V Národnej rade SR je v II. čítaní zákon o energetike. Ten sa spomína v súvislosti s údajnými dôvodmi boja ministra hospodárstva Juraja Miškova proti expredsedníčke FNM SR Anne Bubeníkovej.
Tento zákon, respektíve vyriešenie otázky formy rozdelenia, či prísnejšieho dohľadu nad SPP, je určite kľúčový pre akékoľvek snahy súčasných akcionárov SPP o predaj podielu v tejto spoločnosti.
Ministerstvo hospodárstva hovorí o ňom ako o zákone volebného obdobia. Prejde? A čo ak by opäť neprešiel?
Či prejde neviem, voči zákonu aj v súčasnom znení boli a sú výhrady odbornej verejnosti. Sektor, ale aj odberatelia, potrebujú nový zákon o energetike, aj nový zákon o regulácii. Nie som však presvedčený, že to čo je predložené, je ozaj to čo im pomôže.
Prečo? Respektíve, ak sme ho potrebovali, prečo sa dostal do parlamentu po viac ako 1,5 roku vládnutia?
To je dobrá otázka, ale na ministra Miškova. Vedel, že mešká so zákonmi, pretože termín na ich prijatie malo Slovensko stanovené EK na marec 2011. Aj preto som ho oficiálne viackrát minulý rok vyzýval predložiť ho, keďže si neplnil povinnosti. Zákony predložil až teraz. Navyše toto nie je prvý pokus, predošlé boli neúspešné, neprešli kritikou.
Tak potom mal minister zjavne snahu predložiť zákon.
Pokusy boli tri, ale ten prvý do NR SR ani nedorazil. To, o čo sa pokúšali bola len snaha zmeniť zákon o regulácii tak, aby mohla liberálna SaS získať dosah na obsadzovanie predsedu ÚRSO. Toto nemalo nič spoločné s implemantáciou smernice EU, ani s energetikou. Bol to len mocensky boj o URSO. Aj preto sme napokon nemohli s tými návrhmi súhlasiť, pretože ÚRSO musí byť politicky nezávislé. A ak predošlá vláda zasahovala do jeho fungovania, nemôžeme predsa pracovať rovnakými metódami.
Bol to teda súboj liberáli verzus regulátor. To nie je asi nič neobvyklé?
To nie, ale nech už je politický pohľad jednej aj druhej strany akýkoľvek, či už liberálny alebo naopak viac regulačný, obe strany sa musia rozprávať. Pri sektore, ktorý sa významne podieľa na HDP sa musia ministerstvo zodpovedné za legislatívu a regulátor vedieť aspoň stretnúť. A toto sa nedialo.
Regulátor a štát by mali byť predsa oddelené…
Situácia, v ktorej nekomunikuje ministerstvo zodpovedné za rozvoj energetiky a regulátor, neprospieva nikomu. Tento rok a pol sa minulo veľa energie na márnomyseľné osobné súboje. Tým samozrejme nehovorím, že regulátor má poslúchať ministerstvo, alebo naopak. Len by sa dalo vyhnúť situácii, kedy riziká vyplývajúce napr. z fotovoltiky riešili poslanci v parlamente, a nie systémovo ministerstvo. A to len z dôvodu, že sa nevedelo preniesť cez osobné nezhody s regulátorom.
V čom spočíva problém, ak sa nebavia?
No potom nastáva situácia, kedy namiesto toho, aby ministerstvo vyčistilo veci, ktoré sú napríklad aj v rozpore s európskymi pravidlami s regulátorom počas medzirezortného pripomienkového konania, čistia sa veci v parlamente. Výbor supluje ministerstvo, ktoré má robiť stratégiu, a ktoré ma držať pevne kormidlo v rukách.
Alebo nastáva situácia, že keď sa tvorí regulačná politika, ktorá ovplyvňuje nielen investorov, ale aj bežných ľudí, ministerstvo ignoruje ÚRSO a potom sa čuduje, ako bude vyzerať regulácia na najbližších 5 rokov.
To je to, čo regulované subjekty, regulátor, ale aj zástupcovia odberateľov energií označujú za nestabilné legislatívne prostredie. Pre prvú, druhú, ale aj tretiu skupinu pritom nejde o centy. Investori ťažko presviedčajú banky, regulátor musí na zásadné časté zmeny takisto reagovať pri regulácii a sťažuje mu to chod, a kto to napokon zaplatí – odberatelia. Peniaze v energetike totiž nevznikajú z ničoho – platí ich koncový odberateľ, každý občan.
Takže je to potom vlastne jedno, aj tak to niekto zaplatí…
Otázne je akú cenu. Čo mi je osobne ľúto, že dosluhujúce ministerstvo nespustilo práce na príprave novej energetickej stratégie. Tá, z ktorej vychádzajú v princípe nielen vládne stratégie, ale aj investori, či regulátor, keďže ten tiež musí prihliadať na stratégiu štátu, je z roku 2006. Práve táto stratégia naznačuje priority štátu, je to dôležitý signál aj investorom, aj regulátorovi, aj koncovým odberateľom.
Tieto stratégie majú väčšinou len kvalitu slohovej práce…
Závisí od toho, ako by sa k nej ministerstvo postavilo. Nemusím hovoriť, že dnes platná stratégia je šesť rokov stará, medzi tým sme mali plynovú krízu v roku 2009, jedinú v novodobej histórii Slovenska. K tomu si ešte pripočítajte takmer storočie nevídanú globálnu ekonomickú krízu, a jednu extrémne zlú skúsenosť slovenských odberateľov s fotovoltikou. Myslíte, že je to málo dôvodov na spustenie práce na serióznej stratégii?
Firmy budú musieť klientom ponúkať v budúcnosti viac ako iba dodávku elektriny, v opačnom prípade zaniknú, pretože ich vytlačia iné odvetvia.Stanislav Janiš
Jedna vec je hovoriť ako poslanec, že treba, ale čo by podľa vás v nej malo byť?
V prvom rade odpoveď na tri kľúčové otázky. Ako bude Slovensko zvyšovať bezpečnosť dodávok energií, či chce naďalej zostať úplne závislé na dovoze primárnych zdrojov energií aj tam, kde závislé nemusí byť. Dôležitou témou je aj to, ktoré obnoviteľné zdroje sú pre štát prioritou a prečo. No a kľúčové je určite aj to, ako zabrániť rastu cien pre koncového odberateľa bez toho, že začneme kriviť reguláciu politicky, ale vytesnením zbytočne drahých opatrení zabránime rastu cien. Tým posledným nemyslím len zachovanie cien pre domácnosti, ale aj priemysel. Ten tvorí pracovné miesta na Slovensku, musí zostať konkurencieschopný a je teda rovnako dôležité prihliadať na jeho potreby, ako aj na potreby domácností.
Za vašich vlád ceny energií iba rástli, znie to trošku nedôveryhodne…
Treba si ale pozrieť v akej sme boli situácii. V roku 2001 sme zakladali regulačný úrad na zelenej lúke, potrebovali sme odstrániť historické skryté dotácie medzi jednotlivými odbernými kategóriami a zreálniť ceny. Navyše, v časoch ekonomického rastu, kedy sa v celej Európe hovorilo o nedostatku zdrojov elektriny a dopyt po rope a plyne vrcholil, museli byť ceny logicky vyššie. Vláde Róberta Fica zahrala do karát kríza. Tak, ako znížila kríza ceny dovoleniek, elektroniky, či automobilov, rovnako znížila prepad dopytu aj ceny energií. V momente, ako sa podarí zvládnuť krízu, nastúpi rast európskych ekonomík, a akákoľvek vláda bude riešiť opäť politický problém – rastúce ceny energií. .
Hovoríte o zásahoch vlády do cien…
Nehovorím. Nástroje vlády sú tu jasné, vytváranie stabilného prostredia pre investície. Napríklad investície do rozumných obnoviteľných zdrojov, nie do OZE, ktoré majú skôr charakter mimoriadne výnosných bankových produktov, ako tomu bolo v prípade fotovoltiky. Takou je napríklad biomasa. Tá už v čase tesne pred krízou začala významne konkurovať plynu, najmä nižšou cenou. A túto nižšiu cenu musia automaticky napríklad teplári preniesť do cien tepla pre odberateľa. Navyše, štát by mal práve v stratégii vyhodnotiť aj reálne náklady a ekonomické prínosy každého zdroja energií – obnoviteľného, či klasického.
Pod tým rozumieme?
Pod tým rozumiem to, že nie je možno až tak hrozné zadotovať výrobu energií z biomasy pri cene 80 EUR za MWh, ak musí tento výrobca dodávať z nej aj teplo. No najmä musí nájsť poľnohospodára, alebo lesníka, ktorý mu túto biomasu dopestuje. A teda opäť dá prácu ľuďom na vidieku, v regiónoch. Aký význam má pre Slovensko dotovať výrobu elektriny z fotovoltiky sumami nad 300 EUR za MWh, ak väčšina týchto peňazí odíde výrobcovi panelov v tom lepšom prípade do Nemecka, ktoré aspoň nakupuje naše automobily, v tom horšom prípade do Číny, ktorá od nás nekupuje prakticky nič.
Pred voľbami to znie ako politický program, prečo ste nič nerobili?
Ak by mal výbor technické, personálne aj finančné zabezpečenie ako má ministerstvo, tak by sme dnes v energetike boli určite ďalej. Výbor má len dvoch administratívnych pracovníkov, takže určite uznáte, že na tak zásadné dokumenty a analýzy kapacitu nemá. Nie je to ani jeho úlohou, jeho úlohou je korigovať chyby a v prípade záujmu ministerstva mu tlmočiť svoj názor dopredu. To sme vždy aj robili. Výbor pre hospodárstvo do značnej miery plnil aj funkciu sprostredkovateľa odborných argumentov medzi ministerstvom a regulátorom, keďže tá komunikácia nefungovala.
V poriadku a čo ďalej?
Štát by mal začať ľudí pripravovať na obdobie, kedy ceny na globálnych trhoch opäť porastú. Je smutné, ak politici riešia svoje volebné obdobie. Energetika sa vyvíja a ľudia na Slovensku sú stále niekde politikmi kolísaní a upokojovaní, že sa postarajú. Napríklad práve teraz v čase krízy sa malo podariť naštartovať programy na znižovanie výdavkov energií koncovými odberateľmi. Napríklad u domácností zatepľovaním, ktoré navyše štartuje aj zamestnanosť v stavebnom sektore a najmä u menších firiem, ktoré sa týmto projektom venujú. Táto investícia sa ľuďom vracia, s rastúcimi cenami energií sa návratnosť skracuje, no najmä v súčasnosti by profitovali z nízkych cien stavebných materiálov a prác. Čiže tá investícia by bola nižšia ako v čase, keď bude stavebný sektor v ekonomickom raste okrem veľkých infraštruktúrnych projektov stavať aj bytovky, priemyselné parky, či iné projekty.
To znie pekne, ale v kríze by ľudia asi nevedeli zaplatiť túto investíciu.
Značná časť populácie asi nie. A bolo by to možno aj nezodpovedné, investovať všetky úspory, keď nikto nevie kedy presne skončí táto kríza. Ale sú aj rôzne opatrenia, ktoré by si nevyžadovali ani investície. Vynucovanie energetických certifikátov budov, sprísnenie podmienok dosiahnutých úspor pri projektoch financovaných cez ŠFRB. Ale sú tu aj nástroje, ktoré sa skúšali v západnej Európe, nestáli koncového spotrebiteľa ani cent, a uvažuje o nich teraz aj Európska komisia.
Napríklad?
Napríklad sa bavíme o systémoch podobným systémom bielych certifikátov. Zjednodušene povedané, opatrenia energetickej efektívnosti zaplatia dodávatelia energií.
Prečo by tak robili, ich záujem je dodávať čo najviac energií.
Pretože by mali túto povinnosť, o čom sa v súčasnosti hovorí aj na úrovni Európskej komisie.. Ale aj preto, že aj samotné firmy sa pod vplyvom krízy musia meniť. Pred tromi rokmi sme tu pomaly ani nemali alternatívnych dodávateľov, dnes už nám jeden dodávateľ dodáva aj elektrinu aj plyn. Firmy budú musieť klientom ponúkať v budúcnosti viac ako iba dodávku elektriny, v opačnom prípade zaniknú, pretože ich vytlačia iné odvetvia. Čo bude brániť dodávať energie napríklad telekomunikačným operátorom? Využijú databázy klientov a pôjdu, nakúpia tím obchodníkov, ktorí budú nakupovať a predávať elektrinu. Je to síce zjednodušené, a možno pritiahnuté za vlasy, ale vieme čo bude o 10 rokov?
Spomínate povinnosť zaplatiť zateplenie. Nie je to v rozpore s filozofiou deregulácie, ktorú prezentuje SDKÚ-DS?
Nie úplne. Závisí od toho ako ten systém nastavíte. Dodávateľ energie samozrejme bude chcieť investíciu napríklad do zateplenia naspäť. To znamená, že domácnosť sa mu zaviaže napríklad na obdobie 5 rokov k odberom energií. Počas týchto piatich rokov sa mu cez presne stanovené mechanizmy, cez úspory energií vráti časť investície do zateplenia. Opäť je to zjednodušený príklad, ale modely ESCO´s (Energy Service Companies) fungujú vo svete. Nemusíme vymýšľať nič nové, len sa poučiť z chýb, ktoré robili pri ich zavádzaní. Kríza môže byť príležitosť pre takéto alternatívne formy financovania.
