dotáciou z vyššieho územného celku, potom cez projekt Obnov si svoj dom. Niekde sme dostali 5-tisíc eur, niekde 20-tisíc eur a tak postupne. Samozrejme, z dotácií v takejto výške sa obnova financovať nedá. Idú na ňu peniaze aj z vlastných zdrojov. Veľa nám pomohlo aj ministerstvo práce, cez jeho projekty sme mohli zamestnať ľudí evidovaných na úrade práce.
Cena práce je dnes totiž drahá, a hoci niektorí nie sú tak odborne zdatní, mali sme možnosť popri nich zamestnať aj ľudí, ktorí na nich dohliadali ako majstri. V tomto roku sme využili dotáciu v rámci národného projektu Ľudia a hrady 2. Oproti prvej výzve je tu však rozdiel. Kým predtým sme tu na stavbe mohli mať aj živnostníkov, a teda ich z tohto projektu financovať, teraz to už museli byť len ľudia z úradu práce.
Preplatená bola celková cena práce 18 ľuďom, ktorí tu pracovali, dostali sme aj nejaký paušál na materiál, čo predstavovalo asi 15 percent z celkového objemu peňazí. Polovica z týchto peňazí pritom odchádza späť do štátneho rozpočtu, či už do sociálnej poisťovne alebo v podobe daní, teda by bolo dosť skreslené povedať celkovú sumu vynaloženú na projekt.
Poďme od financií k reálnym prácam a k tomu, čo všetko sa tu za tie roky podarilo dať do poriadku. Pamätám si, že ešte roky dozadu tu neboli nielen okná, ale ani strecha, o ktorej ste už hovorili…
Keď sme si túto budovu prevzali, bola to jedna ruina. Ako ste povedali, bola bez strechy, väčšina z podlaží bola prepadnutá cez dve poschodia až na prízemie. Najprv bolo teda potrebné vyviezť sutiny, odišlo odtiaľto množstvo nákladných áut. Museli sme očistiť budovu po jej obvode, rástli tu veľké stromy, ktoré už vyvracali murivo. Až potom sme mohli začať s riešením statiky. Nechali sme urobiť statický posudok.
Celú stavbu napokon stiahol železo-betónový veniec, pre ktorý sme sa rozhodli. Potom prišli na rad niektoré stropy. Na niektorých miestach, kde boli klenby, išli rovné stropy. Nie preto, že by nebolo financií, ale času. Museli sme rýchle konať, aby sme zabránili totálnej a nezvratnej devastácii. Samozrejme, tam, kde to bolo možné, sme spravili nové klenby. Sú v pôvodnom štýle a využili sme pri tom aj pôvodný materiál. Vyčistili sme, čo sa dalo, kamene, tehly, a nanovo sme stavali.
Od jesene 2022 sme začali s projektom Ľudia a hrady, kde sme pracovali na odvodnení pivníc a obvodových stien kaštieľa a tiež na úprave okenných otvorov a zhotovovaní samotných okien. V projekte Ľudia a hrady 2 sme dokončili posledné chýbajúce okná a začali sme práce na základných vnútorných omietkach, podkladových poteroch a na vonkajšej fasáde a štukovej výzdobe prednej časti kaštieľa. Všetky tieto práce sme aj ukončili.
Mali sme v pláne aj výstavbu obvodového múru plotu s následnou úpravou okolia, ale na to potrebujeme vysporiadať pozemok so Slovenským pozemkovým fondom.
Máte k dispozícii archívne fotografie, o ktoré sa opierate pri celej obnove?
Áno. Ešte v minulom storočí, niekedy v osemdesiatych rokoch, bol spracovaný celý projekt na obnovu. Máme tak materiály, z ktorých môžeme čerpať, rovnako aj fotografie. Projekt sme však museli urobiť nanovo, vychádzal ale z pôvodných nákresov. Snažíme sa všetko robiť v pôvodnom stave, ako to bolo predtým.
Zrejme aj okolie kaštieľa v minulosti vyzeralo inak v porovnaní so súčasnosťou…
Bol to jeden veľký priestor, ktorý mal rozdelené funkcie. Bola tu záhrada pred kaštieľom, išlo o oddychovú zónu, bol tu park s množstvom stromov, jazero, fontány, chodníčky. Ďalšia časť bola hospodárska, kde boli zvieratá. Ďalšiu tvoril ovocný sad a priestor pre pestovanie zeleniny. Malo to tu svoje usporiadanie. Keď prišiel rok 1948 a začali to využívať štátne majetky, bolo tu už len jedno veľké blato. Ešte moja prababka či pradedo, ktorí tu, u Görgeya, pracovali, keď videli, čo sa s tým stalo, len zalamovali rukami, čo s tým komunisti porobili.
Hoci je vidieť, že ste sa s prácami za tie roky výrazne posunuli, vzhľadom na súčasnú podobu kaštieľa máte k cieľu ešte asi ďaleko. Čo všetko je v rámci nich pred vami?
V októbri sa nám skončil projekt na obnovu. Plánujeme teda na budúci rok ďalšie práce s nejakým novým projektom v spolupráci s ministerstvom regionálneho rozvoja a s ministerstvom práce. Do neho by mali byť zapojené sociálne podniky. Zatiaľ však nič konkrétne nie je.
Čo všetko teda ešte tento kaštieľ v rámci obnovy čaká, aby ste ho dostali do želanej podoby?
Keď sme začínali, nedávali sme si finálny cieľ, ale skôr čiastkové, a takto aj pokračujeme. Chceme upraviť okolie, dvor, vo vnútri sfunkčniť aspoň časť priestorov. Chceme zriadiť sociálne priestory pre návštevníkov, vytvoriť nejaké zázemie. Na úvod by sme chceli pripraviť nejaké tri či štyri miestnosti, postupne by sme pokračovali ďalej.
A čo ďalej, aké využitie by raz mohla mať táto národná kultúrna pamiatka?
Projekt je urobený tak, že v podkroví by mohli vzniknúť apartmány pre návštevníkov. Vzniklo by tu tiež múzeum, kde by sme chceli prezentovať nielen zrealizované práce, ale aj históriu obce a rodiny Görgeyovcov, ak by sa nám podarilo získať nejaké exponáty. Myslím, že by to aj bolo možné. Veľa exponátov sa zatiaľ nachádza v iných múzeách, na iných miestach. Každý rok sem chodia aj potomkovia z rodiny Görgeyovcov, väčšinou na Sviatok všetkých svätých. Na miestnom cintoríne majú časť, v ktorej majú pochovaných svojich predkov. Sú zvedaví, ako pokračuje obnova.
Z toho usudzujem, že zo zariadenia sa napriek postupnému chátraniu kaštieľa nejaké exponáty zachovali…
My konkrétne nemáme žiadne, ale viem, že niektoré sú uložené v Kežmarskom múzeu a myslím, že aj vo Svätom Antone, kde je veľká poľovnícka expozícia parožia. Niektoré exponáty nie sú vyložené, ale nachádzajú sa v depozitároch. Myslím si, že ak by sme vytvorili vhodné podmienky v kaštieli, mohli by byť vystavené práve tam. V kaštieli sa v minulosti nachádzala rytierska sála, a práve v nej bolo inštalované veľké množstvo parožia. Zaujímavosťou je, že nešlo o klasiku, ale skôr anomálie. Neboli to najkrajšie kusy, ale skôr zvláštnosti.
Kedy v budúcnosti si podľa vás budú môcť návštevníci pozrieť vynovené priestory kaštieľa?
Bol by som rád, ak by sa na budúci rok podarilo urobiť a sfunkčniť vstupnú halu a priľahlé prízemné miestnosti kaštieľa. V danom čase by sme už mali mať vysporiadaný pozemok okolo kaštieľa, čo nám umožní pristúpiť aj k úprave a zveľadeniu okolia kaštieľa. V takom prípade by sme mohli organizovať aj prvé spoločenské akcie pre turistov a návštevníkov.
