K slovenskému štátu a SNP pristupovali významní spisovatelia rôzne. Aké boli dopady podpory vojnového štátu na literárnu komunitu?

Existencia vojnového slovenského štátu a Slovenské národné povstanie (SNP) názorovo rozdeľovali popri bežnom obyvateľstve napríklad aj komunitu spisovateľov.

Ako pre agentúru SITA uviedol historik z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Filip Pavčík, už po októbri 1938, keď bola vyhlásená slovenská autonómia, začala vláda Jozefa Tisa obmedzovať slobodu tvorby i základné ľudské práva a slobody, čo neobišlo ani významných literátov, napríklad prozaika židovského pôvodu Gejzu Vámoša. Ten ešte v predvečer vzniku vojnového slovenského štátu po viacerých fyzických útokoch musel emigrovať a na Slovensko sa už nikdy nevrátil.

Poslancom napísali list so žiadosťou

„Do otvoreného konfliktu s ľudáckou vládou sa hneď od počiatku dostali aj ďalší spisovatelia: autor Sváka Ragana spisovateľ Elo Šándor pôsobil počas celého obdobia tzv. slovenského štátu v ilegalite v občianskej skupine Flóra a v opozícii proti režimu boli tiež bývalí legionári a spisovatelia Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský,“ povedal Pavčík.

Obaja spisovatelia spolu s ďalšími legionármi napísali podľa historika už v predvečer vzniku vojnového slovenského štátu slovenským poslancom list, v ktorom ich žiadali, aby nevyhlasovali samostatný štát.

„Vedeli, že by sa takýto štát nevyhnutne stal iba bábkou v rukách nacistického Nemecka. Jesenský potom na protest odstúpil z funkcie predsedu Spolku slovenských spisovateľov a na čele ho nahradil režimový básnik Valentín Beniak. Do SNP sa však ani jeden z nich nezapojil. Jesenský zomrel v roku 1945, Tajovský už v roku 1940 a jeho manželka spisovateľka Hana Gregorová sa po jeho smrti odsťahovala do protektorátu Čechy a Morava,“ vysvetlil historik.

Zapojil sa aj Ladislav Novomeský

Do Slovenského národného povstania v roku 1944 sa zapojil jeden zo zakladateľov Slovenskej národnej rady (SNR), komunistický básnik Ladislav Novomeský.

„Na povstaleckom území však dlho nepobudol. Prišiel až s trojtýždňovým oneskorením (z doposiaľ nie celkom vyjasnených príčin) a začiatkom októbra 1944 potom odišiel na čele delegácie SNR do Londýna na rokovania s československou vládou. Formálnym členom SNR ešte pred povstaním bol aj prozaik Ivan Horváth, ktorý mal v tejto organizácii pôvodne zastupovať sociálnych demokratov, hoci nikdy nebol príliš aktívnym členom. Horváth však na povstalecké územie nikdy neodišiel a počas horúcich mesiacov druhej polovice roka 1944 zostal v Senici, kde pracoval ako advokát. Na povstaleckom území boli však publicisticky, politicky i vojensky činní iní známi autori. Najmä publicisticky pôsobil dramatik Július Barč-Ivan a literárni kritici Alexander Matuška, Jozef Felix či Michal Chorváth,“ povedal Pavčík.

V štruktúrach miestnych národných výborov sa potom podľa historika angažovali prozaici Dominik Tatarka, František Švantner, Rudolf Jašík, autor známeho románu Námestie sv. Alžbety, alebo Vladimír Mináč. Posledne menovaný bol dokonca nacistami zajatý a transportovaný do koncentračného tábora v Mauthausene.

Zúčastnili sa aj spisovatelia židovského pôvodu

„Netreba zabudnúť ani na účasť mnohých spisovateľov židovského pôvodu: Peter Karvaš pracoval počas SNP v redakcii Slobodného slovenského vysielača, začínajúci autori Leopold Lahola a Juraj Špitzer boli dokonca členmi partizánskych jednotiek a prispievali aj do povstaleckého časopisu Bojovník. Do bojov sa tiež zapojila a ako zdravotníčka v partizánskej brigáde pôsobila Hela Volanská, vlastným menom Chaja Wolfowitz,“ zdôraznil Pavčík.

Hoci takmer každý zo spisovateľov vydal v priebehu času vlastné memoáre, o povstaní podľa historika máme memoárovej literatúry skôr pomenej.

„Súviselo to najmä s tým, že autentické spomienky z obdobia SNP boli po februári 1948 pre komunistický režim a jeho propagandu nežiaduce. Mnohé svedectvá literátov o SNP tak nikdy nemohli byť publikované. Z autobiografických kníh o povstaní treba spomenúť Špitzerovu knihu Nechcel som byť žid, kde sa venuje tragickým zážitkom z obdobia vojnového slovenského štátu a aj vlastnej účasti v povstaní. Od toho istého autora vyšiel aj autobiograficky ladený román Patrím k vám z roku 1964, ktorý je inšpirovaný príbehom jeho spolubojovníka z povstania Ernesta Otta. Otto bol neskôr v stalinistických procesoch odsúdený na doživotie ako tzv. „juhoslovanský špión“. Umelecké spracovanie tragických zážitkov krátko po vojne predstavil aj Leopold Lahola v divadelnej hre Štyri strany sveta (1948) a Peter Karvaš v hre Meteor (1945). Obe hry boli komunistickým režimom zakázané,“ uviedol historik. Tematiku SNP podľa Pavčíka Peter Karvaš spracoval ešte v ďalších divadelných hrách: z najznámejších treba spomenúť hru Polnočná omša.

Spoločensky angažovaní spisovatelia

„Románovou formou potom povstanie spracoval Vladimír Mináč v knihe Smrť chodí po horách (1948), Ján Bodenek v románe Z vlčích dní (1947) a Dominik Tatarka v románe Farská republika (1948), ten je už však poznačený socialisticko-realistickým schematizmom. Z memoárovej literatúry o povstaní sa ešte treba zmieniť o spomienkach komunistického výtvarníka a karikaturistu Štefana Bednára s názvom Dvojník Šimon ide do povstania, ktoré vyšli v 60. rokoch,“ povedal historik.

Na druhej strane však existovali spisovatelia, ktorí sa spoločensky angažovali v rámci vojnového režimu.

„Mnohí z tých spisovateľov, ktorí sa politicky angažovali za slovenského štátu, neboli len umelcami druhej či tretej kategórie. Práve naopak, mnohí z nich patrili k uznávaným tvorcom medzi slovenskou literárnou komunitou. Básnik Valentín Beniak pôsobil od roku 1939 v prezidentskej kancelárii Jozefa Tisa a neskôr bol vedúcim na sekretariáte ministerstva vnútra u Alexandra Macha. Básnik Andrej Žarnov bol vymenovaný za člena Štátnej rady – poradného orgánu slovenského snemu. Emil Boleslav Lukáč, pred vojnou člen Československej strany národno-socialistickej, pôsobil po celé obdobie vojny ako poslanec jedinej štátostrany. Prozaik Milo Urban bol šéfredaktorom týždenníka a neskôr denníka Gardista a známy predvojnový bohém Tido J. Gašpar sa ujal postu šéfa Úradu propagandy, útvaru, ktorý slovenský štát prebral po vzore nacistického Nemecka,“ vysvetlil Pavčík.

Protipovstalecký manifest

Všetci spomenutí podľa historika aj po vstupe nemeckých vojsk na slovenské územie zostali na svojich pozíciách.

„Navyše Alexander Mach od spolku slovenských spisovateľov žiadal vydať vyhlásenie odsudzujúce povstanie ako „čechoslovakistický“ a „židoboľševický puč“. Zrejme zo strachu potom viacerí spisovatelia skoncipovali vlastné vyhlásenie (známe ako tzv. protipovstalecký manifest), v ktorom povstanie síce doslovne neodsúdili, no zreteľne sa od neho dištancovali, čo následne ľudácka propaganda náležite využila,“ povedal Pavčík s tým, že manifest okrem už uvedených podpísali napríklad aj Ján Smrek, Ján Kostra, Ľudo Zúbek, Dobroslav Chrobák, ale takisto komunistický básnik Ján Poničan.

„A hoci podobné manifesty a vyhlásenia literátov nemali v slovenských dejinách nikdy dlhú životnosť, účasť slovenských spisovateľov vo vrcholnej politike mala pre nich samých, ako aj pre celú slovenskú spoločnosť, tragické následky,“ dodal historik.