V údolí najmenšieho japonského ostrova Šikoku leží drobná dedina Nagoro, ktorá si postupne prisvojila prezývku „Údolie bábik“. Vzdialenú osadu na úpätí hôr, ktorá ešte pred pár rokmi zívala prázdnotou, dnes obývajú zvláštne handrové bytosti, ktorých nehybné životy možno sledovať aj prostredníctvom Google Street View. Za nezvyčajným zaľudnením osady stojí umelkyňa Ayano Tsukimi, ktorej prebytok voľného času vnukol zaujímavú myšlienku.
Handroví obyvatelia
Keď sa Ayano pred 11 rokmi vrátila do svojej rodnej dediny, nenašla miesto, ktoré kedysi tak dobre poznala. Živá dedina so stovkami obyvateľov, veľkou továrňou a priehradou sa zmenila na tiché miesto, ktoré každým dňom opúšťalo viac a viac ľudí. Dedinčania hľadajúci prácu vo väčších mestách z Nagoroa postupne odchádzali, obchody zatvárali svoje brány a starší obyvatelia sa pobrali na večný odpočinok. V Nagare zostalo len 37 obyvateľov vrátane zručnej umelkyne.
Prvý rok po návrate do dediny sa Ayano snažila zasadiť čo najviac plodín, aby si zabezpečila chutnú stravu, žiadne zo semienok však nevyklíčilo. Umelkyňa sa preto rozhodla ušiť „strašiaka do maku“, ktorý by odplašil prípadných škodcov. Keď ho dokončila, uvedomila si, že sa výrazne podobá na jej otca. Odtiaľ bol už len krôčik k výrobe ďalších bábik, ktoré postupne zaľudnili celú dedinu tak, ako si ju pamätala.
„Nikdy som si nemyslela, že z toho vzíde niečo takéto,“ hovorí Japonka o dedine, ktorú dnes zapĺňa vyše 350 bábik v životnej veľkosti. Mnohé z nich zosobňujú pôvodných obyvateľov, ďalšie sú fiktívne. Bábky sedia za školskými lavicami, lovia ryby pri priehrade, oddychujú na priedomí, obrábajú pôdu alebo popíjajú čaj a z diaľky budia dojem reálnych postáv.
Slamené deti
„Sú ako moje deti. Keď robím bábiky zosnulých, myslím okamihy, keď boli nažive a zdraví. Najťažšie sú práve výrazy tváre a pery – stačí malá nepresnosť a už vyzerajú nahnevane. Som však veľmi dobrá v šití bábok starých mám. V starej škole, ktorú zatvorili pred dvoma rokmi, sa zvykli učiť dvaja žiaci a jeden učiteľ. Teraz som dotvorila ďalších žiakov, učiteľov i riaditeľa školy – rada tvorím veci, ktoré zapadajú do scény,“ vysvetlila Ayano.
Dedinu nedávno navštívil aj reportér Fritz Schumann, ktorý tu nakrútil krátky dokument s názvom The Valley Of Dolls. Bábiky majú podobizne všetkých obyvateľov dediny, ktorých si Ayano pamätá a keďže je životnosť dvojníkov zo slamy len okolo dvoch-troch rokov, umelkyňa ich stále nahrádza novými podobizňami. V jej zbierke nechýba ani jej vlastná dvojníčka. „Každý deň sleduje hrnce a kozub. Teraz podriemkava,“ uviedla Ayano.
Hoci dedinčania jej bábky obdivujú, umelkyňa priznáva, že niektorým môžu naháňať strach: „Aj keď mi to priamo nepovedia, niektorých môžu aj desiť.“ Vyrovnať sa so životom v čoraz opustenejšej dedine nemusí byť jednoduché. Ayano si našla vlastný spôsob. „Na smrť nemyslím. Dostať sa do nemocnice trvá 90 minút. Ak by sa niečo stalo, pravdepodobne by som zomrela skôr, než by som sa tam dostala. Smrť však nie je strašidelná, aj tak asi budem žiť navždy,“ dodáva tajomne.
www.theverge.com
