Zostávať v nefunkčnom vzťahu len preto, že sú v ňom deti, môže na prvý pohľad pôsobiť ušľachtilo. Realita je však presne opačná. Upozornila na to psychologičkaBarbora Bálintová. Pre SITA vysvetlila, že dieťa nepotrebuje rodičov spolu za každú cenu.
„Dieťa potrebuje rodičov, ktorí sú emočne stabilní, pokojní a dokážu vytvárať bezpečné prostredie. Ak však medzi rodičmi prebiehajú hádky, chladné mlčanie, ponižovanie, nevera, manipulácia alebo neustále napätie, dieťa to vníma oveľa intenzívnejšie, než si rodičia pripúšťajú,“ vysvetlila psychologička.
V dieťati to podľa jej slov navyše vytvára pocit nedôvery v okolitý svet, keďže jeho pocit istoty a bezpečia majú byť formované práve v domácom prostredí. „Už tu sa teda formuje trauma, ktorú si rozhodne môže prenášať do života vo forme samotného pristupovania ku vzťahom v budúcnosti,“ upozornila Bálintová.
Rozchod dieťaťu neublíži tak, ako toxické prostredie
Mnoho párov sa podľa psychologičky drží predstavy, že rozchod by dieťaťu ublížil. „No psychológia dlhodobo ukazuje, že pre dieťa je omnoho škodlivejšie vyrastať v prostredí chronického konfliktu alebo chladnej, toxickej atmosféry,“ zdôraznila Bálintová s tým, že rozchod rodičov nebolí dieťa tak, ako dennodenné napätie doma.
Odborník či len sebavedomý hlupák? Psychologička vysvetľuje, prečo je Dunning-Krugerov efekt celospoločenským problémom
„Z praxe viem, že deti v dysfunkčných rodinách, kde sa rodičia rozvádzajú, uvádzajú, že sú radi, že konečne končí táto etapa chaosu a hádok a prajú rodičom, aby našli iné šťastie a pokoj v živote,“ doplnila psychologička s tým, že dieťa si plne uvedomuje, že rozchod rodičov môže byť niekedy najlepším riešením. „Mnoho detí totiž trpí, keď vidí dve milujúce osoby sa hádať, poprípade vidí fyzické násilie. Dieťa je vtedy v adrenalínovom móde, trpí a plače. U niektorých detí v adolescencii to môže viesť aj k sebapoškodzovaniu,“ upozornila Bálintová.
Súčasne v takýchto vzťahoch dieťa cíti, že mu nie je prikladaná taká dôležitosť, pretože rodičia sa v zlom vzťahu sami nevedia dobre sústrediť ani na iné dôležité veci.
Kritický vek detí a nesprávne vzorce
Deti do istého veku vstrebávajú najviac vzorcov. Týmto kritickým a najcitlivejším obdobím je podľa psychologičky vek od nula do sedem rokov. Vysvetlila, že v tomto veku sa formuje podvedomie a dieťa si vytvára základný obraz o tom, čo je láska, blízkosť, bezpečie a tiež to, ako má fungovať vzťah.
„Dieťa v tomto veku nedokáže situácie logicky pochopiť, len absorbuje. Nevie pomenovať napätie, ale cíti ho. Nevie vysvetliť ticho, ale vníma ho ako hrozbu. Nevie rozumieť nevere, ale cíti, že niečo nie je v poriadku. A práve vtedy sa v ňom ukladajú vzorce ako: láska bolí, vo vzťahu sa trpí, musím vydržať aj to, čo mi ubližuje, hranice nemajú hodnotu, bezpečie nie je isté,“ vysvetlila psychologička.
Ako podotkla, tieto presvedčenia sa následne automaticky prenášajú do dospelosti. „Čím dlhšie to samozrejme potrvá – tým je to pre dieťa horšie,“ uviedla Bálintová. Paradox je podľa nej v tom, že aj keď to dieťa v tej dobe až tak nechápe na kognitívnej úrovni, má to v skutočnosti silný emocionálny dopad, ak hovoríme o formovaní emocionálneho bezpečia a vzťahových vzorcov. Bálintová upozornila, že aj bábätko veľmi citlivo vníma emočnú a fyzickú reguláciu rodičov.
Vplyv toxického prostredia na dieťa
Psychologička priblížila, že v detstve sa toxické prostredie prejavuje úzkosťami, poruchami spánku, bolesťami brucha či hlavy, precitlivenosťou, agresivitou alebo prehnanou zodpovednosťou. Dieťa podľa nej často preberá rolu „malého dospelého“, ktorý sa snaží zachrániť atmosféru doma, hoci by malo byť tým, kto je chránený.
Vyrastanie v prostredí nefunkčného vzťahu rodičov má na dieťa aj dlhodobý dopad. „V dospelosti tieto deti priťahujú partnerov, ktorí im ubližujú, pretože im pripomínajú dynamiku, ktorú poznajú z domu. Majú problém nastaviť hranice, boja sa opustiť nefunkčný vzťah, upadajú do citovej závislosti alebo sa úplne uzatvoria. Vzťahový chaos, ktorý videli doma, sa stáva ich normou – a často ho nevedome opakujú,“ doplnila Bálintová.
Nastať môže aj opačný extrém
Vyvstáva otázka, či sa vzorom pre dieťa môže stať práve toxický rodič, a či v budúcnosti nebude aj jeho správanie toxické. „Dieťa kopíruje to, čo vidí, nie to, čo sa mu hovorí. Ak videlo hádky, bude hádky považovať za prirodzené. Ak videlo mlčanie a chlad, bude presvedčené, že vo vzťahu sa nehovorí o pocitoch. Ak videlo ponižovanie, bude sa domnievať, že láska znamená boj o pozornosť alebo uznanie,“ povedala Bálintová.
Keď je z dieťaťa neskôr dospelý človek, často nerozumie, prečo ho priťahuje niekto, kto mu ubližuje. „Odpoveď je jednoduchá: toxické je mu dôverne známe,“ dodala psychologička. Upozornila však, že toxické prostredie je súčasne silný faktor pre formovanie narcistických a psychopatických čŕt, najmä ak je v takomto prostredí dieťa dlhodobo.
„Záleží aj od genetickej predispozície. Dieťa vystavené chladu, ponižovaniu, nestabilite, manipulácii či citovej nedostupnosti si buduje extrémne obranné mechanizmy. Niektoré deti sa stanú prehnane prispôsobivé. Iné si vytvoria opačnú reakciu – aby neboli zraniteľné, stanú sa tvrdé, odrezané, dominantné,“ vysvetlila psychologička s tým, že práve tu sa rodia narcistické či manipulatívne črty. „Zhrniem to tak, že nie každé zranené dieťa je predurčené na patologickú osobnosť, ale každá patologická osobnosť bola kedysi zraneným dieťaťom,“ skonštatovala Bálintová.
To, či si rodičia neničia vlastné deti zotrvávaním v nefunkčnom vzťahu, je podľa Bálintovej bolestivá, no nevyhnutná otázka. „Mnohí rodičia si myslia, že sa obetujú, no neuvedomujú si, že dieťa sleduje každý detail. Chronická toxicita poškodzuje dieťa oveľa viac ako rozchod. Rodičia často netušia, aký dlhodobý odtlačok po sebe zanechávajú. V skutočnosti niekedy najväčším darom, aký môžu dieťaťu dať, je odísť – a ukázať mu neskôr zdravý, láskavý vzťah s novým partnerom,“ tvrdí psychologička.
Dieťa podľa nej nepotrebuje rodičov spolu za takúto cenu. Potrebuje rodičov, ktorí sú šťastní a hlavne v pokoji – hoci každý inde. „Niekedy najväčším prejavom lásky k dieťaťu nie je zostať, ale odísť. Nie preto, že by sme sa vzdávali, ale preto, aby sme mu dali možnosť vidieť, ako má láska a plnohodnotný život skutočne vyzerať,“ uzavrela Bálintová.
