Určite ste počuli o mnohých Slovákoch, ktorí sa presťahovali do Ameriky, možno aj vy máte nejakú vzdialenú rodinu, ktorá zo Slovenska odišla za vidinou lepšieho života do Anglicka, či jednej z krajín západnej Európy. Počuli ste už však o krajanovi či krajanke, ktorá sa z chladného Slovenska odsťahovala do ešte „zuby drgotavejšieho“ Mongolska?
Jana Žilková dala v roku 2018 definitívne zbohom svojmu trvalému pobytu na Slovensku a so svojím priateľom, dnes už manželom, sa presťahovali do najchladnejšieho hlavného mesta sveta, Ulanbátaru.
V rozhovore nám Jana prezradila:
- ako sa žije na mieste, kde teploty dosahujú aj mínus 45 stupňov
- čo majú Mongoli spoločné so Slovákmi
- čo ju pri príchode najviac prekvapilo
- kedy sa oplatí Mongolsko navštíviť
- čo je jej obľúbené z mongolskej kuchyne
Čo Vás pôvodne priviedlo do Mongolska a prečo ste sa tam rozhodli usadiť?
Ja som od malička chcela cestovať, objavovať, chcela som pomáhať druhým a robiť prácu, ktorá stojí za to. Študovala som medzinárodné vzťahy, potom európske štúdia, rozvojové štúdia a chcela som v praxi zažiť život v rozvojových krajinách. Vybrala som si Mongolsko, no boli tam aj osobné dôvody. V roku 2011 som sa v Amerike spoznala s mojím súčasným manželom, ktorý je z Mongolska.
Ako vyzeral Váš prvý deň v Mongolsku? Aké boli vaše prvé dojmy?
Ja som sem prišla prvýkrát v roku 2012, v zime, čo nebol úplne najlepší nápad. Prvý deň som bola úplne v šoku z toho, aká je tu zima. Veľmi dobre si pamätám tú bundu, v ktorej som prišla, z ktorej sa mi všetci smiali, že tu v nej zamrznem. Bol to pre mňa na jednej strane šok, na druhej strane veľmi zaujímavé vidieť úplne inú kultúru, iných ľudí, iné zmýšľanie, nové miesta. Prvýkrát som tu bola len dva týždne a po niekoľkých návštevách a pobytoch sme tu v lete 2018 ostali už žiť.
Ako ste sa prispôsobili extrémnym teplotám, ktoré v zime dosahujú až -45 stupňov Celzia?
Áno, v zime dosahujú aj mínus 45 stupňov Celzia, ale samozrejme nemáme ich úplne na každodennom poriadku. Zimné teploty v Ulanbátare sú tak mínus 35 stupňov Celzia, občas sa stane, že tu je mínus 40 stupňov Celzia, ale keďže sme tu v meste a je tu kopec fabrík a rezidencií, takže tá teplota je tu troška vyššia.
Môže balón prepichnúť vták alebo odfúknuť do inej krajiny? Pilot Matej zdieľa šialené zážitky - ROZHOVOR
Na vidieku je ale fakt zima. V zime sa snažíme byť vonku čo najmenej, nie ani kvôli tej zime, ale hlavne kvôli znečisteniu vzduchu, ktorý tu bohužiaľ v Ulanbátare máme. Lokálne produkty sú tu veľmi kvalitné, sú to veci z kašmíru, z rôznych materiálov, ako je napríklad ovčia vlna, takže treba sa obliekať teplo a hlavne prežiť tú zimu a tešiť sa na leto.
Ako miestni zvládajú takúto extrémnu zimu?
Ja by som povedala, že miestni obyvatelia sú na to dosť zvyknutí. Je tu obrovský rozdiel medzi tým, ako sa žije na vidieku a ako sa žije v meste. V meste je to iné, keď sa tu človek môže pred tou zimou troška skryť. Ale na vidieku je to náročnejšie, napríklad takí kočovníci, čo chodia so zvieratkami, tak oni s nimi musia chodiť aj v zime.
Ako ovplyvňujú tuhé zimy každodenný život v Ulanbátare, napríklad dopravu, prácu či školskú dochádzku?
Rozdiely medzi letom a zimou sú tu naozaj veľké. Hneď po januárových prázdninách, keď sa začiatkom februára znovu otvoria školy, nastávajú obrovské dopravné zápchy. Deti totiž zimu znášajú ťažšie, sú často choré, a preto ich rodičia väčšinou vozia autom do školy. Následne pokračujú do práce, čo výrazne zaťažuje dopravu.
Zima tu síce deťom nepridáva, no myslím si, že to nie je iba o nízkych teplotách. Svoje robí aj znečistené ovzdušie. Na uliciach je v zime logicky menej ľudí, no napríklad tento rok, keď sú teploty okolo mínus 20 stupňov Celzia, som prvýkrát videla ľudí jazdiť na bicykloch, čo ma prekvapilo.
Aké sú najväčšie kultúrne rozdiely, ktoré ste si všimli medzi Slovenskom a Mongolskom? Čo by Slovákov po príchode do Ulanbátaru prekvapilo?
Tak treba si povedať, že Ulanbátar nie je úplne najatraktívnejšie mesto na svete. Radšej by som išla do nejakého slovenského mesta, či už do Bratislavy, alebo do Košíc, ako sem. Je to veľmi nenaplánované mesto, je tu oveľa viac obyvateľov, ako sa pôvodne plánovalo. Je tiež veľmi znečistené, v zime tu máme permanentne znečistený vzduch, extrémne. Je to tu také pochmúrnejšie, keďže je vonku mínus 30 stupňov Celzia. Ale v lete sa sem určite oplatí prísť a mnohých turistov prekvapí, aké je to mesto živé a plné mladých ľudí. Konajú sa tu každých pár dní koncerty.
Slovenka z NASA Musilová: Bude Mars čoskoro obývaný? Mestá, nové zákony a deti narodené v inej gravitácii - ROZHOVOR
Čo sa týka kultúrnych rozdielov, prekvapilo ma to, že v podstate nie sú až také veľké. Samozrejme, vyzeráme inak a aj máme inú históriu, avšak myslím si, že aj kvôli tomu, že máme spoločnú históriu od 2. svetovej vojny, keďže Mongolsko aj Československo boli socialisticke republiky, sa tých vzťahov, či už pracovných alebo osobných, vytvorilo mnoho. Mongoli si tu dodnes pamätajú československé pesničky či československé rozprávky.
Samozrejme, pozerajú sa na nás ako keby sme si na Slovensku žili v nejakom blahobyte. Vždy, keď poviem, že som zo Slovenska, sme súčasťou Európskej únie, tak reakcia je, že wow, tam sa musí žiť perfektne. Možno aj preto, že som v Mongolsku už tak dlho, tak ja už tých rozdielov veľa nevidím. Mne to už príde, ako keby sme boli všetci rovnakí. Snažíme sa mať čo najlepší život, urobiť čo najviac, zabezpečiť naše deti, mať sa dobre, cestovať, spoznávať nové kultúry.
Ako by ste opísali mongolskú kuchyňu a ktoré jedlo ste si najviac obľúbili?
Mongolská kuchyňa je relatívne obyčajná, pretože keď sa na to pozrieme historicky, tak Mongoli sú nomádi, vždy cestovali z jedného miesta na druhé. Nikdy sa neusadili na jednom mieste a museli tomu prispôsobiť aj kuchyňu. Súčasné mongolské jedlá sa skladajú hlavne z múky a z mäsa.
Toho mäsa sa tu je veľa, keď neboli chladničky a v lete sa zvieratká nezabíjali, jedli sa skôr mliečne produkty. Odkedy však prišla táto technológia do Mongolska, tak mäso sa tu je 365 dní v roku. Také tradičné jedlo je buuz, čo sú pirôžky plnené mäsom. Ja sa však mongolskej kuchyni vyhýbam, je veľmi ťažká. Ale také najobľúbenejšie jedlo, ktoré mám, sa volá tsuivan. Sú to rezance s mäsom a zeleninou.
Ako miestni obyvatelia vnímajú cudzincov žijúcich v ich krajine?
Mongoli sú voči cudzincom veľmi zvedaví a majú o nich záujem. Väčšina, asi 80 percent si automaticky myslí, že som z Ruska a začnú sa so mnou rozprávať po rusky. Nie je mi to vždy príjemné, ale chápem, že sa snažia nadviazať kontakt cez spoločnú históriu. Drvivá väčšina Mongolov si stále myslí, že cudzinci tu pochádzajú buď z Ruska, alebo z Ameriky. Keď poviem, že som zo Slovenska, často nevedia, kde to je, no stačí spomenúť Československo a hneď majú jasno. Majú pozitívny vzťah k cudzincom, no pri zmiešaných pároch ich vnímanie závisí od situácie.
Ak je muž cudzinec a žena Mongolka, to im nie je veľmi po chuti, ale naopak, ak je žena cudzinka, ako v mojom prípade, nevidia v tom problém. Mongoli sú priami a často sa pýtajú veľmi osobné otázky – napríklad, koľko zarábam, či mám deti alebo kde bývam. Na tento otvorený štýl komunikácie som si musela zvyknúť, ale celkovo mám väčšinou len príjemné skúsenosti. Bežne sa rozprávame o témach, ktoré sú pre nich dôležité, napríklad o nízkej životnej úrovni alebo ma často posielajú žiť na vidiek, pretože mesto je znečistené.
Ako vyzerá váš bežný deň v Ulanbátare?
Vstávam skoro, keďže mám dve deti a polovicu času som na ne sama. Môj manžel pracuje ako stavebný inžinier v baniach v púšti Gobi asi sedemsto kilometrov od Ulanbátaru. Ráno pripravím deti, čo nie vždy ide hladko, a odvediem ich do škôlky. Tu je bežné, že deti už od dvoch rokov chodia do škôlky, ktoré fungujú od ôsmej ráno do šiestej večer.
Potom idem do práce. Pracujem v rozvojovom sektore – časť dňa trávim v kancelárii a časť v teréne, kde sa stretávam s partnermi či donormi. V zime po návrate domov trávime čas vo vnútri, hráme sa, dcéra robí úlohy do škôlky a malý syn sa jej to snaží prekaziť. Víkendy sa snažíme tráviť mimo mesta, aby sme unikli znečisteniu a mohli si užiť krásnu prírodu v okolí Ulanbátaru. Život v meste je náročný a znečistenie je jedným z hlavných problémov. Ulanbátar má troška smutný príbeh, pretože do manažmentu sa postavili nesprávni ľudia.
Oplatí sa Mongolsko navštíviť? Čím je výnimočné a koľko dní treba na jeho spoznanie?
Určite sa oplatí, no treba si na to vyhradiť viac času než klasických 7 až 10 dní. Mongolsko je obrovská krajina, kde sú vzdialenosti medzi jednotlivými miestami veľké. Ak chcete vidieť púšť Gobi, Altajské hory na západe, lesy pri ruskej hranici alebo nespočetné množstvo jazier, ideálne je prísť aspoň na dva až tri týždne. Pre dobrodruhov, ktorí prichádzajú na bicykloch, motocykloch alebo autách, to môže byť návšteva aj na mesiace.
Mongolsko je výnimočné svojou rozmanitosťou. Nenájdete tu pláže na leňošenie, ale zažijete jazdu na koňoch, ťavách či objavovanie severu, kde žijú etnické skupiny, napríklad chovatelia sobov. Je to krajina plná kontrastov – od púští po hory a od stepí po jazerá, takže si tu každý nájde niečo jedinečné.
Ako sa mení krajina počas rôznych ročných období a ako to ovplyvňuje životný štýl obyvateľov?
Mongolsko sa počas ročných období mení dramaticky. V zime, keď teploty klesajú na mínus 40 stupňov Celzia, krajina pôsobí úplne inak ako v lete, keď môže byť až plus 40 stupňov Celzia. Väčšina turistov sem prichádza práve v lete, pretože vtedy Mongolsko ukazuje svoju nádhernú prírodu – od rozkvitnutých lúk až po husté lesy a rozmanité zvieratá.
Zima tu začína už v septembri či októbri a trvá často až do marca alebo apríla. Nie je výnimočné, že v máji alebo začiatkom júna ešte napadne sneh, ale hneď sa roztopí. Naopak, leto je časom života. V júli sa koná tradičný festival Nádam, počas ktorého prakticky celé Mongolsko prestáva pracovať.
Obyvatelia cestujú po krajine a čerpajú energiu pred dlhou zimou. V tomto období sa študenti vracajú domov a tak je hlavné mesto prázdnejšie, podobne ako Bratislava cez letné prázdniny. Aj keď život v Mongolsku nie je jednoduchý, je to krajina plná kontrastov a krásy. Som šťastná, že ju môžem nazývať domovom – hoci nie je dokonalá, ale dokonalé miesto neexistuje, či už tu alebo na Slovensku.
