Na októbrovej tlačovke k prvým 100 dňom vlády štátny tajomník Jaroslav Ivančo povedal, že prácu nového vedenia spomaľujú „nástražné míny“ po predchádzajúcom vedení. Bojujete s nimi stále, alebo sa už plne sústredíte na vlastné projekty?
Niektoré veci sa nám podarilo odstrániť, ale napríklad s učebnicami sa boríme stále. Mali sme desiatky rokovaní s vydavateľmi a autormi, ako školám zabezpečiť v septembri čo najviac učebníc, no stále tam sú problémy. Neviem, či je to problém po bývalej vláde, ale tiež tu pretrváva byrokracia spojená s eurofondami, čo nás veľmi spomaľuje a odčerpáva nám to veľa síl aj času. Inak už celkom fajn, máme dohodnutú novú zmluvu so Slovak Telekomom aj niektoré iné zmluvy, takže vyzerá to tak, že sme aj niečo ušetrili a partnerstvá sú celkom efektívne. Venujeme sa čoraz viac strategickej práci. Dá sa povedať, že pracujeme na takých projektoch, ktoré by mali technicky priniesť ovocie na budúci rok. To znamená, že zmenou zákona, ale reálne pre školstvo o dva roky, ale aj o päť alebo šesť rokov. Toto mňa osobne teší najviac.
Hovoríte, že sa problematicky javia eurofondy. Zazmluvnenosť je síce vysoká, ale čerpanie len na úrovni štyroch percent. Ako chcete eliminovať byrokraciu, ktorá je najväčšou brzdou?
Na začiatku v júli sme mali niekoľko nápadov a tipov od ľudí, ktorí sú prijímateľmi štrukturálnych fondov. S veľkým nadšením sme sa pustili do riešení, ale po týždňoch sme videli, že niečo sa nedá kvôli predpisom z Bruselu, niečo sa vôbec nedá kvôli našim zákonom. Spomalili sme, teraz pracujeme skôr systematickejšie. Zriadili sme mini tím, ktorý zbiera všetky možné zádrhele, ktoré by boli odstrániteľné. Ešte koncom tohto roka by sme mali mať prvú správu o tom, ktoré byrokratické prekážky sa nám podarí odstrániť.
Čo od toho očakávate?
Mám obavu, že zázrak nemôžme čakať, je to veľmi komplikovaný systém. Ťahá sa to od čias, kedy predbývalá komisia v Bruseli padla kvôli korupcii. Brusel vtedy prijal veľmi detailné opatrenia na kontrolu používania prostriedkov z eurofondov. Sú až tak detailné, že sa jednoducho stáva, že ľudia, ktorí dostanú peniaze zo štrukturálnych fondov, prestanú robiť svoju robotu a sto percent svojho času venujú práci na administratíve. Stáva sa, že vedci, ktorí boli predtým úspešní na medzinárodnej scéne, sú menej úspešní odvtedy, čo začali pracovať na eurofondoch. Môžeme sa postupne snažiť spriechodňovať byrokraciu, ale myslím si, že konečné slovo bude musieť nakoniec povedať Brusel. Nepôjde to bez toho, aby sme nedotlačili niektoré otázky až do Bruselu.
Po svojom nástupe ste avizovali audit v Agentúre Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre štrukturálne fondy EÚ. V akom je to štádiu?
Je to taký mini audit. A nie je to ešte ukončené.
Čo presne má tento audit preveriť?
Spôsob rozhodovania, vyberania víťazných projektov, dokonca spôsob vyberania hodnotiteľov, a ďalšie.
Prečo ste sa rozhodli nariadiť audit?
Keď sme prišli na ministerstvo, mali sme isté predstavy o tom, čo by malo školstvo robiť, čo by malo byť zo školstva financované. Potrebujeme zabezpečiť, aby čo najrýchlejšie prešlo financovanie na naše priority, čo sú, napríklad, učebnice alebo bezbariérové školy, peniaze na špičkovú vedu. Zo začiatku boli vypísané výzvy na také predmety, ktoré sme my nepovažovali veľmi za prioritné.
Aké sú prvé signály?
Myslím, že čiastočne budeme vedieť tú flexibilitu zvýšiť.
Konkrétne na čom, alebo kde?
Napríklad v príprave textu výziev, ktorá bude zodpovedať presnejšie plánom, ktoré máme. Ale pokiaľ sa pýtate na byrokraciu, tak vám nič konkrétne teraz nepoviem, lebo to ešte nemáme uzatvorené.
Ministerstvo sa do konca roka zaviazalo vytvoriť mechanizmus na odoberanie podvodne získaných akademických titulov. V akom štádiu ste momentálne?
Jeden z návrhov je hotový, teraz sa o ňom diskutuje. Je tam ešte množstvo otvorených otázok, ale návrh zverejníme do konca roka. Môžeme povedať, že odoberanie titulov zostane na škole. Dôležitým pilierom toho systému bude to, čo hovoríme takmer vo všetkých oblastiach, to znamená znižovanie informačnej nerovnosti. Veľmi veríme tomu, že v dnešnom svete aj informácie dokážu veľmi veľa a v školstve viac než mnohé zákony.
Čo to znamená?
Ako príklad si môžeme zobrať Trenčiansku univerzitu Alexandra Dubčeka. Keď sa ukázalo, že používali nie celkom férové praktiky, medziročne im ubudlo 2 200 študentov bez toho, aby bol potrebný zásah zo zákona. Dôležité je, aby dostali informácie študenti a trh práce. Pretože potom sa správajú celkom racionálne. Veríme, že keď budú známe informácie o prešľapoch, o plagiátorstve a podobne, urobí to na vzdelávacom trhu veľa. Veľmi to poškodí školy alebo pedagógov, ktorí sa nebudú správať korektne.
Aký mechanizmus zvolíte?
Už teraz vidíme, že cez administratívu, systém zákonov a rôznych predpisov nie je ľahké presadiť takéto riešenie. Ale to, čo zaberie, budú určite informácie. Tam jednoducho z teórie platí, že pri opakovanej hre nie je racionálne podvádzať. Racionálne podvádzať je pri neopakovanej hre, teda vzťahu, ktorý sa stane iba raz, keď sa už tí ľudia nestretnú. Čiže z tých neopakovaných hier musíme robiť opakované. Musíme zabezpečiť, aby všetci dostali informácie o takomto priestupku. Chceme to urobiť tak, aby bolo možné reálne odoberať tituly, ale retroaktivitu do návrhu nezapracujeme. Myslím, že masové odoberanie nebude hroziť.
Čiže tým, že sa vôbec otvorí možnosť odoberať tituly predpokladáte, že školy alebo aj samotní študenti budú opatrnejší?
Aj to. Budú opatrnejší už len v dôsledku takzvanej plagiátorskej novely Miroslava Beblavého a skupiny poslancov. Mám také signály, že to už registrujú a dávajú si väčší pozor vedúci diplomových prác. Dajú si viac pozor študenti aj učitelia.
Čo pri špecifických prípadoch ako sú napríklad právnici? Anulujú sa ich právne úkony po odobratí akademického diplomu?
Toto ešte zrejme ani nebude v tom, čo chceme zverejniť do konca roka. V prvej polovici budúceho roka dáme návrh do verejnej diskusie. Na druhú polovicu budúceho roka pripravujeme komplexnú novelu vysokoškolského zákona, ktorá by mala byť účinná od 1. 1. 2012. Čiže predpokladám, že takéto technické detaily, budú riešené až po novom roku.
Predpokladám, že súčasťou novely vysokoškolského zákona bude aj zmena akreditačných pravidiel. Aká je vaša vízia?
O konečnej podobe nerozhodneme až do polovice budúceho roka. Najprv urobíme analýzy, medzinárodné porovnávania, niektoré už robíme. V meraní kvality vysokých škôl bude hrať silnú úlohu zníženie informačnej nerovnosti. Chceli by sme, aby školy o sebe publikovali na webe informácie o tom, koľko majú nezamestnaných absolventov a z ktorých odborov. Ale aj informácie o tom, kto tam učí, či niektorí učitelia neučia na viacerých školách, informácie o vybavenosti škôl, a tak ďalej.
Aké zmeny nastanú v akreditačnej komisii?
Chceli by sme viac zahraničných hodnotiteľov. Už sa to postupne deje, v subkomisiách je dnes viac zahraničných hodnotiteľov. Jednou z možností, ale tá je stále otvorená, je vytvoriť dvojkomorovú akreditačnú komisiu. Jednu komoru by tvorili len zahraniční hodnotitelia. Nehrozil by tam žiaden konflikt záujmov, pretože by to neboli ľudia, ktorí pochádzajú z niektorej tunajšej školy. Zahraniční členovia by hodnotili len časť dokumentácie preloženú do anglického jazyka. Tiež by sme chceli menej byrokracie. Veríme, že pokiaľ sa nám podarí dostať na web viac informácií o školách, tak podklady, ktoré idú na akreditáciu, budú môcť byť užšie a nebudú obsahovať také množstvo informácií, ako teraz.
Na ktoré informácie sa to zúži?
Pokiaľ budeme vedieť z webu vyčítať kontrolované a spoľahlivé informácie, kto tam pracuje, akú má publikačnú činnosť, či je to významný vedec alebo nie, tak nebude treba túto dokumentáciu duplicitne posielať Akreditačnej komisii. Čím viac informácií sa podarí dostať na web, tým viac sa nám podarí odbúrať byrokracia. Súčasne tie informácie na webe o školách pomôžu potenciálnym študentom pri výbere školy a potom pomôžu aj trhu práce pri výbere absolventov škôl, že ľahšie budú vedieť zistiť, ktorá škola je lepšia a ktorá horšia.
Ako chcete zabezpečiť pravdivosť a kontrolu údajov, ktoré školy zverejnia?
Povinné zverejňovanie týchto informácií máme ambíciu zahrnúť do pripravovanej veľkej novely vysokoškolského zákona. Tým pádom nepredpokladáme, že by vysoké školy zverejňovali nepravdivé údaje. Mechanizmus bude predmetom diskusie so zástupcami vysokých škôl aj odborníkmi počas prípravy novely vysokoškolského zákona, dialóg štartujeme už začiatkom nového roka. Teraz by bolo predčasné predostierať predstavu, ktorá sa ešte postupne bude meniť.
Bude to samostatný centrálny web?
Rátame s tým, že by to boli informácie na weboch vysokých škôl. Ale to sa ešte môže zmeniť. Máme ešte prvý polrok budúceho roka viac-menej na diskusie.
Ako konkrétne sa zmenia akreditačné kritériá?
Zatiaľ sme ešte nedosiahli žiadnu dohodu. Ale napríklad dnes sledujeme takzvaných garantov. A možno, že v budúcnosti to ani nebude treba, bude sa akreditovať skupina odborníkov. Dnes nám to robí problémy, že garant odíde, alebo nedajbože zomrie a akreditácia sa stráca. Pokiaľ by to bolo na skupinu pedagógov, tak by to bolo praktickejšie. Každý by mal vo svojom tíme váhu, čiže keď je tam desať pedagógov a jeden odíde, tak to nebude také ako dnes, keď je všetko napojené na jedného. Keby boli na webe vysokej školy informácie o kvalite pedagógov, tak sa to kritérium zmení.
Keď v októbri nedostala štátny súhlas súkromná škola Unicentrum, povedali ste, že väčšine členov vlády nestačia akreditačné kritéria, ktoré sa dnes používajú na udelenie štátneho súhlasu…
Nestačia, lebo v oblasti súkromných škôl dochádza k inflácií titulov. Súkromné školy okrem prospechových a sociálnych štipendií vlastne nedostávajú od štátu peniaze. Existujú riziká, že niektorá škola učí horšie, študenti sa veľa nenaučia a dostanú taký istý titul, ako absolventi na školách, ktoré sú kvalitné. Preto sa aj vláda obáva zaraďovať ďalšie školy do siete a tá obava bude existovať dovtedy, kým sa nám nepodarí kvalitnejšie merať výstup vysokých škôl. To znamená tie informácie, ktoré sú potrebné pre trh. Na trhu by malo fungovať, že čím viac súťažiacich, tým lepšia kvalita a nižšia cena. Ale vo vysokom školstve to tak celkom neplatí, lebo chýba práve informácia o kvalite. Takže tam sa môže zdať, že viac súťažiacich spôsobí ešte nižšiu kvalitu. No a tohto sa vláda obáva.
Čo teda majú robiť školy, keď aktuálne platné kritéria sú pre vládu nedostatočné? Podľa čoho sa majú orientovať, ak chcú uspieť?
Vláda nepovedala, že v žiadnom prípade žiadnu súkromnú školu nepustí do siete, ale vyjadrila jasné obavy, že toto sa deje. Preto je to zaraďovanie jednoducho spomalené a, mimochodom, v súčasnosti v medzirezortnom pripomienkovom konaní je ďalší návrh na súkromnú vysokú školu, tak uvidíme, možnože tentokrát to prejde. Toto je škola, u ktorej riziko nízkej kvality podľa mňa nie je vysoké, pretože je to hudobná džezová akadémia (Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta – Banská Štiavnica, s. r. o., poznámka redakcie), kde absolventovi bude zbytočné mať titul bez toho, aby aj niečo vedel. Takže myslím si, že tam nejaká šanca je a necháme sa prekvapiť, ako vláda rozhodne. Každopádne, základná pozícia je taká, že vláda má obavy púšťať ďalšie školy na trh, a že tie kritéria, ktoré existujú znamenajú, že tie obavy podľa mňa sú celkom legitímne.
Bývalý minister sa netajil svojím negatívnym postojom k súkromným školám. Aký je váš názor, ako chcete riešiť situáciu súkromných vysokých škôl, keď tie najväčšie podozrenia sa vzťahujú práve na ne?
Súkromné vlastníctvo určite nepovažujem za horšie než verejné, alebo štátne, alebo obecné. Naopak, myslím si, že na začiatku 90. rokov bolo veľmi dobré, že sme privatizovali a že väčšina firiem je v súkromných rukách. Inak by Slovensko vyzeralo oveľa horšie z hľadiska škôl, osobitne vysokých. Nie je problémom, že je niekto súkromným vlastníkom, ale že nie sú dobré pravidlá a vo vzdelávaní je to naozaj ťažké, najmä vo vysokoškolskom. V prípade základných škôl ešte vieme celkom dobre merať kvalitu práce škôl cez Monitor 9 alebo cez PISA. Pri stredných školách sú to, povedzme, maturity. Ale pri vysokých školách je to veľmi, veľmi ťažké a ja si myslím, že jediná cesta je pokúšať sa merať kvalitu škôl lepšie.
Ako?
Zlepšíme určite meranie kvality výskumu na vysokých školách. Jednak cez inštitucionálnu súťaž, ktorú otvoríme a jednak aj cez medzinárodné systémy, ktoré sú uznávané, napríklad Web of Science. Sú na to metódy. Pri čistom vysokoškolskom vzdelávaní si budeme musieť pomáhať pomocnými kritériami. Jedným je výskum, ale napríklad aj miera nezamestnanosti absolventov alebo platové pomery absolventov, ďalej či pedagógovia robia na viacerých školách alebo iba na jednej, atď. Pomocné kritéria nám pomôžu v tom, aby sa zaviedli pravidlá, v ktorých budú vyhrávať lepší, a to bude dobré pre všetky školy, vrátane súkromných. Som presvedčený, že nie je problém v súkromnom vlastníctve, ale v tom, že nemáme dostatočné dobre pravidlá hry, ktoré by pomáhali vyhrávať kvalitnejším.
Zhovárala sa Andrea Štefanová