Imperátor Putin 20. júna na Medzinárodnom ekonomickom fóre v Petrohrade arogantne vyhlásil: „Rusov a Ukrajincov považujem za jeden národ. V tomto zmysle je Ukrajina naša. Máme jedno príslovie – kam vkročí ruský vojak, to je naše.“
Toto vyjadrenie ruského prezidenta definitívne zosmiešňuje ruskú piatu kolónu na Slovensku, ktorá mudruje – ako nedávno aj náš minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Juraj Blanár – , že „Ukrajinu do vojny zaviedla Bidenova administratíva“ alebo že ide o zástupnú vojnu medzi Západom a Ruskom. V skutočnosti ide zo strany ruského prezidenta, ktorý sa tým ani netají, o bezohľadnú imperialistickú vojnu za dobytie Ukrajiny, o pozbavenie ukrajinského národa jeho svojbytnosti a o jeho rusifikáciu.
Veď spomeňme si. V eseji z júla 2021, ktorá bola ideologickou prípravou na inváziu na Ukrajinu, Putin napísal: „Rusi a Ukrajinci, spolu s Bielorusmi, sú jeden národ, patriaci k tomu, čo sa historicky nazývalo trojjediným ruským národom.“ Ako veľkoruský nacionalista dal Ukrajincom s odvolaním sa na „históriu“ najavo, že by sa mali pričleniť k ruskému národu.
V prejave 21. februára 2022, ktorého polovicu venoval revizionistickému výkladu dejín, spochybnil aj historickú kontinuitu Ukrajiny a označil ju za umelý štát, vytvorený „boľševickým, komunistickým Ruskom“. Vyčítal komunistickým vodcom, že udelili Kyjevu slobody a zvrchované práva, ktoré napokon umožnili „vytvorenie“ Ukrajiny ako jedného zo zväzových štátov ZSSR.
Vodcom boľševikov, vedeniu KSSZ od Lenina cez Stalina, Chruščova, Brežneva až po Gorbačova dal za vinu strategické chyby, ktoré „viedli k rozpadu našej zjednotenej krajiny“. Doslova povedal: „Majú na svedomí rozpad historického Ruska pod názvom ZSSR.“ Teda ruského impéria.
Vladimir Putin ako Peter Veľký
Preto Ukrajina patrí Rusku ako štát aj ako národ a mala by sa k nemu pripojiť – podobrotky alebo pozlotky. A keďže tvrdohlaví Ukrajinci sa cítia byť originálnym národom a nie odnožou ruského národa a svoj štát pokladajú za nezávislý a nie sú ochotní urobiť ho súčasťou Ruskej federácie, musia čeliť už viac ako tri roky surovej ruskej agresii. Lebo ZSSR, ktorého rozpad bol pre Putina najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia, treba predsa obnoviť ako novú ruskú ríšu…
Fico účasťou v Moskve ťažko poškodil reputáciu Slovenska u spojencov, národnoštátne záujmy a súdržnosť našej spoločnosti - KOMENTÁR
Potvrdením toho, že Putin chce tie historické chyby napraviť, je paralela jeho úsilia s úsilím Petra Veľkého z 18. storočia o znovuzískanie ruských území. Urobil ju pri príležitosti 350. výročia narodenia cára 9. júna 2022. Na výstave venovanej cárovi povedal: „Peter Veľký viedol veľkú severnú vojnu 21 rokov. Zdá sa, že keď bol vo vojne so Švédskom, niečo im vzal. Nič im nevzal, vrátil (to, čo patrilo
Rusku).“
Putin, ktorý si evidentne buduje svoje miesto v histórii ruského imperializmu, sám porovnal kampaň Petra Veľkého so súčasnými vojenskými akciami Ruska: „Zdá sa, že je aj naším údelom vrátiť (to, čo patrí Rusku) a posilniť (krajinu). A ak budeme vychádzať z toho, že tieto hodnoty tvoria základ našej existencie, určite sa nám podarí vyriešiť úlohy, ktorým čelíme.“
Výrok Kaliňáka vstúpi do histórie
Pre Putina je jednoducho základnou hodnotou ruskej národnej existencie rozširovanie hraníc ruského impéria. Presne to vyjadril jeho hlavný propagandista Vladimir Solovjov vo februári 2024 pri druhom výročí agresie proti Ukrajine: „Nemali by sme sa hanbiť za náš imperializmus! Mali by sme sa hanbiť za jeho absenciu. Sme veľká ríša, podľa toho by sme sa mali správať.“
Putinom spomenuté ruské príslovie nám pripomína aj to, ako náčelník pozemných vojsk ruskej armády, generálplukovník Andrej Mordvičev, vyhlásil, že Ukrajina je iba medzistupňom k pohlteniu celej východnej Európy Ruskou federáciou – vrátane Slovenska.
Pripomína aj Putinovu požiadavku formulovanú pred vojenskou agresiou proti Ukrajine, že pomer síl v Európe treba vrátiť pred rok 1997, teda pred rozšírenie NATO, čím dal najavo, že by mal rád bývalé štáty Varšavskej zmluvy opäť v ruskej sfére vplyvu. O tom, že týmito túžbami žije nielen prezident Putin, ale aj ruská spoločnosť, svedčia nové a nové vyjadrenia popredných ruských politikov i špičkových režimových propagandistov. Za všetky uveďme iba cynickou poznámkou Vladimira Solovjova na kanáli Rossija I v predvečer 80. výročia ukončenia druhej svetovej vojny: „Čo sa týka Európy, nebolo by to prvýkrát, čo sme cez ňu pochodovali. Každá naša generácia sa týmto spôsobom zabávala.“
To všetko zosmiešňuje aj nedávne vyjadrenie nášho ministra obrany Roberta Kaliňáka po rokovaniach v Poľsku, kde dal najavo, že v prípade opätovného napadnutia Ruskom by obrana štátu pred inváziou nebola najlepším krokom.
Jeho výrok: „Raz ten Rus odíde, a to platí vždy“ vstúpi do histórie. Jednak, ako prejav neochoty ministra obrany brániť vlastnú krajinu a jednak ako svedectvo o tom, ako ľahko by táto vláda, ktorá sa každý deň bije do pŕs, aká je suverénna, odovzdala štát ruskému impériu. Ale najmä ako výraz politickej ilúzie, že vedenie Ruskej federácie sa nebude riadiť oným ruským príslovím „kam vkročí ruský vojak, to je naše“.
V stávke naše členstvo v NATO a EÚ
Putin ani jeho následník sa totiž nebudú správať ako Michail Sergejevič Gorbačov. Tento posledný generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a posledný prezident tohto štátu stelesňujúceho ruské výboje pred II. svetovou vojnou a po nej.
V roku 1986 zrušil Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity vtedajších socialistických štátov patriacich do sovietskeho bloku, ktorá hovorila, že ZSSR má právo intervenovať do vnútorných záležitostí ostatných štátov, ak sa odklonia od socializmu, čiže od sovietskeho typu usporiadania spoločnosti, ako to urobilo Dubčekovo reformné vedenie Komunistickej strany Československa v reformnom procese, ktorý je známy ako Československá jar. Brežnev po invázii 21. augusta 1968 túto svoju doktrínu vysvetlil Alexandrovi Dubčekovi asi takto: Tam, kde vstúpil noha sovietskeho vojaka, odtiaľ nikdy neodídeme.
Gorbačov však nielen odmietol zasiahnuť do vnútorného vývoja vtedajších socialistických štátov a nechal ich uskutočniť zásadné politické a spoločenské zmeny bez sovietskeho zásahu. Po Nežnej revolúcii sa dohodol s vedením Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na odchode sovietskych vojsk, ktoré okupovali naše územie od 21. augusta 1968.
Iniciátorom tohto rozhodnutia bol vo februári 1990 Michael Kocáb, ktorý navrhol uznesenie o zrušení Zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk z roku 1968. Následne sa stal predsedom parlamentnej (Federálneho zhromaždenia) komisie dohliadajúcej na odsun sovietskej armády.
Keby vtedy vládol Putin, žiaden odchod vojsk by sa nekonal. Uvedomiť si treba aj jednu časovú súvislosť: záverečný protokol o ukončení odsunu Strednej skupiny sovietskych vojsk z Československa podpísali 21. júna 1991 v Prahe vládni splnomocnenci Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a Zväzu Sovietskych socialistických republík necelé dva mesiace pred augustovým pokusom o puč v Moskve.
Ak by sa puč uskutočnil skôr, bol úspešný a k moci by sa dostali ruskí jastrabi, hrozilo by uplatnenie onoho ruského imperialistického príslovia – a ponovembrový vývoj mohol byť zastavený. Dnes môže byť vďaka rozrastajúcej sa a stále sebavedomejšej ruskej piatej kolóne na Slovensku v stávke naše členstvo v NATO a v Európskej únii.
